Podľa Charty článku 3, ods.1 – regionálnymi alebo menšinovými jazykmi na Slovensku sú: bulharský, český, chorvátsky, maďarský, nemecký, poľský, rómsky, rusínsky a ukrajinský. Ak v Charte je stanovené, že za menšinový jazyk sa rozumie ten jazyk, ktorý sa tradične používa na území daného štátu, potom podľa tejto definícii ukrajinský jazyk na Slovensku nemôže sa považovať za jazyk ukrajinskej menšiny, pretože tento sa nepoužíva ani na jednej rusínskej obci, nepoužíva sa ani v úradoch a u nás sa ani nevyskytovala požiadavka od občanov uznania ukrajinského jazyka za jazyk národnostnej ukrajinskej menšiny. Jednoznačne musím povedať historickú pravdu, že v histórii Rusínov Slovenska v širokých masách rusínskeho obyvateľstva vždy prevládalo RUSÍNSKE NÁRODNÉ POVEDOMIE. K ukrajinskej národnosti na Slovensku nikdy neexistovalo národnostné povedomie. Táto skutočnosť musí byť osvojená tak v medzinárodnom ako aj slovenskom meradle.

Funkcionári Zväzu Rusínov-Ukrajincov aj v súčasnosti rusínsky jazyk považujú za ukrajinský. Ich snahou je presadzovať svoju teóriu, že Rusín a Ukrajinec je jedná národnosť bez ohľadu na to, že občania rusínskej národnosti ich teóriu už dávno odmietli. Neuveriteľnou skutočnosťou je fakt, že názov Rusín-Ukrajinec vznikol 21. januára 1990 na konferencii bývalých členov Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich súčasne s premenovaním uvedenej ukrajinskej organizácie na novú s názvom Zväz Rusínov-Ukrajincov Slovenska (poobede v ten istý deň). Zvláštnosťou je, že uznesenie členov uvedenej organizácie rešpektujú ústredné úrady SR aj napriek tomu, že ich úradníci nie sú členmi uvedeného proukrajinského občianskeho združenia. Oficiálne ukrajinská národnostná menšina bola u nás vládou SR uznaná za samostatnú až v roku 1999, a taktiež aj rusínska národnosť bola uznaná za samostatnú. Národnosť Rusín-Ukrajinec u nás nebola oficiálne nikdy uznaná, a aj napriek tejto skutočnosti Zväz Rusínov-Ukrajincov dostáva finančné prostriedky od vlády SR aj na také akcie, ktorých obsah nie je ukrajinský, ba naopak na podujatiach je predstavovaný rusínsky folklór za ukrajinský (akcie: Makovická struna v Bardejove, Svidnícke slávnosti Rusínov-Ukrajincov, Slávnosti Rusínov-Ukrajincov v Kamienke, ďalej akcie Nezabudni na svoju kolísku, obvodné kola Makovickej struny a pod).

S poľutovaním konštatujem, že akcie Zväz Rusínov-Ukrajincov aj v súčasnosti organizuje podľa scenára z obdobie násilnej ukrajinizácie Rusínov. Teda vláda SR financuje kultúrne aktivity neexistujúcej národnostnej menšiny a v skutočnosti sa realizuje odnárodňovanie Rusínov, čo Ústava SR v článku 12 neumožňuje. V poslednom čase vláda SR pridelila finančné prostriedky pre rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča pre nacvičenie divadelnej hry v ukrajinskom jazyku aj napriek tomu, že občania si to neprajú, ale je to požiadavka iba funkcionárov proukrajinskej organizácie. JE TO KROK DOZADU a pokus k ďalšiemu stupňu ukrajinizácie. Mimochodom Divadlo Alexandra Duchnoviča je aj naďalej v riadení Prešovského samosprávneho kraja aj napriek tomu, že Rada vlády SR pre národnostné menšiny odporučila Ministerstvu kultúry SR, aby divadlo prešlo pod riadenie ministerstva z dôvodu, že Rusíni žijú aj mimo prešovského kraja.

