Keď som si prečítal článok pána Ivana Banduriča v „Народных новинкaх“ č. 10 z 31. oktobra 2012 pod názvom Námety na riešenie situácie v rusínskom hnutí na Slovensku, pomyslel som si:

І.А) je to dobrý koncepčný článok. Možno po 23 rokoch nariekania, vadenia, nenávisti medzi rusínskymi funkcionármi sa nám podarí dať dohromady «Русинськый програм» okolo ktorého sa zjednotia funkcionári, existujúce osvetové, kultúrne, a spoločenské organizácie, všetci Rusíni. A postupne všetky spoločenské a kultúrne organizácie ďalších národnostných menšín dodržujúcich a rozvíjajúcich odkaz sv. Cyrila a Metoda.
І.B) je to dobrý pokus, ako docieliť spoločné plnenie prioritných úloh rusínskeho obrodenia.
І.В) páčia sa mi úlohy pod číslami: 1, 3 – 9, 11 – 14, 16 – 21, 26 – 31.

ІІ. Takému dokumentu, ako «Русинськый програм» by nemali chýbať strategické úlohy, bez ktorých je plnenie všetkých ďalších úloh len eutanázia – relatívne bezbolestné dobrovoľné umieranie. K tomu je potrené si odpovedať na otázku: skutočne chceme byť národom ? Chceme prežiť ?
а) NIE !
Keď nie, tak ďalej nemusíme nič robiť.
b) ÁNO !

