K niektorým aspektom fungovania rusínskeho spisovného jazyka vo vzdelávacom systéme Slovenskej republiky

História európskych národov dokumentuje, že atribút rozhodujúceho činiteľa pri vzniku a formovaní a ďalšom jestvovaní mnohých národov možno prisúdiť jazyku. Jazyk je nielen nástroj mnohoaspektového dorozumievania sa a myslenia, ale jeho prostredníctvom sa uchovávajú a tradujú duchovné schopnosti i výtvory predchádzajúcich generácií. Prostredníctvom jazyka sa v minulosti i v súčasnosti riešili a riešia viaceré otázky národného, kultúrneho i politického života. Je preto logická existencia záujmu každej národnej ako aj menšinových komunít o zabezpečenie všestranného a funkčného používania svojho materinského jazyka.

„Z lingvistického hľadiska majú všetky jazyky, od narodenia používané istou skupinou ľudí, rovnakú hodnotu. Všetky sú logickým, kognitívnym komplexom, schopným vyjadriť akékoľvek myšlienky a koncepcie, pravda za predpokladu, že kultivovaniu a tvorbe nových – najmä lexikálnych - jazykových prostriedkov sa venuje dostatočná pozornosť“ (Ripka, 2000). Uvedená konštatácia  sa celkom logicky vzťahuje aj na materinský jazyk Rusínov, ktorý hlavne po  roku 1989, vďaka zmeneným spoločensko-politickým pomerom v  Európe, zaznamenáva výrazný rozvoj, a po kodifikácii (1995) nachádza svoje uplatnenie v rôznych  sférach kultúrno-spoločenského života danej národnosti: v literárnej, mediálnej, konfesionálnej, scénicko-divadelnej, v školskej a sčasti v oficiálnej (úradnej). Tento moment sa bezpochyby pozitívne premietol aj do kvality národnostného povedomia Rusínov, majúc svoje vyjadrenie  v kvantitatívnom deklarovaní národnostnej príslušnosti. Výsledky sčítania obyvateľstva z r. 2001 (rusínska národnosť: 24 201 obyvateľov, materinský jazyk rusínsky 54 907 obyvateľov)  v porovnaní s r. 1991 (rusínska národnosť: 16 937 obyvateľov, materinský jazyk rusínsky: 49 099 obyvateľov) dokumentujú, že v obciach, v ktorých pôsobí kňaz rešpektujúci národnostný pôvod svojich veriacich a praktizujúci pastoráciu v ich materinskom jazyku, a tam, kde sa v škole vyučuje materinský jazyk rusínsky, tam sa obyvateľstvo vo väčšej miere vracia k svojej tradičnej národnosti a k materinskému jazyku. Štatistiky evidujú (porov. Lipinský, 2002), že v okresoch severovýchodného Slovenska s kompaktným osídlením Rusínov, percentuálne v niektorých obciach v r. 2001 počet obyvateľov rusínskej národnosti stúpol až o vyše 500% v porovnaní s rokom 1991, pričom v  68 obciach  počet príslušníkov rusínskej národnosti vzrástol o minimálne 100% v porovnaní s r. 1991. Ide predovšetkým o obce v okresoch: Svidník, Stropkov, Humenné, Vranov nad Topľou, Snina, Medzilaborce, Bardejov, Stará Ľubovňa, Spišská Nová Ves, Gelnica, Levoča, Michalovce, Sobrance, Prešov, Sabinov.

Skúmajúc efektivitu vplyvu materinského jazyka rusínskeho prostredníctvom jednotlivých funkčných sfér na národnostné povedomie Rusínov, zistili sme, že najvplyvnejšími sú sféry konfesionálna a školská. Pritom musíme  konštatovať, že nárast počtu obyvateľov rusínskej národnosti a ich jazyková identifikácia – podľa výsledkov výskumu zverejneného v publikácii  Sebareflexia postavenia a vývoja Rusínov na Slovensku. Niektoré výsledky etnosociologického výskumu na severovýchodnom Slovensku v roku 2002 (Lipinský, 2002) priamo korešponduje s významným nárastom počtu obyvateľov gréckokatolíckeho (v 11 z 69 uvedených obcí) a pravoslávneho (v 14 z 69 obcí) vierovyznania. No najväčší nárast obyvateľov rusínskej národnosti na Slovensku je zaznamenaný v obciach s nárastom počtu príslušníkov obidvoch konfesií súčasne (až v 20 z 69 obcí). Preto nie je náhodné, že práve v takýchto obciach je aj najväčší predpoklad pre vznik škôl s vyučovaním materinského rusínskeho jazyka. Z hľadiska národnostnej perspektívy Rusínov preto je dôležité, aby sa práve týmto sféram venovala náležitá pozornosť ako zo strany samotnej komunity, tak aj štátu,  a v prípade konfesionálnej sféry aj obidvoch cirkví východného obradu – gréckokatolíckej a pravoslávnej – ku ktorým sa Rusíni tradične hlásia.