Ak neuznávame, a Rusíni na Slovensku odmietajú nútenú ukrajinizáciu Rusínov, proces ukrajinizácie, ktorý nás Rusínov prinútil k ukrajinskej (od 1952) orientácii, potom aj medzinárodné organizácie zaujímajúce sa problematikou národnostných menšín (vrátane vlády SR) sú povinné odmietnuť nedemokratické krivdy spôsobené Rusínom na Slovensku v rokoch 1952 – 1989. Ukrajinizácia a jej predstavitelia zaviedli proti vôli Rusínov povinné vyučovanie ukrajinského jazyka, a výsledkom toho núteného procesu bolo, že v rokoch 1960 – 1963 ukrajinské školstvo sa u nás fakticky rozpadlo a vznikli školy s vyučovacím jazykom slovenským (do roku 1952 v rusínskych obciach sa vyučoval ruský, resp. rusínsky jazyk). Táto skutočnosť spôsobuje doposiaľ ohrozenie existencie rusínskeho materinského jazyka a ak prihľadneme na skutočnosť, že v rusínskych obciach v rámci slovenského vyučovacieho jazyka úplne absentuje vyučovanie výchovných predmetov v materinskom rusínskom jazyku, skutočná situácia je taká aká je, je veľmi zlá! Zanedbávanie školskej výchovy tak v materských školách, ako aj na základných školách z hľadiska zachovania a šírenia rusínskej kultúry, zvykov, obyčajou, ako aj jazyka, postupne dochádza k asimilácia Rusínov a tým vznikajú podmienky na postupné zanikanie rusínskej národnostnej menšiny. Strácajú sa podstatné a najdôležitejšie atribúty, ktoré sú vlastné pre existenciu každej národnostnej menšiny. Uvedená skutočnosť hrubo narušuje obsah Európskej charty. Slovenská republika sa zaviazala dodržiavať ustanovenie Charty, treba ju rešpektovať aj v praktickom živote.

3. Slovenská republika a jej orgány deklarujú, že vecí sú v poriadku, avšak zmysel a ustanovenia Charty sú nedostatočne nielen rozpracované, ale hlavne plnené. Týka sa to tak najvyšších štátnych orgánov, ako aj na úrovni krajov, okresov a obcí. S poľutovaním konštatujem, že mnohé najmä krajské, okresné a miestne orgány so znením Charty sa doposiaľ pravdepodobne nestretli. Táto skutočnosť dosvedčuje, že okresné osvetové zariadenia iba sporadicky vstupujú do problematiky rusínskej národnostnej menšiny. Je žiaduce, aby pri týchto osvetových inštitúciách bolo vytvorené ODDELENIE zamerané na prácu medzi národnostnými menšinami. Dôslednejšie by sa mala rešpektovať potreba mať v týchto inštitúciách pracovníkov ovládajúcich materinský jazyk príslušnej národnostnej menšiny. 4. Ciele a zásady stanovené Chartou v článku 7 považujem za veľmi podstatné. Aj napriek uvedenej vážnosti Charty, musím povedať, že mnohé momenty sa iba konštatujú a nie sú v správe konkretizované ich plnenia. Napríklad nie je riadne zdokumentovaná úloha poskytovania primeraných foriem a prostriedkov na vyučovanie a štúdium regionálnych alebo menšinových jazykov na školách. Pre plnenie tejto významnej úlohy neboli vytvorené ani materiálne podmienky a potrebná literatúra. Táto úloha sa neosvojila jednotlivými rezortnými inštitúciami najmä v rezorte školstva .

