2. októbra 2010 patril v novozámockej Knižnici Antona Bernoláka členom literárneho klubu Generácie. Svoje prvé poprázdninové stretnutie venovali vlastnej tvorbe a popri slovenčine, češtine a maďarčine zaznel v podaní debutantky klubu Květy Halásovej aj rusínsky jazyk. Mnohých, ktorí ju doteraz poznali len ako šéfredaktorku okresných novín Naše novosti jej pôvodná tvorba milo prekvapila a je príkladom toho, že tvorivý človek nezaháľa ani na dôchodku.
Vlastná tvorba členov Literárneho klubu (LK) Generácie, ktorý je súčasťou novozámockej Knižnice A. Bernoláka a výber z diela slovenskej poetky Tatjany Lehenovej (1961) žijúcej od roku 1991 v Prahe boli na programe hudobno-literárneho večera pod názvom Dotyky s poéziou.
Vedúca klubu Jarmila Valicová pripomenula: „Aj keď je to naše prvé poprázdninové stretnutie, členovia LK nezaháľali.“ Prezentovali to najlepšie urývkami zo svojich najnovších románov. Napríklad, v októbri sa často hovorí o úcte k šedinám a trefný aforizmus Václava Strejčeka (pred šestnástimi rokmi LK zakladal) tvrdil, že: „Ve stáří nám již iné nezbýva, jen si zamilovat léčivá“.
Že to neplatí pre každého, je príklad Květy Halásovej, od roku 1984 redaktorky a po „nežnej“ do roku 2004 šéfredaktorky Našich novostí. Celý život zasvätila písaniu i tvorbe poézie a v novinách poskytovala priestor aj literárnym pokusom členov LK, ale na pôde LK teraz ona debutovala svojou poéziou v origináli, a to v rusínskom jazyku. Súčasne prekladá poéziu do slovenčiny alebo naopak. Do rusínčiny preložila aj básnickú zbierku Vezmi ma za rúčky, ktorú napísala nebohá Mária Chovancová z Palárikova. Takže na podujatí Květine Dumy moje, Paradoxy, Podoby chleba, Paleta času, Samota, Motto, Rub a líce, Peripetie lásky, Neobzeraj sa či Návraty odzneli aj v slovenčine. To však nie je všetko.
V Prešove vychádza kultúrno-spoločenský týždenník Narodny novinky, ktorý vychádza v rusínskom jazyku. Květa v nich od 5. septembra 2007 úspešne publikuje pod menom Kveta Morochovičova- Cvyk. Ako vznikol oblúk, ktorým sa vrátila k svojej materčine? Hovorila: „Keď som sa dostala do dôchodku, po niekoľkomesačnom oddychu som začala častejšie cestovať domov na východ. U brata sa mi dostali do rúk noviny v rusínskom jazyku. Potešilo ma to.To bol návrat k rodnému rusínskemu slovu, ku koreňom, k jazyku, ktorý bol iba pred pätnástimi rokmi kodifikovaný, keďže po oslobodení, konkrétne v roku 1950 nám zrušili národnosť i náboženstvo – gréckokatolícku vieru – a stali sme sa Ukrajincami a pravoslávnymi.“
Ako dokázala Květa tvoriť v materčine, keď toľké roky rusínčina prežívala len v ústnom nespisovnom podaní? „Sprvoti to boli pokusy o preklady slovenského textu. Zadovážila som si však dostupnú literatúru a postupne som si uvedomila, že začínam rozmýšľať v jazyku detstva. Vymýšľala som hádanky pre deti, a potom som dokázala vytvoriť už v rusínčine celkom pôvodné veci.“ Zistila pritom, že existuje aj súťaž recitátorov cudzej a vlastnej tvorby v rusínskom jazyku – Duchnovičov Prešov. Zúčastnila sa jej. V roku 2008 obsadila v kategórii dospelých 2. miesto a rok na to na doskách Divadla Alexandra Duchnoviča sa tešila skvelému 1. miestu. Tento rok namiesto súťaže absolvovala Studium Carpato-Ruthenorum, Medzinárodnú letnú školu rusínskeho jazyka a kultúry, ktorej prvý ročník organizoval Ústav rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity v Prešove. Už sa nemožno diviť, že Květa Halásová odovzdala v rusínčine do tlače redakcii Rusyn a Narodny novynky rukopis knižky poézie „Думкы і тужбы“ (Myšlienky a túžby). Nuž, Květa Halásová naozaj nezaháľa a tvorí pre radosť a potešenie. K jej dielu Motto patrí aj výrok Arnošta Lustiga: „Život nie je to, čo chceme, ale to, čo máme“.
Stalo sa aj mottom podujatia, ktoré slušne naštartovalo novú sezónu v LK aj zásluhou jedinečnej tvorby bývalej šéfredaktorky Našich novostí pripomínajúcich si v tomto roku päťdesiate výročie vzniku.