Michal Zavacký, okrem toho, že
podniká, svoj pre každého vzácny čas venuje hľadaniu sponzorov.
Spapá to enormné kvantá času, ako aj energie a úsilia. Bez
entuziazmu sa to jednoducho nedá. Miško by si za to zaslúžil nejaké
aspoň duchovné ocenenie. Uznáte sami, že nájsť 80 sponzorov skutočne
nie je maličkosť.
Avšak tento festival
stratil svoju pôvodnú myšlienku, smerovanie a cieľ, čo takisto nemám
z vlastnej hlavy, ale stotožňujem sa s tým.
Ľudia sami hovoria a
hodnotia, to čo sa deje, rozprávajú
o tom, polemizujú, debatujú. Je nad slnko jasnejšie, že nemožno
vyhovieť každému, vždy budú niektorí spokojní a iní zase sklamaní,
tak to v živote chodí. Ale netreba hnať veci do
extrému. Táto nadmieru úspešná akcia má svoje tienisté stránky.
Parkovanie bolo
najmarkantnejším problémom (šialená zhoda okolnosti, aj Warholovo
múzeum v Medzilaborciach v tom čase bojovalo o pľac parkovania s
primátorom). Autá parkovali na okraji cesty niekoľko
málo desiatok metrov od mosta v Malej Poľane. Každý motorizovaný
návštevník sa musel neskutočne dlho a komplikovane slimačím tempom
predierať úzkou uličkou pomedzi autá, kočíky a chodcov, pričom občas
musel na chvíľu nehybne postáť a veľakrát bolo nevyhnutnosťou
cúvanie. Určite by pomohli dopravné policajné hliadky, vraj na
mieste bol "až jeden" príslušník... M. Zavacký tvrdí, že lepšie
zorganizovať sa to nedalo, vraj jedinou alternatívou by bola
jednosmerka a odchod z Mikovej cez Driečnu. Osobne, zhodne
s predsedom Rusínskej obrody na Slovensku Vladimírom Protivňákom,
najväčší problém vidím v tom, že my Rusíni sami na svoje zabúdame.
Bol to rusínsky festival, teda iba podľa
názvu na plagátoch, na ktorom počujeme slovenčinu, a to aj
neľubozvučnú - práve že nedokonalú, nespisovnú, kde
namiesto našich nádherných rusínskych
piesní sú prezentované piesne
slovenské, ukrajinské a namiesto folklóru treťotriedny strednoprudý
popík. Je to
strašné, veľmi ubíjajúce a boľavé vidieť to,
že Rusíni kašľú na svoj pôvod, pošľapú
svoje vlastné pokrvné tradície a zapredajú sa. Sú to
odrodilci. Zabúdajú na svoju mamku, ktorá ich naučila inú rodnú reč,
než tú, ktorou sa dnes prezentujú. Je obrovskou hanbou, že existujú,
bohužiaľ, mnohí jedinci, ktorí sa hanbia za svoj rusínsky pôvod, za
svojich rodičov a dokážu to bez hanby ukázať pred šírym svetom na
takomto mnohotisícovom fóre. Otrasné je, že Záverom by som chcel poznamenať, že kultúra nie je len klobása, poldeci – plný žalúdok, tancovačka a "zábava až do rana", pokiaľ áno, svedčí to o našej duchovnej ubohosti. Organizátori by sa mohli trochu zamyslieť nad dobre mienenými postrehmi a kritickými pripomienkami. Držím im palce do budúceho ročníka Rusínskeho festivalu Andyho Warhola.
|