Koncom roka 2012 bola vydaná 152-stránková publikácia pod názvom Poklady ľudovej kultúry, ktorú zostavil PhDr. Miroslav Sopoliga, riaditeľ Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Publikáciu vydalo Občianske združenie Spoločnosť priateľov Múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku (aj napriek tomu, že oficiálne názov múzea rusínsko-ukrajinskeho neexistuje).

Autor chce v napísanom texte predstaviť čitateľovi ľudové výtvarné umenie v ukrajinskej oblasti východného Slovenska. Prekvapuje ma neznalosť zemepisu východného Slovenska. Veď ukrajinskej etnickej oblasti na východnom Slovensku niet a pokladať kultúrne dedičstvo Rusínov žijúcich na Slovensku za ukrajinskú je vrchol fanatizmu autora, pretože tento neakceptuje výsledky sčítania ľudu tak z roku 1991, ako aj najnovšie výsledky sčítania ľudu z roku 2011. Autor nerešpektuje ani uznesenie vlády SR č. 324 z 28. apríla 1999, na základe ktorého bolo oficiálne uznaných jedenásť národnostných menšín na Slovensku (pozdnejšie počet národnostných menšín bol rozšírený o národnosť ruskú a srbskú). Žiadna rusínsko-ukrajinská národnosť na Slovensku nebola uznaná, aj keď 20. januára 1990 pri zmene proukjrajinskej politickej organizácie Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúci jej bývali členovia sa pokúsili umelo vytvoriť národnosť Rusín-Ukrajinec z dôvodu, že takýmto spôsobom privábia Rusínov k umelo vytvorenej tzv. národnosti, ku ktorej sa pri posledných sčítaniach ľudu nik neprihlásil. V histórii Rusínov takáto národnosť nikdy nebola a Rusíni do roku 1945 neboli zaťažení pomenovaním názvom Ukrajinec, ktorý začali u nás presadzovať ukrajinski nacionalisti, ktorí k nám za tým účelom prišli z Haliče. Násilná nedemokratická ukrajinizácia Rusínov na Slovensku bola po roku 1945 robená administratívnou metódou proti vôli rusínskeho obyvateľstva. Výsledkom násilnej nútenej ukrajinizácie Rusínov je skutočnosť, že takmer 66 % pôvodného rusínskeho obyvateľstva po roku 1952 sa hlási k slovenskej národnosti. Tento údaj odzrkadľuje nielen násilnú nútenú ukrajinizáciu Rusínov, ale aj svojvoľné narábanie s Rusínmi-Lemkami v Poľsku po roku 1944, a najmä po akcii Visla v roku 1947 a zmanipulovaným odsunom Rusínov zo Slovenska na Ukrajinu v roku 1947 v počte viac ako 12 000 občanov. Veľký vplyv mala aj skutočnosť, že minister vnútra po roku 1945 zastrašoval Rusínov slovami, že všetci budú vyvezení na Ukrajinu. Trpká skúsenosť z nedávnych čias Rusínov tak zastrašila, že niekdajšie rusínske povedomie ňbolo pod vplyvom strachu veľmi oslabené a má neblahé následky aj v súčasnosti. Je zarážajúce, že aj keď od začiatku demokratizačného procesu uplynulo štvrťstoročie, autor publikácie stále fanatický zotrváva na pozíciách bývalého ÚV KSS, ktorý tvrdo a nekompromisne prikazoval ukrajinskú orientáciu Rusínom.

Je veľmi ťažko pochopiť, aké dôvody ženú pána Miroslava Sopoligu k tomu, aby bohaté kultúrne dedičstvo Rusínov pripisoval Ukrajincom, aby Rusínom pripisoval 12 pomenovaní ich národnosti a už vonkoncom nechápem dôvody uvádzať číslo 150 tisíc obyvateľov národnosti rusínskej žijúcich na Slovensku, keď v skutočnosti na viac ako 250 rusínskych obciach žije okolo 250 tisíc obyvateľov, ktorí medzi sebou užívajú svoj materinsky rusínsky jazyk. Zaslepenosť autora je, ak v publikácii uvádza, že: „aj keď oficiálne štatistiky z posledných sčítaní ľudu u nás vykazujú 30-40 tisíc občanov Slovenska rusínsko-ukrajinského pôvodu“. Je to vyložená nepravda, dezinformácia a autor sa snaží stoj čo stoj čitateľov oklamať nepravdivými údajmi. Takáto blamáž nijak raz nesvedčí o tom, že autor má skutočne objektívne poznanie o tom, o čo sa v publikácii píše a komu sa prisudzujú vlastnícke práva z úseku bohatého kultúrneho dedičstva Rusínov na Slovensku. Veď Rusíni Slovenska nikdy neboli pod Ukrajinou a majú svoju vlastnú kultúru vytvorenú v svojej domovskej vlasti Slovenskej republike. Zahanbujúcou skutočnosťou je, že aj samotné Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku pozostáva z prevažnej väčšiny exponátov patriacich rusínskej kultúry. Veľkým paradoxom je, že vedenie Slovenského národného múzea v Bratislave doposiaľ nezaujalo svoje odborné stanovisko k tomu, že svidnícke múzeum si neprávom privlastnilo kultúrne dedičstvo Rusínov Slovenska. Zarážajúca je skutočnosť, že Úrad vlády SR na takéto obsahom pomýlené publikácie poskytuje finančné prostriedky.

