Napísať list po polstoročí, v mojom veku (91) a pospomínať si na vzácnych dobrých ľudí pri príležitosti rodinných, výročitých a v priebehu času nanovo sa vžívajúcich sviatkov je pôžitok. S magnetofónom, fotoaparátom spočiatku sám, neskôr už s asistentmi s fotoaparátom a kamerou prichádzal som do drevenice presláveného proroka Rusínov získať materiál k diplomovej práci. Začalo to zoznámením sa s Marienkou Janoštikovou, ktorá pracovala na pošte v Novom Smokovci. Pozvala ma na sviatky „Roždenstva“ do Jarabiny. Je tomu práve 50 rokov. Prijal som pozvanie. Časť štedrovečernej hostiny som prežil u Janoštíkov, druhú na hornom konci v rodine predsedu JRD. V priebehu polnoci navštívili sme Litmanovú, kde v skromnej drevenici starčeka a starenky Sumilasových som zaznamenával zvyky, obyčaje a obrady svätej noci. Tu som vypočul „koľadky“ Lajčaka, ktoré prišli zaspievať devy a mládenci. Noc bola jasná ako nad Betlehemom i keď hviezda-kométa nad Litmanovou nesvietila. Dominovali tu viac hlasy so sekundovým trojhlasom a altovým zafarbením „podholoskovej“ polyfónie koledy „Koly jasna zvizda z neba vychodyla ...“ Domov, do Smokovca vracali sme sa okolo tretej nad ránom. Na závejoch sypkého snehu okolo úzkych ciest svietili ligotavé zrnká srieňa. Nad úzkymi škárami v ľade rieky Poprad okolo Forbás bolo vidieť ligotavé, tiché vlnky akoby hrajúce sa s mesačným svetlom. A po mnohých rokoch živá ozvena z Litmanovej sa realizovala pri návšteve hory Zvir, že ma spoznala Ivetkina mama. V dome manželov Sumilasových bola spievať „koľadky“ s dievčatami a chlapcami. Také sú cesty etnológa do terénu medzi ľudí, do dedín, osád, samôt. Také boli tie moje cesty s potrebným technickým vybavením, ale i duchovnými artefaktmi s pozdravmi „Chrystos radžajetsja“. Prvú nedôveru zo stany Jarabinčanov a Litmanovčanov prelomil pozdrav a znalosť miestneho nárečia (pri skúške z ruského jazyka na FF UK v Prahe som konverzoval viac rusínsky ako rusky a ušlo sa mi pochvaly za rýdzi slovný prejav rusínčiny zo Spiša, Šariša, Zemplína). Jarabinu som potom navštevoval často. S JUDr. Vladimírom Vydrom z Prahy na sviatok „Bohojavljenija“. Pri potoku urobil nádherné zábery svätenia vody. S Jarabinčanmi stretol som sa po rokoch na zahájení vernisáže o modrotlači v múzeu v Starej Ľubovni, vtedy etablovanom ešte v dome s podlubím na námestí. Prišli spievať .... A vtedy ma priam opantali s piesňami: „Ne plačte, mamičko, Rodynojko moja, Korčene, Korčene atď. Zamiloval som si Jarabinčanov, Jarabinu. S úctou som študoval historické pramene o ich ťažkom živote pri obrábaní neúrodnej zeme, prácou v lese na „Majdanach“, v drotárčení po Európe, emigrácií za more .... I popri ťažkom živote sa tu rodila nová melódia piesne, texty, ľudová slovesnosť, príslovia, porekadlá, ruka v ruke s udržiavaním povier, predstáv kultov, mágie. Navyše, v dedine s drevenicami pozlátenými slnkom na indickú nachovu červeň s oknami ako zorničky zvedavo nakukajúce na priedomie. S drevenicami v doline s voňajúcimi ihličnanmi a listnáčmi a v lete v plnosti kobercov margarét, zvončekov, komniarikov v pásikoch jačmeňa ovsa s vyzývavým červeným makom a drobným hráškom. Polstoročie ma vedú výskumné, ale i spoločenskými zážitkami precítené cesty do Jarabiny. Spočiatku samého, potom s asistentom Ľudom Tomášom, dr. V. Vydrom, dánskym folkloristom Hainom Wessel Hansenom a jeho manželkou etnografkou Lise, prof. Sylviou Pinkava z Francúzska. Menovaná v príprave na doktorát z hudobných vied pojala Jarabinu do skúmajúcej témy Pohrebné zvyky a obyčaje, pri ľudovom vokálnom prejave pred príchodom svätého „popa“ (kňaza). Navštevuje Jarabinu a odchádza s bohatým folklórnym materiálom. Prirodzene, bez pomoci manželov Káňovych, dr. Anny Derevjanikovej, spevokolu Poľana ako i miestnych duchovných by sa priebeh výskumu nevydaril.

