Na viacerých miestach Slovenska si v týchto dňoch ľudia pripomenuli 45. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy na územie bývalého spoločného štátu – Československo. Spomínajú na tých, ktorí prišli o život či zdravie pri streľbe v uliciach.

Čo sa stalo?
Armády Varšavskej zmluvy obsadili 21. augusta 1968 väčšinu dôležitých miest v ČSSR. Predstaviteľov KSČ a štátu internovali v ranných hodinách a odviezli do Moskvy. V Prahe sa začalo ešte 20. augusta 1968 zasadanie predsedníctva ÚV KSČ. Počas zasadania prišla o 23.30 hodine prvá správa o obsadzovaní republiky vojskami „socialistickej päťky“ (ZSSR, NDR, Poľska, Maďarska a Bulharska). Za dramatickej situácie došlo ku schváleniu rozkazu ministra obrany M. Dzúra, aby armáda nekládla odpor a bolo vydané Provolání ku všetkému československému ľudu, v ktorom sa uvádzalo, že vojská obsadzujú ČSSR proti vôli ústavných orgánov a bez ich vedomia.

Vpádu do Československa sa zúčastnilo 27 bojových divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, 2 výsadkové) a 1 letecká armáda. Skupina A (sovietske a poľské jednotky) zahájili nástup z priestoru Legnice – Krakov (Poľsko). Skupina B (jednotky ZSSR a NDR) z Görlitz, Zittau, Drážďan a Kliegenthalu (NDR). Skupina C (sovietske, maďarské a bulharské jednotky) z oblasti Györu (Maďarsko). Intervenčným jednotkám v počte 750 tisíc vojakov s 800 lietadlami, 6 300 tankami a 2000 delami a raketami velil generál J. G. Pavlovskij.

Na mimoriadnu schôdzu sa zišla vláda a vyjadrila svoj protest vládam piatich štátov, ktoré sa zúčastnili na okupácii. O ČSSR sa začalo rokovať v Rade bezpečnosti OSN. V celej zemi rástol živelný ľudový odpor k okupácii. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy si k 3. septembru 1968 vyžiadala 108 mŕtvych (z toho 29 na Slovensku), 266 ťažko a 436 ľahko ranených československých občanov.

V čase okupácie držal národ spolu, tvrdí syn Alexandra Dubčeka
Jednota národa v čase vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa je ponaučením z udalostí spred 45 rokov, myslí si syn vtedajšieho prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Alexandra Dubčeka Pavol. "Otec plnil vôľu ľudí po zmenách a slušnejšom živote a vtedy národ držal spolu," povedal agentúre SITA Pavol Dubček. Alexander Dubček podľa slov jeho syna tušil, že prichádza zmena. "Otec dopredu tušil, že svet sa bude meniť, že si vyžaduje zmeny," hovorí syn Pavol. Politik Dubček sa tiež na zmeny pripravoval. "Otec hľadal ešte pred rokom 1968 spojencov a pripravoval si cestu. Už v roku 1965 sa stretával s rôznymi ľuďmi, napríklad na dovolenkách. Brežnev to však rozriešil silou namiesto rozumom," spomína syn Pavol. Podľa Dubčeka mladšieho by sa situácia vyvinula inak, ak by na čele Sovietskeho zväzu stál iný politik. "Myslím si, že keby tam bol miesto Brežneva niekto iný, situáciu by vyriešil tak, žeby bol kontinuálne zabezpečený rozvoj a zmeny bez násilia," domnieva sa Pavol Dubček, podľa ktorého ruský národ nemôže za to, že ich politik to riešil silou. "Aj iné národy mali politikov, ktorí nevedeli riešiť problémy diplomaticky a zaviedli krajiny do vojen. Politik sa niekedy naozaj dostane to pozície, že je opojený svojou mocou," povedal. "Politici vedú určitou cestou národy a vyzerá to tak, že väčšina politikov vo svete má osobné ciele," dodal Dubček mladší.

Alexander Dubček bol podľa syna politikom, ktorý myslel predovšetkým na človeka. "Videl v prvom rade človeka. Bolo by treba na svete viac takých politikov, ktorí skutočne robia pre ľudí, potom by bolo menej utrpenia a nešťastí," hovorí Pavol Dubček. "Otec videl hrozné veci počas života, videl, ako trpia ľudia a videl aj politikov, ktorí dohnali ľudí na pokraj nešťastia," pokračuje. "Každý politik, ktorý je slušný a robí pre ľudí, však naráža na odpor chamtivcov," dodáva a spomína, ako mu otec hovoril: "Pamätaj si slová Mahátmu Gándhího: Čo myslím, to hovorím, čo hovorím, to robím – a to málo politikov robí." Dubčekov syn je optimista v tom, či sa znovu nájde politik formátu jeho otca. "Dúfam, že sa zas nájde človek, ktorý bude vnímať občana a jeho ciele a uľahčí mu život. Otec vždy hovoril, že verí v dobro človeka, ale ten politik musí začať od seba," vraví s tým, že ak by mohol žiť ešte raz, tak by rád študoval históriu. "Človek sa nevie poučiť z histórie," hovorí Pavol Dubček, ktorý je lekárom-chirurgom v Bratislave.

Štát odškodnil 162 ľudí
Slovensko v rokoch 2005 až 2008 odškodnilo 162 obetí okupačných vojsk z roku 1968, ktoré dostali 330 963 eur. Agentúru SITA o tom pri príležitosti 45. výročia vstupu okupačných vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie informoval Petar Lazarov z komunikačného odboru kancelárie ministra vnútra. Návrh zákona o odškodnení obetí okupácie predložil podľa Lazarova v roku 2005 súčasný podpredseda vlády a minister vnútra Robert Kaliňák a parlament ho schválil. Obete odškodňovalo ministerstvo spravodlivosti.
Čítajte viac: http://www.ta3.com/clanok/1025420/pripominame-si-45-vyrocie-invazie-vojsk-varsavskej-zmluvy.html