Vo vzdelávacom systéme Slovenskej republiky rusínsky jazyk funguje od školského roku 1997/98, kedy sa vyučovanie rusínskeho jazyka ako materinského začalo na I. stupni základných škôl. Do toho času na Slovensku neexistovali žiadne formy jazykovej prípravy žiakov v rusínskom jazyku. Rusínske, resp. v tradičnom ponímaní „ruské“, školstvo sa rozpadlo nie z viny Rusínov v roku 1953 – následkom násilného administratívneho zásahu. Vtedy tradičné „ruské“ školy boli nahradené ukrajinskými školami, ale ich počet sa postupne významne zredukoval: pokiaľ v školskom roku 1966/67 existovalo 58 ukrajinských škôl s 5 154 žiakmi, tak v školskom roku  1985/86 to bolo už len 19 škôl s 1 343 žiakmi, a v školskom roku 1996 – iba 10 škôl so 700 žiakmi (Vanat, Ryčalka, Čuma, 1992). Príčinou takého výrazného zániku ukrajinských škôl bol fakt, že prevažná časť Rusínov neprijala ukrajinský jazyk za svoj materinský, a preto sa radšej preorientovala na školy s vyučovacím jazykom slovenským. Z dôvodu nemožnosti hlásiť sa k svojej rusínskej národnosti, takisto prevažná časť Rusínov si zvolila radšej slovenskú  národnostnú orientáciu.

V snahe zastaviť progresívnu slovakizáciu Rusínov na Slovensku, rusínske obrodenecké hnutie v bývalom Československu po roku 1989 si ako svoj prvoradý cieľ vytýčilo obnovu rusínskeho národnostného školstva, pretože iba v ňom videlo „garanciu zachovania a rozvoja národnostnej a jazykovej identity Rusínov“ (Magocsi, 1996).

S odstupom času je potrebné konštatovať, že predstaviteľom rusínskeho hnutia na Slovensku sa od roku 1989 podarilo zrealizovať zásadné kroky, ktoré viedli k tomu, že deti rodičov rusínskej národnosti opäť získali možnosť v školách sa učiť materinský rusínsky jazyk. Kultúrno-spoločenská organizácia Rusínska obroda na Slovensku od začiatku svojej existencie (1990) požadovala, aby sa v 1. – 4. ročníku základných škôl a rovnako aj vo výchovnom procese materských škôl nepoužíval ukrajinský, ale materinský rusínsky jazyk. Napriek tomu, že pri riešení tejto dôležitej otázky sa spočiatku hovorilo aj o koordinovanom postupe s proukrajinskou kultúrno-spoločenskou organizáciou Zväzom Rusínov-Ukrajincov na Slovensku, pretože vo vyšších ročníkoch ZŠ sa v tom čase uvažovalo s prechodom na vyučovanie ukrajinského alebo ruského spisovného jazyka (porov. Stanovisko, 1999), prvotné návrhy sa postupom času modifikovali v súvislosti s procesom profilácie programu rusínskeho hnutia na Slovensku a v celoeurópskom kontexte, požadujúceho uznanie Rusínov ako samostatného etnika a vytvorenie rusínskeho spisovného jazyka. Kodifikácia rusínskeho jazyka na Slovensku v roku 1995 sa stala základným  kritériom pre zavedenie materinského jazyka Rusínov do vzdelávacieho systému Slovenskej republiky.

Zavedeniu rusínskeho spisovného jazyka do školskej praxe predchádzalo vytvorenie základných dokumentov. V prvom rade išlo o:

1.       Koncepciu vyučovania rusínskeho jazyka ako materinského na základných školách s vyučovaním rusínskeho jazyka (1996), ktorú vypracoval Štátny pedagogický ústav v Bratislave, detašované pracovisko v Prešove (autor: doc. PhDr. Vasiľ Jabur, CSc.), a

2.       Koncepciu vzdelávania detí občanov Slovenskej republiky  rusínskej národnosti (1996), ktorú vypracovalo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky.

V nadväznosti na ne v niekoľkých etapách vznikali, a následne v súlade s potrebami vyučovacieho procesu sa aj modifikovali, ďalšie nevyhnutné pedagogické dokumenty, ktoré schválilo Ministerstvo školstva SR: Učebné osnovy z rusínskeho jazyka pre 1. – 4. ročník základnej školy s vyučovaním rusínskeho jazyka (1997), Učebné plány pre 1. – 4. ročník základnej školy s vyučovaním rusínskeho jazyka (1997);  Učebné osnovy a plány rusínskeho jazyka a literatúry pre 5. – 9. ročník ZŠ s vyučovaním  rusínskeho jazyka (2000); Učebné osnovy rusínskeho jazyka a literatúry pre 1. ročník štvorročného gymnázia  a Alternatívny učebný plán gymnázia s vyučovaním rusínskeho jazyka (2001), Učebné osnovy rusínskeho jazyka a literatúry pre štvorročné gymnáziá s vyučovacím jazykom rusínskym a s vyučovaním rusínskeho jazyka (2002, 2004); Obsah a proces vyučovania rusínskych reálií  pre žiakov základných a stredných škôl s vyučovaním rusínskeho jazyka (2003); Učebné osnovy Rusínskeho jazyka a literatúry pre stredné pedagogické školy s vyučovacím jazykom rusínskym a s vyučovaním rusínskeho jazyka (2006).