5. Občania rusínskej národnostnej menšiny štátny jazyk považujú za jazyk, ktorý je nutne ovládať aj z hľadiska ich spoločenského uplatnenia. Komunikovanie v štátnom jazyku občanom rusínskej národnosti nerobí problém a treba otvorene povedať, že regióny (v ktorých žijú Rusíni) národnostne zmiešane sú tak prepojené v jednotlivých úradoch a inštitúciách, že zloženie úradníkov je rôznorodé, ktoré dáva záruku, že z hľadiska uplatňovania jazyka rusínskeho nie je hlavný problém sa vzájomne dorozumieť s občanom slovenskej národnosti. Nepoznám prípad, aby sa bránilo Rusínom používať rusínsky jazyk na úradoch. Občania slovenskej národnosti nekladú prekážky občanom rusínskej národnosti pri uplatňovaní svojich záujmov či už v súdnictve, obchode, v úradoch a pod. Slovenský jazyk je Rusínom nielen najbližším, ale aj zrozumiteľným a teda požiadavky maďarskej národnostnej menšiny sa veľmi odlišujú od skutočnej vedomostnej úrovni ovládania slovenského jazyka. Teda tlačiť na Rusínov, aby úrady, inštitúcie, názvy obcí, obchody boli označené v materinskom rusínskom jazyku nie sú nutne, a v mnohých smeroch takým to spôsobom potlačujú iné závažnejšie problémy, ktoré treba riešiť a sú veľmi aktuálne. Problém označovania úradov, obchodov a pod. mali by riešiť miestne samosprávy za účasti občanov obce. Požiadavky maďarskej národnostnej menšiny automaticky nemôžeme aplikovať na pomery rusínskej národnostnej menšiny. Predovšetkým zaostáva úsek školskej politiky a treba hľadať cestu k tomu, aby obe cirkvi východného byzantského obradu neutekali od svojich veriacich z hľadiska používania rusínskeho materinského slova v cirkevných obradoch. V minulosti, v ťažkých chvíľach národnostného útlaku, práve cirkví prispievali k upevňovaniu národnostného povedomia Rusínov. Teda úsek školstva, kultúry a uplatňovanie jazyka v cirkevných obradoch považujem za najdôležitejší moment v zabrzďovaní nielen asimilácii Rusínov, ale aj k brzdeniu terajšieho stupňa hroziaceho stupňa zániku rusínskeho materinského jazyka. Doterajšia situácia uvedená v troch rezortoch do značnej miery považujem realizovanú prax ako za metódu účelovú – odradiť alebo ohroziť existenciu rusínskeho materinského jazyka v každodennom živote Rusínov a aj takýmto spôsobom prispieť k postupnému likvidovaniu rusínskej bohatej kultúry. Názorným príkladom je situácia v materskom školstve, keď detí nie sú vychovávané prostredníctvom rusínskeho jazyka a detí na väčšine rusínskych obciach nevedia nielen rozprávať po rusínsky, ale nevedia ani zaspievať rusínsku pieseň svojich materí. Ďalším negatívnym javom je skutočnosť, že knihy v rusínskom jazyku sa vydávajú vo veľmi nízkom náklade z dôvodu nedostatočného prideľovania finančných prostriedkov v rámci projektov z Ministerstva kultúry SR, resp. Úradu vlády SR. Stanovená úloha Charty zabezpečiť, aby na základnom stupni bolo vyučovanie príslušných regionálnych alebo menšinových jazykov neoddeliteľnou súčasťou študijných osnov je doposiaľ iba deklarovaním, a nie plnením zo strany rezortu školstva a tak v uplatňovaní rusínskeho materinského jazyka v tomto smere registrujeme veľkú absenciu. Podobne je tomu tak aj v prípade zabezpečovania vyučovania dejín a kultúry, ktoré by do veľkej miery ovplyvnilo na rusínskych obciach znalosť rusínskeho jazyka.

Pre širšie uplatňovanie plnenie Charty v podmienkach rusínskej národnosti zaostáva metóda financovania. Deje sa zo strany Úradu vlády SR tak, že finančné prostriedky na rozvoj rusínskeho školstva a kultúry neprideľujú podľa skutočných potrieb a poznania skutočnej situácii, ale meradlom je počet osôb prihlásených občanov k rusínskej národnosti pri sčítaní ľudu. Údaj počet občanov hlásiacich sa k rusínskej národnosti veľmi skresľuje skutočnú potrebu z toho dôvodu, že na 260 rusínskych obciach žije viac než 250 000 občanov, z ktorých vplývom silnej ukrajinizáciji a mnohých zastrašujúcich momentov v minulosti (situácia s Rusínmi v Poľsku po roku 1945) sú ovplyvnené výsledky sčítania ľudu. Pri sčítaní ľudu v r. 2011 k rusínskej národnosti sa prihlásilo iba 33 000 občanov. Veľká časť občanov sa nehlási k svojej pôvodnej rusínskej národnosti, ale k slovenskej aj napriek tomu, že ich komunikatívnym jazykom je rusínsky jazyk. Rusínske národné obrodenie sa po roku 1989 nachádza v jej druhej etape a celkový proces je náročný a potrebuje tak materiálnu, ako aj zvýšenú všeobecnú starostlivosť zo strany vlády Slovenskej republiky.

6. Slovenský rozhlas, redakcia národnostného vysielania v Košiciach od roku 1989 nezaregistrovalo značné demokratické zmeny v národnostnej politike. Doterajšiu prax je taká, že ukrajinskí redaktori redakcie v Košiciach, ktorí naďalej po rusínskych obciach uskutočňujú ukrajinizáciu Rusínov bez rešpektovania toho, že na rusínskych obciach ukrajinčina sa neujala. Sú prípady, že v obci niet ani jedného občana ukrajinskej národnosti, ale redaktor reláciu vysiela s ukrajinským obsahom a jeho zámerom je uskutočňovať odnárodňovanie Rusínov, čo je v rozpore s článkom 12 Ústavy Slovenskej republiky. Doposiaľ je veľmi slabá počuteľnosť rozhlasového vysielania. Signál je slabý a občania rusínskej národnostnej menšiny sa dožadujú zlepšenia už niekoľko rokov. Terajší rozvrh vysielania pre našu národnostnú menšinu je diskriminujúci a počet hodín je rovnaký s vysielaním pre ukrajinskú národnostnú menšinu a rusínsku, aj napriek tomu, že k rusínskemu materinskému jazyku pri sčítaní ľudu v roku 2011 sa prihlásilo 55 469 občanov a k ukrajinskému materinskému jazyku iba 5 689 občanov. Na počudovanie vysielacie hodiny sú rovnaké pre obidve národnostné menšiny. Na východnom Slovensku je okolo 260 obcí, v ktorých žijú Rusíni. V týchto obciach je viac ako 250 000 občanov, ich komunikatívnym jazykom je rusínsky.

