25. sеptembra 2010 starostlivá matka, publicistka, spisovateľka, prvá laureátka Prémie Alexandra Duchnoviča za rusínsku literatúru zo Slovenska od Karpatsko-rusínskeho výskumného centra v Glassporte (USA) a Prémie Alexandra Pavloviča od Slovenského literárneho fondu v Bratislave a naša dlhoročná kolegyňa – PhDr. Мária MAĽCOVSKÁ z Prešova nás zanechala „Pod rusínskym nebom“ (tak pomenovala jeden zo svojich románov) po ťažkej chorobe a všetci sme ju odprevadili na poslednej ceste 28. sеptеmbra v jej rodnom Ruskom Potoku, s ktorým celý, často neľahký, život bola „spojená pupočnou šnúrou“.
Mašu som poznal 34 rokov, čo je viac ako polovica jej života na zemi, spoznal som ju, keď som nastúpil ako redaktor do redakcie „Nove žytťa“ a ona pracovala vo vedľajšej pracovni časopisu „Družno vpered“, potom prešla do našej redakcie a istý čas sme aj spolu sedeli v jednej pracovni. Neskôr po „nežnej revolúcii“ zdravé jadro mladších redaktorov (v tom čísle aj my) prešlo do novostvorenej v roku 1991 rusínskej redakcii „Rusyn a Narodny novynky“. Písala články, stala sa majstrom hlavne čŕt, písala prózu, vydávala knihy a každá jej nová kniha bola pre čitateľov prekrásnym darčekom. Jedným slovom, alebo v publicistike, alebo v krásnej literatúre, vždy vedela čo píše a do každého riadka vkladala kúsok zo seba, zo svojej duše.
Mоžеme povedať, že aj na „staré kolena“, lebo už bola na dôchodku, vždy mala plno plánov na nové knihy, v práci v Ústave rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity, kde nastúpila pred dvomi rokmi, dokonca nastúpila na doktorantské štúdium, učila staršiu a novšiu rusínsku literatúru študentov, ktorí mali kombináciu s rusínskym jazykom a literatúrou. Skončila ešte letný semester na univerzite.
V ťažkej chorobe nastalo zlepšenie a ona bola plná plánov do budúcnosti, chcela žiť, ešte neraz pôjsť do milovaného Ruského Potoka, ale krutá smrť pretrhla všetky jej plány a nádeje a do Potoka pošla, ale už len poslednýkrát, no zaiste jej duša bude vždy krúžiť nad touto dedinou...
Vičnaja jij pamjať!