3. septembra 2010 zomrel rusínsky ľudový básnik Nikolaj Hvozda, ktorý bol pochovaný 5. septembra v rodnej obci Mikova (okres Svidník).
N. Hvozda sa narodil 24. decembra 1926 v Ladomirovej, v chudobnej roľníckej rodine. Jeho otec odišiel do Argentíny za prácou 2 mesiace pred jeho narodením. So svojim otcom sa už v živote nikdy nestretol. Vyrastal s mamou a svoje detské roky trávil v ladomirskom pravoslávnom kláštore. Tam sa vzdelával, získal všestranný rozhľad, čo mu pomohlo v jeho ďalšom živote. Po skončení povinnej školskej dochádzky sa začala zložitá a kľukatá cesta životom. Najprv pracoval ako robotník na výstavbe štátnej cesty a od roku 1942 sa učil za automechanika vo firme Vančury v Krajnej Poľane. Nikolaj Hvozda s vďačnosťou spomína na svojho učiteľa Čecha Jirka Hlavičku, ktorý ho veľa naučil.
Jesenne frontové dni Nikolaj Hvozda prežíval v evakuácii vo Finticiach pri Prešove. Po návrate domov evakuantov, ako aj všetkých Ladomirovcanov, čakali dni hladu, chladu, nebezpečia od pozostatkov vojenskej munície. Nutnosťou bola výstavba nového príbytku, pretože starý dom bol zničený. Napriek všetkým ťažkostiam Nikolaj Hvozda našiel v sebe dostatok síl a v Košiciach dokončil kurz automechanika a získal vodičský preukaz s vyznamenaním. Potom nasledoval päťmesačný vojensky výcvik, pretože Nikolaj bol jediným živiteľom rodiny.
Od roku 1951 až do dôchodku Nikolaj Hvozda pracoval ako vodič autobusu ČSAD vo Svidníku. Jazdil na rôznych linkách Svidníckeho okresu, stretával sa s množstvom rôznych ľudí, zoznamovla sa s ich osudmi, pozoroval život a krasy rodného kraja. Výsledky životného poznania a prirodzený talent boli podstatou toho, že Nikolaj Hvozda vsetko videne formuloval do básní, ktoré zverejňoval v závodných novinách Dopravák a v ukrajinských novinách Nove žytťa. Vystupoval v rozhlasových reláciách v Prešove. Za výdatnej podpory literátov I. Macisnkeho a H. Rudlovcakovej Nikolaj Hvozda vydal dve samostatné zbierky poézie v ukrajinskom jazyku: „Makovycki dzvinočky“, „Siľs'ki opovidi“ a po nežnej revolúcii mohol začať vydávať vo svojom rodnom rusínskom jazyku a tak mu vyšli ďalšie dve básnické zbierky: „Kvitky z mojoj zahorodky“ (Prešov: Rusínska obroda, 2002) a „Spoviď Rusyna“ (Prešov: Svetový kongres Rusínov, 2006). Jeho poézia bola uveřejněná v dvoch ukrajinských zborníkoch: „Zelenyj vinočok – červoni kvitočky“, „Karpaty pisneju včarovani“ a rusínskom – „Terňova ruža“ (Prešov: Rusínska obroda, 2002). Svoje básne do konca života zverejňoval vo svidníckej periodickej tlači a rusínskych Narodných novynkach. Ale už prestali znieť struny lýri rusínskeho básnika Nikolaja Hvozdu. Nech mu zem bude ľahká!