7. V časti „Kultúrna činnosť a kultúrne zariadenia“ sa vyskytujú podobné ťažkosti, aké sú uvedené v bode 5 tejto správy. Vážny stav je na úseku práce s knihou. Rusínska literatúra po roku 1950 až do roku 1989 sa nevydávala z dôvodu ukrajinizácie a regály v knižniciach sú takmer bez rusínskej literatúry. Finančná dotácia na vydávanie kníh v rusínskom jazyku je veľmi nízka a nepostačuje vydať v roku viac než päť titulov, a i to vo veľmi nízkom náklade! Skutočná potreba ani zďaleka nepokrýva potreby občanov rusínskej národnosti. Okresné kultúrne zariadenia sú v riadené VÚC a MsÚ, múzeá pod VUC Prešov, okrem Múzea rusínskej kultúry Prešove (je riadené Slovenským mnárodným múzeom v Bratislave). Z doterajších skúsenosti konštatujem, že požiadavky Európskej charty doposiaľ sa len ojedinele prejavujú v praktickej činnosti týchto organizácií. Uvedený dokument dostatočne nie je rozpracovaný na podmienky regiónov, v ktorých sa nachádzajú občania rusínskej národnosti. Nedostatkom je, že organizácie pozabudli na personál svojho zariadenia, ktorý by k spokojnosti mohol realizovať kultúrne podujatia v jazyku príslušnej národnostnej menšiny. Pri týchto inštitúciách, tak ako som už uviedol, mali by byť zriadené oddelenia, ktorých náplňou malo byť rozvíjanie národnostnej kultúrnej politiky.

8. Výbor expertov Rady Európy mal by podrobnejšie zmapovať súčasnú situáciu rusínskej národnostnej menšiny na Slovensku tak z úseku kultúrnospoločenského rozvoja, ako aj ekonomického. Správy, ktoré naše orgány predkladajú európskym organizáciám mali by byť vyhotovované z podkladov jednotlivých národnostných organizácií v záujme objektivity. Konštatujem, že na celkovej situácii na úseku rozvoja politiky školstva a kultúry na Slovensku má veľký vplyv problém vleklých metód ukrajinizácii Rusínov z rokov realizovaných pred rokom 1989. Na Slovensku existuje proukrajinská organizácia Zväz Rusínov-Ukrajincov, ktorý reprezentuje neexistujúcu národnosť rusínsko-ukrajinskú a v svojej činnosti uplatňuje zámery z rokov 1950 – 1989, ktoré sú zamerané na odnárodňovanie Rusínov. Táto skutočnosť veľmi negatívne vplýva aj na uplatňovanie, šírenie a záchranu rusínskeho materinského jazyka. Súčasný nedoriešený stav v národnostnej rusínskej otázke pri rozvoji ochrane kultúry spôsobuje, že mnohé odporúčania Rady Európy pojatých v Európskej charte sa neuspokojivo riešia.

Musím byť otvorený a povedať pravdu. Doposiaľ na Slovensku nebola urobená podrobná analýza skutočného stavu života jednotlivých národnostných menšín. Bez podrobného poznania skutočného života, ako aj potrieb príslušníkov národnostných menšín a to tak kultúrno-spoločenského, ako aj ekonomického nie je možné úspešne riešiť národnostnú a najmä menšinovú politiku. S poľutovaním konštatujem, že doposiaľ nebol vykonaný na Slovensku sociologický výskum rusínskej národnostnej menšiny, a tak bez dôkladného poznania života a podmienok Rusínov na Slovensku nie je možne konštruktívne riešiť ich každodenné problémy, vrátane záchrany ich kultúry a hlavne materinského jazyka. Riadiť prácu národnostných menšín len podľa jediného kritéria a to počtu prihlásených občanov ku konkrétnej národnosti, v prípade Rusínov je metóda falošná, nespravodlivá a nedemokratická.

