Jednoducho senzácia, a nech si už myslí kto čo chce, ročná návštevnosť múzea v prvých piatich rokoch bola v počte vyše 20.000 návštevníkov, čo v periférnych Medzilaborciach história nezaznamenala. Pravda, s úspechom rastie aj závisť, a z jej strany sa múzeu od svojho vzniku (1. 9. 1991) hádžu „polená pod nohy“  pravidelne. Prečo?  V začiatkoch to bolo jasné. Obdobie prechodu na inú spoločensko-ekonomickú formáciu nie vždy samozrejme akceptovalo alebo prijímalo do toho času čosi, čo ideológia nazvala nepriateľským alebo kapitalistickým ako samozrejmé a prijateľné... A Warhol bol predsa predstaviteľom „...buržoázneho umeleckého prúdu zahnívajúceho kapitalizmu“. Je to  humorné, pretože tí, čo udeľovali Warholovi a jeho dielu takúto  „licenčnú“ tvár si akosi nevšimli, že ten buržuj vytvoril aj unikátne portréty Maa, Lenina, symboly komunizmu a pod.  Toto obdobie by som nazval etapou  najväčšieho  úspechu a obdobím  odolávania intríg a podrazov. Napriek tomu sa MMUAW stalo  minimálne v Európe akceptovanou inštitúciou, ale nástupom MUDr. Hudeca do funkcie ministra kultúry MMUAW prvýkrát dostalo ranu pod pás a bez mihnutia oka ho Dr. Hudec degradoval na úroveň okresných inštitúcií do spolku nazvaného „intendantúra“, ktorú riadili  v problematike umenia a kultúry (nehovorím už o špecifiku MMUAW) doslova diletanti. Zrušením právomocí a samostatnej činnosti, dramaturgie múzea a presunutie pod úradníckych diletantov  sa múzeum začalo potápať. Zrušili sa svetové výstavy ako výstava diel E. Muncha, T. H. Ševčenka, J. Johnsa, B. Namea a iných iba preto, že  plán nebol prekonzultovaný s „hlavou“ šialenej intendantúry, ktorá  akademickému, starému i súčasnému umeniu vôbec nerozumenala. V tejto súvislosti mi napadli nedávno vyrieknuté slová jedného zo známych slovenských dramaturgov, ktorý mi povedal: „Niekedy ste, preboha, boli múzeum a teraz pôsobíte ako oddelenie záujmovo-umeleckej činnosti!“. Nedalo sa a nedá sa oponovať. Každý rok pribrzdený ľudskou neznalosťou v činnosti subjektu znamená minimálne  trojnásobok stagnácie a pomalého pozviechania sa. Degradácia MMUAW na  „odborný útvar“ znechutila nielen odborných pracovníkov múzea, ale hlavne  aj umelcov a kolegov z iných významných inštitúcií v zahraničí. Teraz sa mi to zdá až neuveriteľné, že s nami ako s rovnocennými komunikovali a jednali Národné múzeum v Oslo, Múzeum moderného umenia v New Yorku a pod. Zdá sa mi to ako sen, že sám Leo Castelli požiadal o rozhovor týkajúci sa  nášho múzea, alebo fakt, že dvojstranu v The New York  Times venovali práve múzeu. A nielen tam. Zaujímali sa o nás takmer všetky významné európske i svetové médiá. Dnes? Nebe a dudy! Taká bola prvá etapa činnosti múzea.  Vznik, úspech a podraz, ktorý má na svedomí jednoznačne MUDr. Hudec a jeho intendantúra. O pospolitosti tohto združenia vo vedení  múzea nemá význam ani hovoriť.

Druhá etapa bola v nádeji nového ministra Kňažka, že vráti pôvodnú „tvár“ múzea späť a dá mu podmienky pre rehabilitáciu svojho mena a úrovne. No  Kňažko to iba dobre zahral, a len čo sa ohrial  na stoličke ministra, opätovne degradoval múzeum spod právomoci a zriaďovateľskej pôsobnosti MK SR pod Krajský úrad v Prešove. Naoko sa nič nezmenilo, ale múzeum sa príčinou pádu „lávy“ intendantúry nepozbieralo. Po prechode pod zriaďovateľskú pôsobnosť VÚC v Prešove sa situácia nezmenila a trvá dodnes. Múzeum sa  dostalo na okraj záujmu kompetentných a začalo byť takticky posúvané medzi kultúrne inštitúcie regionálneho významu. Pochopili to aj umelci a odborníci nielen zo Slovenska a doslova prestali mať záujem o MMUAW. To isté sa prejavilo aj zo strany médií, ktoré okrem trápneho zatekania strechy nenašli v múzeu  nič zaujímavejšie. A pritom sa v múzeu odohralo množstvo akcií národného i medzinárodného významu. Lenže bez reklamy nie je popularita a bez informácií sa o vás nikto nič nedozvie. Množstvo odoslaných materiálov nebolo publikovaných, a tak aj pracovníkov múzea unudilo písať pre zásuvku stola, alebo posielať rozumy iným bez výsledku.  Táto etapa trvá dodnes.