Príprava obidvoch koncepcií mala principiálny význam pre zavedenie rusínskeho jazyka do vzdelávacieho systému SR, no väčšiu dôležitosť pripisujeme najmä prvej z nich – Koncepcii vyučovania rusínskeho jazyka ako materinského na základných školách s vyučovaním rusínskeho jazyka. Bolo to po prvýkrát po 40-ročnom období totalitnej vlády, kedy Rusíni vôbec mohli, a k tomu ešte aj slobodne, sami sformulovať základný program výučby svojho materinského jazyka na základných  školách, ktorý by vytyčoval osobitosti osvojovania rusínskeho jazyka, zásady, ciele, obsah vyučovania, etapy osvojovania a hodinovú dotáciu. Podstata navrhovanej koncepcie spočívala „v orientácii obsahu vyučovania na komunikatívno-pragmatické ciele s takým zámerom, aby výsledkom školského vzdelávania bolo osvojenie si jazykového systému rusínskeho jazyka v komunikatívnych činnostiach“ (Jabur, 1996). Vychádzalo sa z toho, že „cieľom vzdelávania nie sú vedomosti, ale činnosti na základe získaných vedomostí“ (Jabur, 1996). Očividne koncepcia vyučovania rusínskeho jazyka bola postavená na inej filozofii, ako to bolo zvykom pri vyučovaní materinských jazykov: zvyčajne sa pri materinských jazykoch vychádzalo z analyticko-syntetickej metódy a heuristickej metódy, ale pri rusínskom jazyku sa základom stala komunikatívna metóda, ktorá je v súčasnosti najrozšírenejšia pri výučbe cudzích jazykov. Znamená to, že aj učebné osnovy boli koncipované v súlade s komunikatívnym princípom a primeranosťou veku tak, že v 1. – 4. ročníku ZŠ dominuje induktívny prístup a ústny prejav nad písomným, v 5. – 9. ročníku je induktívny prístup s deduktívnym približne v rovnováhe, podobne ako ústny prejav s písomným. Vychádzajúc z komunikatívneho princípu, koncepcia neoddeľovala jazykovú časť od slohovej, a takisto čítanie od ostatných rečových činností. Koncepcia predmetu za základný cieľ vyučovania rusínskeho jazyka na ZŠ stanovuje osvojenie spisovnej podoby materinského rusínskeho jazyka v spojení s výrazným rozvojom rečových zručností. Z tohto základného cieľa vyplývajú aj čiastkové ciele, ktoré majú žiaci dosiahnuť nielen v jednotlivých ročníkoch, ale aj z celkového pohľadu podľa jednotlivých komunikatívnych zručností (počúvanie, hovorenie, čítanie a písanie). Obsahom vyučovania rusínskeho jazyka na ZŠ je predovšetkým systematický nácvik produktívnych i receptívnych komunikatívnych aktivít v ústnej a písomnej forme a formovanie jazykových návykov na báze osvojovaných jazykových prostriedkov, t. j. výslovnosti, pravopisu, slovnej zásoby, gramatických a štylistických poznatkov. V súlade so špecifikáciou nácviku rečových činností, daná koncepcia vyučovanie rusínskeho jazyka na I. stupni člení do troch etáp:

1.       Predazbuková etapa (1. ročník a začiatok 2. ročníka ZŠ), pre ktorú je charakteristický rozvoj ústnej reči;

2.       Azbuková etapa (2. ročník a začiatok 3. ročníka ZŠ), cieľom ktorej je formovanie počiatočných zručností a návykov čítania a písania a ďalší rozvoj návykov ústnej reči získaných v predazbukovej etape;

3.       Poazbuková etapa (3. a 4. ročník ZŠ), v ktorej sa realizuje jednak rozvoj parciálnych jazykových návykov (výslovnostného, lexikálneho a gramatického) a zároveň návykov súvislej reči (monologickej a dialogickej, ústnej a písomnej).

Čo sa týka hodinovej dotácie koncepcia predmetu navrhovala dvojaký variant:

1.       predmet sa začne vyučovať od 1. ročníka po 2 hodiny, a od 2. po 9. ročník po 3 hodiny týždenne, alebo

2.       predmet sa začne vyučovať od 2. triedy po 2 hodiny týždenne.

V školskej praxi od samého začiatku sa využíval variant druhý, aby sa predišlo prílišnej preťaženosti detí a vzniku psychickej bariéry pri osvojovaní si súčasne dvoch typov písma (latinky a azbuky) v 1. ročníku. To je jedným z významných špecifík vyučovania rusínskeho jazyka ako materinského. Druhým je uplatnenie porovnávacieho slovensko-rusínskeho hľadiska. Zvyčajne sa pri výučbe jazykov prihliada na materinský jazyk, pretože ďalší jazyk si deti osvojujú pod zorným uhlom materinského jazyka. Pri vyučovaní rusínskeho jazyka je tento proces trocha svojský, pretože deti majú skôr zafixované mnohé jazykové javy slovenského jazyka, čo pozitívne i negatívne vplýva na výučbu materinského rusínskeho jazyka. To, že rusínsky jazyk si zo začiatku budú deti osvojovať cez zorný uhol slovenčiny, je síce istý paradox, ale taká je reálna situácia, ktorú treba rešpektovať, a zohľadňovať pri výučbe kladný i záporný vplyv slovenčiny (t. zn. transpozíciu a interferenciu). Táto skutočnosť stavia do špecifickej situácie aj učiteľov rusínskeho jazyka, na ktorých sa kladú vyššie profesionálne kritériá – musia mať dobrú predstavu o kontaktných bodoch obidvoch jazykov a adekvátne ich využívať v praxi. Z druhej strany však koncepcia učiteľov varuje v miere používania slovenčiny pri vyučovaní rusínskeho jazyka, ktoré „nemá byť príliš časté, skôr zriedkavejšie a opatrné“ (Jabur, 1996).