Aké skutočné výsledky boli dosiahnuté pri poslednom sčítaní ľudu z roku 2011 v Slovenskej republike?
– k rusínskej národnosti sa prihlásilo 33 482 občanov, k materinskému jazyku 55 469,
– k ukrajinskej národnosti sa prihlásilo 7 430 občanov a k ukrajinskému jazyku 5 689,
– k ukrajinsko-rusínskej národnosti sa neprihlásil ani jeden občan Slovenska. Uvedené argumenty svedčia o tom, že autor zámerne zneužíva výsledky sčítania ľudu a bezdôvodne Rusínov nalepkuje neexistujúcu národnosť rusínsko-ukrajinskou.

Podľa výsledkov sčítania ľudu v 196 obciach počet Rusínov prevýšilo 20 % a ani na jednej obci na Slovensku niet 20 % občanov hlásiacich sa k ukrajinskej národnosti. Podľa urobeného prehľadu ani na jednej obci Slovenska občania neužívajú ukrajinský jazyk. Pokladať rusínsky jazyk za ukrajinský je najväčším omylom. Autor publikácie by si mal už uvedomiť, že na Slovensku rusínsky jazyk bol kodifikovaný a je živým jazykom. V rokoch 1921 a 1930 k ukrajinskej národnosti v bývalej ČSR sa neprihlásil ani jeden občan, na druhej strane k rusínskej národnosti sa prihlásilo v roku 1921: 461 849 a v roku 1930: 549 169 občanov (včítane Podkarpatskej Rusi, ktorá v tom čase bola súčasťou ČSR) .
Je veľkou naivnosťou tak autora publikácie, ako aj jeho oponentov privlastňovať rusínske poklady ľudovej kultúry výlučne ukrajinskej národnosti, resp. ukrajinskej etnickej oblasti Slovenska. Autor pozabudol skutočnosť, že aj na obciach so slovenským obyvateľstvom sú veriaci východného obradu (okres Michalobvce, Sobrance, Trebišov) a podľa toho, ako píše, aj tieto obce patria k ukrajinskému etniku? Ikony, ich názov pochádza z gréckeho slova „ eikon“a znamená obraz. Ikona je svätý obraz a zbožne uctievaný kultový predmet v cirkvách východného obradu. Privlastňovať IKONY Rusínom-Ukrajincom je veľkou odvahou aj preto, že veriacim východného obradu sú aj príslušníci viacerých národnosti a po druhé národnosť Rusín-Ukrajinec je iba výmyslom autora a jeho ukrajinizátorov rusínského obyvateľstva po roku 1945. V prípade neodborných a dezinformačných postojov autora k otázkam národnostného zloženia obyvateľstva na Slovensku veľmi znižuje význam rusínskej kultúry, ktorá rozhodne obohacuje celoslovenskú kultúru a je jej súčasťou.
Uvedená publikácia, ktorá privlastňuje rusínsku kultúru výlučné Ukrajincom prináša čitateľovi dezinformáciu a nijako neprispieva k obohateniu objektívneho poznania kultúry Slovenska v terajšom 21. storočí nášho vývoja. Do veľkej miery poškodzuje záujmom správneho objektívneho vedeckého šírenia kultúrnych hodnôt nielen rusínskeho obyvateľstva ale aj podcenením hodnôt kultúrneho dedičstva v Slovenskej republike. Nebolo by správne, ak by som zamlčoval skutočnosť, že aj mnohé publikácie vydané spomínaným autorom, svojím obsahom nezodpovedajú reálnej skutočnosti v národnostnej politike nášho štátu. Aj táto skutočnosť by mala zaujímať viac vedenie Slovenského národného múzea v Bratislave a treba zabrániť, aby práva Rusínov u nás boli zneužívané vydávaním neopravdivých údajov uvedeným autorom.