Mne prešlo životom polstoročie... a Vám, drahí Jarabinčania, desať rokov od nástupu tak nádherného spoločensky a etnologicky hodnotného festivalu. Bol som pri zrode, realizácii Vašich ideí a predstáv. S rokmi sú festivaly bohatšie, účasť miestnych speváčok, tvorcov, stánkov s ponukou ukážok miestnych remesiel, stravy, úžitkového textilu, výšiviek, tkanív, krojov. A vo vrcholnom programe v amfiteátri vokálny prejav rusínskeho súboru Poľana z Jarabiny. Tak tomu bolo 16. a 17. augusta. Sviatok umeleckého cítenia a prejavu občanov Jarabiny niesol názov Slávnosť zvykov a obyčajov obce Jarabina. Ústrednou myšlienkou bolo heslo Poznávaj a uchovávaj tradície svojich predkov. Prešiel som so svojou žiačkou spred šesťdesiatych rokov – Evou Vyoralovou obec a zastavoval sa pri výstavných stánkoch. Pod prehorúcim rusínskym nebom vnímal som krásu vystavenej gastronómie Rusínov a chute: „pirohy, švabčanky, holúbky, pečeny pirohy, dzadky, makovyj, tvarohovyj, lekvárovyj kysnutyj koláč, medovynu“ atď. Masu prítomných účastníkov festivalu a prehliadky ľudovej stravy sprevádzali dedinské folklórne súbory z Údola (potomkovia Wehrincov patriacich k Rusínom /Lemkom), Šarišského Jastrabia (v kohútich čepcoch žien), Šambrona v krojoch farby a strihu ako z monografie T. Moussona z okolia Sečoviec. Kochal som sa v pohľade na ženy z Jastrabia sediace predo mnou na Alexu Bilikovu, vari dvanásťročné dievčatko zo Šambrona v sukničke žlto a sýto pomarančovej, akoby baletka z baletu Labutie jazero ... Radosť mi urobili členovia súboru Chemlon z Humenného vo vkusne štylizovanom kroji z Kamenice nad Cirochou. Mierne unavený usadil som sa na pohodlnej lavičke v parku a zahľadel sa na upravené záhony kvetov a drevín v prostriedku s dominujúcim pomníkom padlým v dvoch svetových vojnách. Po pravej strane prúdil festivalový život. Hostia, miestne starenky – noblesy v kanafasových sukniach opierajúce sa jedna o druhú, mládež polooblečená. Dávajúca svoje vnady slnečným lúčom. Kulisu tvorila hlučná vrava, spev, muziky ... Bol podvečer, ešte vždy zaliaty slnkom, keď nás pred štartom v aute prekvapila Marienka Káňova, bijúce srdce festivalu. Obdarovala nás kuchárskou knižkou Lemkov/ Rusínov, vydanou Európskou úniou z prostriedkov európskeho fondu regionálneho rozvoja a kyticou margarét. Na veži hradu Stará Ľubovňa, dominujúcej ešte vždy hrdo a panovačne sa opierali posledné zlaté lúče horúceho slnka. Bol už podvečer. Rieka Poprad mi pripomínala ticho tečúcu rieku z Onegina. Myseľ som mal plnú Jarabiny. Z nej mi rezonovalo ústredné heslo festivalu, akoby našité i obsahovo realizované: Tradícia je živá viera otcov, tradicionalizmus mŕtva viera synov (Johny Henry Newmann). Deň bohatý na zážitky v Jarabine mi potvrdil, že som bol svedkom živej viery jarabinskych otcov a matiek.