Koncepcia vyučovania rusínskeho jazyka ako materinského na základných školách s vyučovaním rusínskeho jazyka vytvorila základy pre vyučovanie materinského jazyka v slovenských školách. Jej dôsledná realizácia by mala  prispieť nielen k zachovaniu a pestovaniu národnej identity, osobitnej minoritnej kultúry, ale najmä „k zachovaniu a rozvoju jazyka predkov, používanie ktorého v spisovnej podobe v škole umožní postupné rozšírenie funkcií jazyka rusínskej národnosti, umožní znovuzrodenie a postupné rozširovanie rusínsky hovoriaceho prostredia v rozličných sférach spoločenského života, zabezpečí prirodzenú túžbu vrátiť sa k čo najčastejšiemu  používaniu rusínskeho materinského jazyka v bežnom (najmä v rodinnom) živote, túžbu vrátiť sa naspäť k rusínskym rodinným tradíciám, čo prispeje k obrodeniu jazyka a k vytváraniu príkladov kultúrnej, inteligentnej komunikácie čoraz vycibrenejším normatívnym spisovným jazykom. Za priaznivých okolností toto by malo prispieť i k zastaveniu postupného odumierania základného prameňa pre spisovný jazyk – prirodzených, živých rusínskych nárečí, čistej, ušľachtilej, nenarušenej živej reči“ (Jabur, 1966). Vlastne tento moment bol aj jedným zo základných cieľov celého obrodeneckého hnutia Rusínov po roku 1989, ktorí najväčšie nádeje na úspech svojho nového národno-identifikačného procesu vkladali a vkladajú do výučby rusínskeho jazyka ako materinského na všetkých stupňoch škôl. A to aj napriek tomu, že ich materinský jazyk má mať oveľa skromnejšie postavenie než jazyky vyučovacie, pretože jeho výučba sa predpokladá iba v školách (resp. v triedach) s vyučovaním rusínskeho jazyka, t. zn. iba v školách s vyučovacím jazykom slovenským.

Uvedenie do školského systému materinského jazyka Rusínov po roku 1989 upravovala druhá koncepcia – Koncepcia vzdelávania detí občanov Slovenskej republiky  rusínskej národnosti (1996)¹, ktorá akceptovala základné princípy alternatívneho vzdelávania i spoločenskú požiadavku občanov SR rusínskej národnosti na vzdelanie v materinskom jazyku.  Začleňovanie jazyka do školského systému v zmysle tejto koncepcie sa malo začať  od materských škôl s výchovným jazykom rusínskym, ktoré mali vzniknúť na základe požiadaviek rodičov. Napriek tomu, že  predpoklady k tomu boli a sú, pretože v mnohých obciach s prevahou rusínsky hovoriaceho obyvateľstva sa ako výchovný jazyk súbežne so slovenským používa aj rusínsky, oficiálne v SR dodnes neexistuje ani jedna materská škola s výchovným jazykom rusínskym. Neplnenie prijatej koncepcie sa dá pripísať tomu, že tak rodičia, ako aj kompetentné inštitúcie danému problému nevenujú dostatočnú pozornosť a nepovažujú za dôležité zmenu v prospech vzniku, resp. transformácie, materských škôl s výchovným jazykom rusínskym realizovať. V dôsledku toho deti rodičov rusínskej národnosti na Slovensku  aj v súčasnosti sa vychovávajú,  podobne ako to bolo do roku 1989, v materských školách s oficiálnym výchovným jazykom slovenským alebo dokonca ukrajinským, hoci je známe, že tento prakticky fungoval aj pred rokom 1989 maximálne v jednej MŠ – v Prešove. Myslíme si, že je to problém, ktorým by sa mali zaoberať aj zriaďovatelia materských škôl, t. j. obecné úrady hlavne v obciach s prevahou rusínsky hovoriaceho obyvateľstva.  Tento výsledok zrejme korešponduje aj s nepriaznivou situáciou pri výchove pedagogických pracovníkov pre materské školy v regiónoch s prevahou rusínsky hovoriaceho obyvateľstva. Napriek tomu, že predmetná koncepcia v perspektívnych zámeroch rátala s ich prípravou v rámci niektorej strednej pedagogickej školy v Prešovskom kraji, a v r. 2006 boli Ministerstvom školstva SR aj schválené  Učebné osnovy Rusínskeho jazyka a literatúry pre stredné pedagogické školy s vyučovacím jazykom rusínskym a s vyučovaním rusínskeho jazyka, ani v tomto bode sa však jej zámery zatiaľ naplniť nepodarilo.

Dôslednejšie sa Koncepcia vzdelávania detí občanov Slovenskej republiky  rusínskej národnosti doposiaľ realizovala vo vzťahu k základným školám. Predpokladala v základných školách  zriadiť triedy, resp. skupiny s vyučovaním rusínskeho jazyka, kde by sa všetky predmety, okrem materinského jazyka, vyučovali v jazyku slovenskom v súlade s navrhovanými učebnými plánmi.

Začleneniu rusínskeho jazyka do školského systému na Slovensku predchádzali dva prieskumy záujmu rodičov. Prvý prieskum v roku 1994 bol zameraný na zistenie záujmu rodičov o výučbu predmetu rusínsky jazyk a kultúra  v 2. ročníku  ZŠ. Realizoval sa prostredníctvom zástupcov Rusínskej obrody cez ich členskú základňu. V tom čase záujem prejavilo v troch okresoch 251 žiakov 2. ročníka ZŠ. Druhý, podrobný prieskum prebiehal začiatkom roka 1996 prostredníctvom školských správ východného Slovenska, t. j. tam, kde podľa Sčítania ľudu, domov a bytov z roku 1991 bola najväčšia koncentrácia rusínskeho obyvateľstva – v okresoch Bardejov, Humenné, Svidník, Prešov, Stará Ľubovňa, Vranov nad Topľou. Prieskum bol rozdelený na dve časti:

a)       zisťovanie záujmu rodičov pri zápise detí do 1. ročníka ZŠ, pri ktorom boli rodičia oboznámení s možnosťou zavedenia rusínskeho jazyka do ZŠ;

b)       zisťovanie záujmu rodičov už školopovinných detí od 2. ročníka až  po 8. ročník ZŠ.