Je zahanbujúca skutočnosť, že na Slovensku doposiaľ nie je prijatý Zákon o národnostných menšinách a neexistuje ani Zákon o financovaní národnostných menšín. Aj napriek tomu, že v rámci medzinárodnej informácie, slovenské štátne orgány informujú, že Slovenská vláda financuje národnostné menšiny. Nie je to úplná pravda. Financuje sa iba rozvoj kultúry národnostných menšín v rámci dotačného systému, ktorý podľa mňa je veľmi zbyrokratizovaný. O výške finančných prostriedkov sa rozhoduje pri stole. Národnostné menšiny by mali dostávať finančné prostriedky v takej šírke, ako dostáva Matica slovenská, ktorá má finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu nielen na rozvoj slovenskej kultúry, ale aj na réžiu. Na Slovensku sú stanovené také obmedzovacie normy čerpania finančných prostriedkov prideľovaných v rámci dotačného systému, že bez sponzorov a svojich finančných vlastných zdrojov nie je možné uskutočniť žiadnu akciu. Nemôžeme prijať plateného pracovníka, lebo nie sú peniaze na mzdový fond. Kým v roku 1975 v Rusínskej obrode na Slovensku pracovalo 12 profesionálnych pracovníkov, v súčasnosti nie je ani jeden pracovník. Činnosť spočíva na dobrovoľnosti zapálených pracovníkov pre šírenie obrodzovacieho procesu Rusínov. V tomto prípade stratila sa motivácia najmä pre mladých ľudí. Považujem za nesprávnu metódu, ak praktizujeme automatickú aplikáciu významných medzinárodných dokumentov týkajúcich sa národnostných menšín na Slovensku rovnako pre každú národnostnú menšinu. Nerešpektuje sa historická odlišnosť vývoja jednotlivých národnostných menšín. Každá národnostná menšina na Slovensku má svoje historické vývojové zvláštnosti a podmienky, tieto treba REŠPEKTOVAŤ. Dlhšie pozorujeme skutočnosť, že maďarská národnostná menšina tak po stránke materiálnej, personálnej a vôbec všestranného vybavenia je omnoho na vyššom stupni, ako je rusínska národnostná menšina, a pritom finančná pomoc štátu maďarskej národnostnej menšine je neúmerná k skutočným potrebám rusínskej národnostnej menšiny. Čudná je skutočnosť, že národnostné menšiny nemajú ani svoje priestory ako sú v susedných štátoch Domy národnostných menšín.

Na Slovensku chyba dlhodobá Koncepcia starostlivosti o národnostné menšiny a o ich rozvoj tak po stránke kultúrno-spoločenskej ako aj ekonomickej, ako som už predtým povedal. V záujme dôsledného plnenia Charty nevyhnutne je zabezpečiť:
– Prácu upriamiť tým smerom, aby u obyvateľstva sa prebudil ZÁUJEM o záchranu kultúrneho dedičstva svojej národnosti,
– Bezpodmienečne vláda SR musí schváliť Zákon o národnostných menšinách a Zákon o financovaní národnostných menšín s tým, že doterajší grantový zbyrokratizovaný systém zrušiť a vytvoriť úrad pre financovanie národnostných menšín.
– Mala by systematicky pracovať Rada vlády SR pre národnostné menšiny podľa predošlého Štatútu a odmietnuť doterajšiu prax prevzatú zo susedného Maďarska.
– Bezpodmienečne zabezpečiť prostredníctvom vlády SR spracovanie analýzy jednotlivých národnostných menšín s uskutočnením sociologického výskumu tak kultúrno-spoločenského, ako aj hospodárskeho života príslušníkov národnostných menšín.

Ak chce vláda SR dôsledne realizovať správnu národnostnú politiku v svojom štáte na demokratických princípoch, je jej povinnosťou dokonale poznať súčasný stav národnostných menšín. Ak vláda SR zodpovedá za národnostnú politiku, nemala by odďaľovať prijatia základných zákonov: Zákona o národnostných menšinách a Zákona o financovaní národnostných menšín.

K ODPORÚČANIU uvedených v správe mám tieto ďalšie pripomienky:
– Články 9. 1 d, 10. 2 b, c, d. f objektívna skutočnosť si nevyžaduje a ani nie sú podmienky, ako aj potreba mať tlmočníka na súdoch, písať materiály v rusínskom jazyku, pretože slovenčina je pre Rusínov zrozumiteľným jazykom.
– Nie je potrebné v pracovných zmluvách uvádzať text aj v rusínskom jazyku,

S ostatnými ODPORÚČANIAMI súhlasím, najmä s časťou o MÉDIÁCH a CEZHRANIČNEJ VÝMENE.