Čo vízia do budúcnosti, aby sme to naozaj „nezabalili“?  V prvom rade musí mať múzeum plnohodnotné právo v rozhodovaní  obsahu  dramaturgie, ktorá musí byť nadčasová.  Je nevyhnutné prehodnotiť doterajší systém  riadenia múzea hlavne v pomere úradovania a aktivít, za ktorými chodia návštevníci do múzea. Predsa nikoho z nich nezaujímajú štatistické výkazy o spotrebe pitnej vody a pod. Ak niečo funguje, je samozrejmé, že potrebuje aj isté náklady. Keďže (zatiaľ) ešte máme meno Andyho Warhola, je nevyhnutné vrátiť sa do roka 1991 a začať tvrdo a profesionálne pracovať v oblasti prezentácie, vedy a výskumu, muzeoedukológie a hlavne v koncepcii rozširovania expozícií a zbierok zameraných nielen na umenie, ale aj na fakty doby popkultúry vo svete a u nás. O tom sme dávno hovorili spolu s Paľom Hammelom, Jánom  Balážom a inými osobnosťami popkultúry na Slovensku o zriadení aj iných stálych expozícií v MMUAW. Predsa Warhol je kráľ pop-artu a populárna muzika ide s ním ruka v ruke (Warholova spolupráca s Rolling Stones, Duran Duran, Bobom Dylanom...). Dnes, keď už systém múzeí a galérií vo svete funguje na platforme vlastnej aktívnej obchodnej činnosti, je nevyhnutné dať MMUAW právo voľného podnikania aj v tejto oblasti (ako príklad môžu poslúžiť štátne i neštátne svetové múzeá a galérie).  Žiaden zákon, príkaz nenaženie návštevníkov do múzea, ale iba profesionálna muzeoedukologická činnosť, ktorá priláka návštevníka od predškolského až po dôchodkový vek. Látanie–plátanie akciami typu „za čiarku“ patrí do skanzenu a nie do produkcie profesionálnej inštitúcie. A v neposlednom rade vytvoriť v inštitúcii fungujúci manažérsky aparát, ktorý bude zháňať prostriedky na činnosti a nie úradovať ako za „sociku“, kde heslom „keľo robiš, teľo dosc“ sa dalo slušne prežiť. Konštatujem:

1.        Ak MMUAW nezmení stratégiu a filozofiu existencie  na poli prezentácie, muzeoedukológie, vedy a výskumu, systému zbierkotvorných a expozičných záležitostí, nemôže ďalej fungovať ako múzeum Andyho Warhola.

2.        To, že ešte má právo niesť v názve meno  Andyho Warhola, musí sa tomu kvalitatívne prispôsobiť, a to jedine tak, že riadenie bude  koncepčne v symbióze ekonomiky a odbornej stránky inštitúcie a nebude ho riadiť neviditeľná sila mimo jeho „teritória“ iba preto, že ktosi komusi nesedí do kariet, alebo nie je politicky požadovane farebný.

3.        V neposlednom  rade je nevyhnutné prepracovať expozície múzea do vizuálu žiadaného dobou, ale nie spôsobom „pošušky“ ľuďmi, ktorí by o Warhola a jeho filozofiu umenia nikdy nezakopli, keby nešlo o kšeft alebo fušku.

4.        Ochota zo strany odborníkov zatiaľ je, a verím, že druhá etapa, etapa úpadku prejde premenou pozviechania sa a vrátime sa minimálne do podoby začiatku prvej. Inak to naozaj môžeme iba „zabaliť“.

5.        Bližšie o podobe vízie budúcnosti múzea je už písomne dávno na stole Odboru kultúry VÚC, ale bez ohlasu.