Výsledky prieskumu sú spracované v tabuľke podľa okresov:

Vyhodnotenie prieskumu ukázalo, že v 47 obciach v 57 ZŠ malo záujem o vyučovanie rusínskeho jazyka 582 žiakov. Z uvedených počtov vyplývala potreba úzkej spolupráce Ministerstva školstva SR s príslušnými školskými správami pri hľadaní reálnych možností zavedenia rusínskeho jazyka do ZŠ. Dňa 12. 6. 1996 sa v Bardejove uskutočnilo pracovné stretnutie zamerané na riešenie organizačno-pedagogických problémov zavedenia predmetu rusínsky jazyk a literatúra do ZŠ. Z dôvodu nerovnomerného rozptýlenia žiakov v obciach a v ZŠ boli dohodnuté tieto kritériá:

a)       zaviesť predmet Rusínsky jazyk a literatúra len na I. stupeň ZŠ z dôvodu vydaných a pripravených učebníc² na príslušných školských správach;

b)       zriadiť triedu jedného ročníka alebo integrovanú skupinu z ročníkov I. stupňa pri minimálnom počte 6 žiakov;

c)       koncom augusta alebo začiatkom septembra (1996) zorganizovať odborno-metodický seminár pre učiteľov, ktorí majú záujem vyučovať predmet rusínsky jazyk a literatúra.

Na základe takto zvolených kritérií  a po predchádzajúcich prieskumoch ako aj po vypracovaní základných školských dokumentov bolo možné a reálne v školskom roku 1997/98 zaviesť predmet rusínsky jazyk a  literatúra do 12 ZŠ v  5 okresoch severovýchodného Slovenska (viď nasledujúcu tabuľku):

Praktické riešenie problému v skutočnosti však  nebolo až také úspešné ako signalizoval prieskum z roku 1996, pretože výučba rusínskeho  jazyka v šk. r. 1997/98 sa začala napokon iba na 4 základných školách³ – v Medzilaborciach a vo Svidníku,  a priamo korešpondovala s účinnosťou kultúrno-osvetovej práce národnostného občianskeho združenia Rusínska obroda v týchto regiónoch, ktoré tu malo významnú členskú základňu. Angažovanosť jej jednotlivých členov bola napokon rozhodujúca ako pri vzniku ďalších 6 základných škôl a jedného gymnázia (v Medzilaborciach) s vyučovaním rusínskeho jazyka, tak aj vysokoškolskej inštitúcie  Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov na Prešovskej univerzite s Oddelením rusínskeho jazyka a kultúry (1999). Vďaka tomu v šk. roku 2004/2005 sa predmet rusínsky jazyk a literatúra na Slovensku vyučoval na 9 ZŠ ako nepovinný predmet, na jednej ZŠ (Šarišský Štiavnik) ako povinný, na 1 gymnáziu ako nepovinný a ako prehĺbená forma štúdia na Prešovskej univerzite (viď nasledujúcu tabuľku). Čo sa týka počtu žiakov a študentov, ktorý túto výučbu navštevovali, podľa správy metodika rusínskeho jazyka Metodicko-pedagogického centra v Prešove, Mgr. Štefana Suchého, ich v roku 2003 bolo „okolo pol tisícky“ (Suchý, 2003).

Stav vyučovania rusínskeho jazyka v šk. r. 2004/2005:

Čo sa týka rozširovania siete škôl s vyučovaním rusínskeho jazyka, v súčasnosti sme svedkami obdobia stagnácie alebo v horšom prípade dokonca redukcie počtu základných škôl s vyučovaním rusínskeho jazyka. V šk. r. 2006/2007 evidujeme už len osem ZŠ, kde sa realizuje výučba materinského rusínskeho jazyka, a to znamená že došlo aj k významnému úbytku žiakov, ktorí sa učia rusínsky jazyk, a to či vo forme nepovinného predmetu, alebo iba krúžku, čo považujeme za jedno z významných rizík pri udržaní aj aktuálneho stavu. V poslednom čase sa výučba prestala realizovať v dvoch ZŠ (na ul. 1. mája v Snine a na II. ZŠ vo Svidníku) z technických príčin (delimitácia školy alebo redukcia úväzku učiteľa následkom ekonomických príčin), a na jedinej strednej škole, na Gymnáziu v Medzilaborciach, kde problém nastal údajne v dôsledku absencie kvalifikovaného pedagóga. Na Slovensku doposiaľ neexistujú školy s vyučovacím jazykom rusínskym, napriek tomu že pedagogické dokumenty aj pre takýto typ školy Ministerstvo školstva SR schválilo a teda sú v platnosti.

