V marci 2013 sa v Haagu konalo slávnostné podujatie spojené s odbornou konferenciou pri príležitosti 20. výročia vytvorenia mandátu vysokého komisára pre národnostné menšiny v rámci organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Podujatia sa zúčastnil aj autor tohto článku. Pozrime sa, aký bol prínos tejto inštitúcie pre náš stredoeurópsky región.

Mandát vysokého komisára bol schválený v roku 1992 v reakcii na vznikajúce ohniská etnického napätia v rôznych oblastiach OBSE, najmä v pobaltských štátoch, na Kaukaze a na západnom Balkáne. Tieto konflikty v sebe niesli potenciál rozvinúť sa do medzištátnych konfliktov ohrozujúcich bezpečnosť celej Európy. Cieľom poverenia vysokého komisára mala byť prevencia a pomoc pri riešení týchto konfliktov a prispievanie k zvyšovaniu politickej stability a bezpečnosti európskeho priestoru. Prehnané očakávania, ktoré do pôsobenia vysokých komisárov vkladali stredoeurópske štáty, a predovšetkým národnostné menšiny v týchto štátoch, vyplývali sčasti aj z dezinterpretácie ich mandátu. Priame ľudskoprávne a menšinovo-právne kompetencie sa v popise jeho úloh pre nesúhlas väčšiny členských štátov nenachádzajú. Vysoký komisár nemal byť „ombudsmanom menšín“. Táto skutočnosť je vyjadrená aj v jeho názve: high commissioner „on“ national minorities (nie „for“ čiže „o menšinách“, nie „pre menšiny“). Táto jazyková nuansa je do slovenčiny (ale aj napríklad do maďarčiny) ťažko preložiteľná, preto slovenský názov znie ných stavebných prvkov právneho Vysoký komisár pre národnostné menšiny.

Uvedená skutočnosť je však na druhej strane aj slabou stránkou mandátu komisára. Nie je celkom možné snažiť sa o dosiahnutie politickej stability a bezpečnosti v medzištátnych vzťahoch bez zohľadnenia princípu spravodlivosti, bez analýzy a riešenia ľudskoprávnej stránky etnických konfliktov. Napokon, vysokí komisári tento aspekt do svojej činnosti vždy nejakým spôsobom zahrnuli a členské štáty OBSE toto mierne prekračovanie mandátu vždy viac-menej tolerovali. Slovenskej republike slúži ku cti, že takýto mlčky rozšírený mandát v zásade akceptovala (aj keď odporúčania doterajších troch vysokých komisárov, väčšinou konštruktívne, progresívne a taktne formulované, nie vždy zohľadnila, resp. ich zohľadnila len ojedinele). V kontexte iných regionálnych konfliktov v priestore OBSE angažovanie sa vysokých komisárov v strednej Európe malo občas taký dôsledok, že prispievalo k posilňovaniu trendu sekuritizácie problematiky národnostných menšín, teda k predstave, že tu ide predovšetkým o bezpečnostnú, a nie ľudskoprávnu otázku. V prípade slovensko-maďarských bilaterálnych vzťahov – dvoch susedných členských štátov EÚ, NATO, OECD, Schengenu atď. – však v ostatných 20 rokoch nijaké reálne ohrozenie európskej bezpečnosti naozaj nikdy nehrozilo. A platí to aj napriek tomu, že v súčasnosti sme svedkami čiastočnej demontáže základných stavebných prvkov právneho štátu tak v Maďarsku, ako aj u nás.

Riešenie menšinových otázok na Slovensku prioritne cez prizmu medzištátnych vzťahov vnáša do tejto problematiky duch nesprávne chápanej reciprocity. Takýto pohľad totiž zvádza k tomu, že sa porovnáva situácia obyvateľstva žijúceho v lokálnej, či regionálnej väčšine (či skôr optický dojem vyvolaný masovou prítomnosťou maďarskej menšiny v niektorých regiónoch) so situáciou obyvateľstva žijúceho všade v numerickej menšine. Absentujú politiky, ktoré by boli úprimne a nezištne zamerané na riešenie skutočných menšinových situácií, vrátane Maďarov žijúcich v numerickej menšine (maďarská menšina nedosahujúca 20% lokálneho zastúpenia je napríklad vystavená pôsobeniu skutočne rapídnej asimilácie, ktorá dosahuje parametre toľko kritizovanej situácie na etnickom pomedzí a v mestách v Uhorsku koncom 19. storočia). Pomto porovnávaní sa Maďarskej republike vyčíta absencia inštitúcií, ktoré ona slovenskej menšine pri jej početnosti skutočne poskytnúť nemôže, napríklad neexistencia kompletnej siete škôl s vyučovacím jazykom slovenským. Zabúda sa však na to, že menšiny na Slovensku, ktoré sú v podobnom postavení ako Slováci v Maďarsku, napr. Rusíni, či Ukrajinci, takýmito právami tiež nedisponujú.

Na druhej strane sa slovenský štát odmietavo stavia aj k takým mechanizmom a inštitúciám existujúcim v Maďarsku, ktoré by boli naozaj k úžitku všetkým menšinám na Slovensku: predmetom seriózneho zvažovania nie je napr. inštitúcia menšinového ombudsmana, ani orgány aspoň namiestnej a regionálnej úrovni, či efektívne participatívne mechanizmy podľa čl. 15 rámcového dohovoru, resp. čl. 34, ods. 2c ústavy. Už štyri volebné obdobia sa odkladá príprava transparentného zákona o financovaní menšinových kultúr, o prijatí komplexného zákona o menšinách ani nehovoriac. priskutočne nedôstojnom handrkovaní sa o rozsahu používania dvojjazyčných nápisov na etnicky zmiešanom území sa opäť zabúda na to, že na Slovensku sa aj v tejto otázke pohybujeme stále len nad hranicou 20%. V Maďarsku však takáto hranica nie je, dvojjazyčné označovanie obcí sa realizuje na základe žiadosti miestnej menšinovej samosprávy, čiže v krajnom prípade na žiadosť iba piatich osôb. Keby Maďarsko sledovalo legislatívu aprax slovenskej republiky, tak by tam dvojjazyčné nápisy takmer úplne absentovali! Nie je mojím cieľom obhajovať Maďarskú národnostnú politiku na úkor slovenskej, aj maďarská má svoje slabé miesta a nedostatky. Chcem len poukázať na nezmyselnosť dožadovania sa mechanicky chápanej reciprocity. Keby Maďarsko tento princíp začalo brať vážne, tak by, práve naopak, ono mohlo požadovať od Slovenska vytvorenie inštitúcií menšinových samospráv, vytvorenie inštitúcie menšinového ombudsmana, prijatie zákona o menšinách s garantovaným parlamentným zastúpením a pod. najlepšie by skutočne bolo, keby hlavným nástrojom riešenia menšinových otázok bol dialóg priamo zainteresovaných vnútroštátnych aktérov, pri ktorom by však zahraniční partneri poskytovali pomocnú ruku. odmietanie vonkajšieho „vmiešavania“ sa do záležitostí menšín s argumentom, že sú to „naši“ občania a zároveň vylučovanie tých istých menšín zo štátotvornosti s odkazom, že štát sa nezakladal pre nich, je totiž dosť vážne protirečenie, hraničiace so schizofréniou.