V tabuľkovom vyjadrení v šk. r. 2006/2007 vyučovanie rusínskeho jazyka vyzerá nasledovne:

Ak túto štatistiku však porovnáme so správou Metodicko-pedagogického centra v Prešove z roku 2003 (Suchý, 2003), tak v školskom roku 2006/2007 je evidentný pokles počtu žiakov, ktorí navštevujú akúkoľvek formu vyučovania rusínskeho jazyka, a to minimálne o 50%. Táto skutočnosť vyvoláva mnohé otázniky a otázky o perspektíve národnostného školstva Rusínov na Slovensku, ak však o takomto v danej situácii sa dá hovoriť, ale tým aj o perspektíve zachovania Rusínov ako etnika. Ich riešenia by mali hľadať predovšetkým rusínske občianske združenia, ktorých je v Slovenskej republike v súčasnosti zaregistrovaných 15, v spolupráci s Ministerstvom školstva SR. Zdá sa však, vychádzajúc z evidencie projektov rusínskych občianskych združení v grantovom systéme Ministerstva kultúry SR, že tieto organizácie ako keby si daný stav neuvedomovali, pretože  vo svojej činnosti už dlhodobo preferujú spravidla  folklórne akcie⁴, ktoré, ako dokazuje aj vyššie uvedená štatistika, majú iba nepatrný dosah na národno-uvedomovací proces tohto etnika, ktorý, podľa nášho názoru, bez existencie fungujúceho rusínskeho národnostného školstva nie je možný.

Najčastejším problémom, ktorý vyučovanie predmetu rusínsky jazyk a literatúra na Slovensku od samého začiatku sprevádza, je nedostatok kvalifikovaných pedagógov, pretože až v školskom roku  2003/2004 v niektorých školách s vyučovaním rusínskeho jazyka začali pôsobiť prví absolventi Prešovskej univerzity s aprobáciou pre rusínsky jazyk. Ide o absolventov prehĺbenej formy štúdia, hlavne študijného odboru Učiteľstvo pre I. stupeň ZŠ Pedagogickej fakulty v Prešove, ktorá v rámci tejto univerzity  sa realizovala od akademického roku 1999/2000 do r. 2006/2007, kedy túto formu štúdia ukončila štátnicou posledná študentka. V tom istom akad. roku Prešovská univerzita začala  realizovať   bakalársku formu nového akreditovaného študijného programu Rusínsky jazyk a literatúra v kombinácii s 12 inými študijnými programami⁵ v rámci odboru Učiteľstvo akademických predmetov. Dá sa teda očakávať, že za priaznivých okolností prví kvalifikovaní pedagógovia pre vyučovací predmet Rusínsky jazyk a literatúra na II. stupni základnej školy a na stredných školách do pedagogickej praxe nastúpia až v šk. roku 2011/2012, ak sa teda súčasní študenti bakalárskeho štúdia rozhodnú absolvovať aj magisterský študijný program, ktorý  v súčasnosti Ústav regionálnych a národnostných štúdií PU pripravuje na akreditáciu.

Spomínaná nekvalifikovanosť hlavne učiteľov základných škôl, ktorí prejavili záujem o vyučovanie predmetu rusínsky jazyk a literatúra, sa doteraz riešila, a zrejme to tak bude aj v nasledujúcich rokoch, organizovaním prázdninových kurzov rusínskeho jazyka pre učiteľov základných a stredných škôl, hlavnými organizátormi ktorých boli Štátny pedagogický ústav v Bratislave a Metodicko-pedagogické centrum v Prešove. Predpokladáme, že od akad. roku 2007/2008, po doriešení legislatívnych podmienok pre externé štúdium vládou SR, súčasní učitelia rusínskeho jazyka si na Prešovskej univerzite budú môcť rozšíriť svoju doterajšiu aprobáciu, a tak získať platný bakalársky či neskôr magisterský diplom aj pre vyučovací predmet Rusínsky jazyk a literatúra po absolvovaní externej formy štúdia.

Zhrňujúc môžeme konštatovať, že rusínsky materinský jazyk v porovnaní s ďalšími spoločenskovednými predmetmi má na súčasnom stupni jeho uplatňovania v škole iba okrajové postavenie. Preto v záujme uchovania tohto menšinového jazyka je dôležité, aby sa v praxi  k nemu zmenil prístup a aby z nepovinného predmetu sa zaradil do kategórie  vyučovania materinského jazyka ako povinného v školách v regiónoch s minimálne 20-percentnou rusínskou komunitou. Tento cieľ sa však dá dosiahnuť len cestou cieľavedomej a  systematickej kultúrno-osvetovej činnosti medzi rodičmi žiakov, na ktorú by sa mali podujať, resp. pokračovať v nej, hlavne rusínske občianske združenia, pretože  takúto zmenu podľa Koncepcie vzdelávania detí občanov Slovenskej republiky  rusínskej národnosti (1996) môžu iniciovať iba rodičia, ktorí v súčasnosti z rôznych príčin uprednostňujú pre svoje deti výučbu cudzích jazykov. Relevantnou príčinou takéhoto stavu je určite absencia tradície vyučovania rusínskeho jazyka, ktorú spôsobila  vyše 40-ročná politika predchádzajúceho totalitného režimu neuznávajúceho Rusínov ako samostatnú národnosť a ich materinský jazyk ako samostatný jazyk. Počas nej prebiehajúca asimilácia s majoritným etnikom nadobudla takých rozmerov, že nie sme si istí, či aj pri zjednotenom postupe všetkých 15 rusínskych národnostných organizácií by sa dala zastaviť. Nádejou a motiváciou pre Rusínov – v spolupráci so štátnymi orgánmi – snáď by mohol byť narastajúci počet rusínskeho obyvateľstva, ale najmä osôb s materinským jazykom rusínskym. No pre zásadnú zmenu v oblasti školstva Rusínov, podľa nás, je dôležitá v prvom rade zmena myslenia lídrov rusínskych organizácií, alebo ešte lepšie výmena lídrov neuvedomujúcich si daný nepriaznivý stav a nepodnikajúcich nič pre jeho zmenu. Preto veríme, že nebola to  iba náhoda, keď v roku 2005 v tlačených rusínskych periodikách sa vážne začala opäť nastoľovať otázka lídra a programu rusínskeho hnutia, typická skôr pre začiatočné štádia národnostného hnutia, ale zrejme javiaca sa ako aktuálny vážny problém s ohľadom na perspektívny rozvoj Rusínov. Ale pre perspektívu tohto etnika  budú relevantné hlavne výsledky jej riešenia a ich pozitívne premietnutie aj do oblasti školstva.

Ako vieme, zavedenie predmetu rusínsky jazyk  a literatúra do systému školskej výučby pred 10 rokmi si vyžiadala naliehavá potreba zastavenia procesu odnárodňovania Rusínov a početné žiadosti rodičov. V súčasnosti je však najdôležitejšie myslieť na jeho perspektívu, a tým aj na perspektívu celej tejto etnickej minority. Na základe doterajších skúseností s istotou môžeme povedať, že tá je v podstatnej miere závislá od úrovne a efektívnosti kultúrno-osvetovej činnosti národnostných organizácií, ktorá sa od roku 2004 realizuje výlučne na princípe dobrovoľnosti. Pretože v podpore národnostnej kultúry v posledných rokoch, podľa nás, absentuje logický systém, zakladajúci zmysluplnú perspektívu pre minoritnú kultúru Rusínov, v SR v súčasnosti neexistuje jediný platený, t. j.  profesionálny pracovník, ktorý by zodpovedal za realizáciu úloh vo sfére rusínskej národnostnej kultúry. Štát túto činnosť ponecháva na národnostných občianskych združeniach, ktorým prostredníctvom Ministerstva kultúry SR, podľa nás, nesystémovým spôsobom prideľuje financie prioritne na živú kultúru, spravidla na  folklórne festivaly, ktoré na rozvoj národnostného povedomia Rusínov  nemajú vážnejší vplyv. Navyše, po systematických obmedzovaniach profesionalizácie práce v národnostných organizáciách od r. 1995, v roku 2004 MK SR zrušilo akúkoľvek možnosť profesionalizácie⁶, t. zn. ako v oblasti  rozvoja živej kultúry, tak aj pri vydávaní periodickej tlače. V dôsledku toho kultúrno-osvetová práca národnostných organizácií sa prenáša na plecia dobrovoľníkov v postaktívnom veku, čiže každým rokom viac skĺzava do úrovne ochotníckej, ktorá pri takýchto obmedzeniach môže onedlho celkom zaniknúť, resp. jej účinok na národnostne povedomie Rusínov bude minimálny. No už dnes  je evidentné, že takýto – zjednodušený – prístup Ministerstva kultúry SR k menšinovej kultúre  vážne ochromuje aj napĺňanie Koncepcie vzdelávania detí občanov SR rusínskej národnosti. Vzhľadom k tomu, myslíme si, že je nanajvýš potrebná a žiaduca prepojenosť a systémovosť práce jednotlivých ministerstiev spolupodieľajúcich sa na zabezpečovaní realizácie práv príslušníkov národnostných menšín na Slovensku, zohľadňujúc pritom priority a špecifiká tej ktorej národnostnej menšiny.

Záverom by sme chceli zhrnúť priority rusínskej národnostnej menšiny vo výchovno-vzdelávacom systéme SR, na ktoré poukázalo aj Prvé pracovné stretnutie rusínskych učiteľov 12. decembra 2006 v Radvani nad Laborcom:

1.       Je dôležité v praxi akceptovať a realizovať prijatú Koncepciu  vzdelávania detí občanov Slovenskej republiky rusínskej národnosti (1996).

2.       Vychádzajúc z tejto Koncepcie, je dôležité začínať s výchovno-vzdelávacím procesom v materinskom rusínskom jazyku už od materských škôl, to znamená v obciach s prevahou rusínsky hovoriaceho obyvateľstva oficiálne deklarovať materské školy s výchovným jazykom rusínskym.

3.       Vychádzajúc z bodu 2, považujeme za dôležité začať s prípravou pedagogických kádrov pre materské školy s výchovným jazykom rusínskym. Koncepcia predpokladá zriadenie triedy na stredných pedagogických školách v Prešovskom kraji s vyučovaním rusínskeho jazyka.

4.       Je nanajvýš potrebné, aby základné a stredné školy s vyučovaním rusínskeho jazyka sa pretransformovali na školy s vyučovacím jazykom rusínskym.

5.       V záujme uchovania rusínskeho jazyka a skvalitnenia výučby je dôležité, aby sa v praxi  k nemu zmenil prístup a aby z nepovinného predmetu sa zaradil do kategórie  vyučovania materinského jazyka ako povinného v školách v regiónoch s minimálne 20-percentným zastúpením  rusínskeho obyvateľstva.

6.       Vzhľadom k tomu, že v školách s vyučovaním rusínskeho jazyka výučbu predmetu rusínsky jazyk a kultúra zabezpečujú prevažne nekvalifikovaní pre tento predmet  pedagógovia, je dôležité v záujme skvalitňovania ich práce vydávať v rusínskom periodiku „Narodny novînky“ metodickú prílohu (pozn. aut. – jej projekt bol Ministerstvu školstva SR predložený ešte v r. 2003, žiaľ bez odozvy).

7.       V záujme pestovania pozitívneho vzťahu k materinskému rusínskemu jazyku detí občanov SR rusínskej národnosti a ako doplnok k jeho výučbe je tak isto dôležité začať vydávať a finančne podporovať zo strany Ministerstva školstva SR časopis pre deti a mládež v rusínskom jazyku. (Pozn. aut. – Projekt na takýto časopis pod názvom Rusalka  bol predložený ešte v r. 1999 najprv na Ministerstvo školstva SR a v r. 2001 na Ministerstvo kultúry SR, avšak zatiaľ nebol podporený).

8.       V záujme zachovania a rozvoja materinského jazyka Rusínov na Slovensku je pre túto menšinu dôležité rozširovať počet škôl s vyučovaním a s vyučovacím jazykom rusínskym, čo si však vyžaduje personálne a finančné krytie organizačnej práce.

9.       V rámci vysokého školstva je dôležité aby sa čím skôr začal realizovať študijný program Rusínsky jazyk a literatúra – bakalársky aj magisterský –  a aby sa vychovávali kvalifikovaní pedagógovia pre túto špecializáciu – pre základné a stredné školy s vyučovaním rusínskeho jazyka a s vyučovacím jazykom rusínskym.

10.   Je nanajvýš potrebná a žiaduca prepojenosť a systémovosť práce Ministerstva školstva SR a Ministerstva kultúry SR,  spolupodieľajúcich sa na zabezpečovaní realizácie práv príslušníkov rusínskej národnostnej menšiny na Slovensku, zohľadňujúc pritom jej priority a špecifiká.

Poznámky:

¹ Koncepciu vzdelávania detí občanov Slovenskej republiky rusínskej národnosti schválilo Ministerstvo školstva SR v auguste 1996. Vychádzala z uplatňovania práva na vzdelávanie v materinskom jazyku národnostných menšín zakotveného v Ústave SR. čl. 34, odst. 2 písm. a), zákona č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) v znení neskorších zmien a doplnkov (úplné znenie 350/1994 Z. z.) § 3, Rámcového dohovoru Rady Európy o ochrane národnostných menšín, ktorý NR SR ratifikovala.

² V roku 1994 vo vydavateľstve Rusínskej obrody v Prešove boli vydané  učebnice: Šlabikár rusínskeho jazyka pre 2. ročník ZŠ (autor Ján Hrib), Čítanka v rusínskom jazyku pre 2. ročník ZŠ (J. Hrib), Pravidlá rusínskeho pravopisu (Vasiľ Jabur), Ortografický slovník rusínskeho jazyka (Juraj Paňko a kol.) a Slovník lingvistických termínov (J. Paňko).

³ V okrese Medzilaborce sa v šk. r. 1997/98 začala výučba rusínskeho jazyka na ZŠ na ul. Komenského a na ZŠ na ul. Duchnovičovej, a v okrese Svidník – na Cirkevnej ZŠ sv. Juraja a na II. ZŠ na ul. arm. gen. L. Svobodu.

⁴ Zdroj: http://registerkultury.gov.sk/granty2007/statistiky_verejne.php

⁵ Na Prešovskej univerzite od akademického roku 2006/2007 je možné študovať bakalársky študijný program Rusínky jazyk a literatúra s  ruským jazykom a literatúrou, nemeckým jazykom a literatúrou a dejepisom na filozofickej fakulte, s anglickým jazykom a literatúrou, biológiou, geografiou, hudobnou a výtvarnou výchovou na fakulte humanitných a prírodných vied, s telesnou výchovou na fakulte športu a s náboženskou výchovou na obidvoch teologických fakultách PU – gréckokatolíckej a pravoslávnej.

⁶ Výnos Ministerstva kultúry Slovenskej republiky z 29. apríla 2004 č. MK-480/2004-1 o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

Literatúra:

1. Ripka, I.: Jazykové práva národnostných menšín na Slovensku. In: Človek a spoločnosť III-2000-1, ..., www.saske.sk/cas/1-2000.

2. Lipinský, J.: Sebareflexia postavenia a vývoja Rusínov na Slovensku. Niektoré výsledky etnosociologického výskumu na severovýchodnom Slovensku v roku 2002. Prešov 2002.

3. Vanat, І., Ryčalka, М., Čuma, А.: Do pytaň pisľavojennoho rozvytku sučasnoho stanu ta perspektyv ukrajins´koho škiľnyctva v Slovaččyňi. Dodatok do hazety Nove žytťa, č. 40.  Prešov 1992.

4. Magocsi, P. R., ed.: A new Slavic Language is born. The Rusyn Literary Language  of Slovakia./Zrodil sa nový slovanský jazyk. Rusínsky spisovný jazyk na Slovensku. New York  1996.

5. Stanovisko k národnostnému školstvu. Rusínska obroda Medzilaborce. Zaslané Úradu vlády SR 15. 8. 1990.

6. Jabur, V.: Koncepcia vyučovania rusínskeho jazyka ako materinského na základných školách s vyučovaním rusínskeho jazyka. Štátny pedagogický ústav Bratislava, detašované pracovisko v Prešove, Prešov 1996.

7. Suchý, Š.: Stav učebného predmetu rusínsky jazyk a literatúra v školách s vyučovaním rusínskeho jazyka k termínu 31.12.2003. Správa Metodicko-pedagogického centra, Prešov 2003.