ІІІ. Keď áno, tak by sme mali :
ІІІ. A) definovať naše cennosti. To je mali by sme definovať to základné, čo keď stratíme, tak už nebudeme Rusínmi.
Naše cennosti:
Myslím si, že našimi cennosťami je to, čo si pamätáme z našich dedín, to je to, čo robí naše dedinky rusínskymi, to je to, čo z našich dedín očividne odchádza s našimi predkami (dedkami, babkami, otcami, mamami ...) do večnosti. A to je:
– naša ruská viera byzantskej tradície;
– naša ruská kultúra byzantskej tradície;
– cyrilika, ovládanie rusínskeho jazyka.
Našimi cennosťami sú fakticky dary (odkaz) sv. bratov Cyrila a Metoda.
ІІІ. B) analyzovať príčiny (rozhodujúce a zásadné), pre ktoré sme sa my – Rusíni dostali do takého stavu. Hovorí sa „Historia, magistra vitae“, teda, že história je učiteľkou života. Aby bola i našou učiteľkou života, mali by sme udalosti našej histórie vidieť z nášho pohľadu, našimi rusínskymi očami. Len tak nám pomôže odhaliť príčiny našich neúspechov vrátane vlastných chýb. V tomto mojom exkurze do histórie som sa o to pokúsil. Príčiny nášho stavu siahajú k ideovým koreňom na ktorých sa zrodila západná (latinská) civilizácia. Spočívajú predovšetkým v spôsobe praktickej realizácie teologicko-filozofickej koncepcie sv. Augustína. Pokúsim sa to stručne objasniť:
Korene západnej civilizácie:
1) Židovský koreň: žiadny svetský vládca nie je Bohom. Boh existuje, a je to Boh jediný, všemocný a transcendentný – oddelený od Ním stvoreného sveta. On nám zjavil, čo je správne. Jeho Boží zákon je našou povinnosťou dodržovať napriek všetkému tomu, čo by proti tomu stálo tu na zemi. Už nie sme otrokmi žiadnych prírodných rytmov, ani svojvôle ktoréhokoľvek človeka. Môžeme žiť slobodní pod Bohom a Jeho zákonom. 2) Grécky koreň: pokus človeka vystúpiť k Božskému kritériu pravdy, správnosti a dobra prostredníctvom rozumovej špekulácie, prostredníctvom filozofie. Západná filozofia založená Sokratom, stojí na myšlienke, že človek je schopný užitím svojho rozumu dopracovať sa k univerzálnym, objektívnym a preto absolútnym pravdám. T. j. poznanie, že v spravodlivej polis nemá vládnuť (svoj)vôľa ľudí (či už väčšiny, alebo menšiny, alebo jednotlivca), ale rozumom nahliadnuté princípy toho, čo je správne.
3) Rímsky koreň: prínos prirodzene právneho myslenia Aristotela, Cicera a Senecu, s využitím ktorého Rimania vybudovali ríšu, v ktorej existovala vláda zákona, ktorá sa vzťahovala na rímskych občanov. Civis Romanus sum – "som rímsky občan" - to znamenalo, že akýkoľvek miestny vládca sa nemohol k rímskemu občanovi chovať svojvoľne, ale iba podľa rímskeho práva. A toto právo, tento zákon a teda z neho vyplývajúci poriadok a mier (Pax Romana) boli Rimania schopní nastoliť vo väčšej časti vtedy známeho civilizovaného sveta.
4) Kresťanský koreň: vo všetkých troch predchádzajúcich prípadoch sa ideál správnosti, pravdy a dobra vždy vzťahoval na kolektívnu podstatu: „ľud vyvolený“, „aténsku polis“ či „rímsku ríšu“. Jednotlivec nemá žiadnu hodnotu. Akúkoľvek hodnotu získava iba prostredníctvom svojej účasti na kolektíve. Mimo kolektív je bezcenný, kľudne je prípustné otroka alebo barbara zabiť. Kresťanstvo, založené na Vtelení – teda na tom, že Boh sa stal človekom v osobe Ježiša Krista – prináša nové pojatie dôstojnosti ľudskej osoby. Boh sa stal človekom a osobne určitý čas prebýval tu medzi nami na zemi. Potom sa za nás a vykúpenie našich hriechov obetoval na kríži, aby nám zaistil spásu. Spásu každej jednotlivej osoby, a to individuálne. Takže každý jeden človek je stvorený na obraz Boží a obdarený nesmrteľnou dušou. Z lásky k človeku sa Boh stal človekom a zomrel pre spásu našich nesmrteľných duší. Z tohto obrazu vyplýva, že každá ľudská osoba má mimoriadnu vnútornú, pridanú hodnotu a dôstojnosť, Božského pôvodu. To znamená, že nikto – ani štát, ani iní ľudia – sa nemôžu k žiadnemu človeku správať svojvoľne. Všetci sme deti Božie ako bratia a sestry. Na všetkých individuálne sa vzťahuje ideál správnosti, pravdy a dobra. A toto chápanie ľudskej osoby kresťanstvo rozšírilo na všetkých ľudí a všetky národy. A tak raní kresťanskí cirkevní otcovia povýšili Pax Romana na Pax Christiana.
Dôležitým bodom pre šírenie Západnej civilizácie je:
a) teologicko- filozofická koncepcia kresťanského biskupa Augustína Aurélia z mesta Hippo Regius, dnes známeho ako sv. Augustína, ktorú sformuloval v svojej práci De Civitate Dei (O obci Božej) cca v roku 476 n. l. Jadrom jeho práce je konštatovanie: posledným a najvyšším cieľom človeka je spása. Spása spočíva mimo tento svet. Ku spáse môže človeku pomôcť jedine Cirkev. V otázke najvyššieho cieľa človeka je štát nekompetentný. Štát je síce prirodzenou, potrebnou a nutnou inštitúciou v dôsledku nedokonalosti človeka (dedičného hriechu), ale napriek tomu inštitúciou dočista svetskou, ľudskou, a vôbec nie sakrálnou. Cirkev ktorá má priamy vzťah k transcendentnému cieľu ľudského života, so štátom byť previazaná nemusí. Naopak, vzhľadom ku svojej dôležitosti a misii má byť od svetskej moci nezávislá. Sv. Augustín tak načrtol slobodu Cirkvi, jej nezávislosť na svetskej moci.
b) jej praktická realizácia. Prvýkrát požiadavku na realizáciu tejto koncepcie predniesol franský kráľ Karol Veľký v svojom liste pápežovi Levovi III. v roku 795 n.l., pri príležitosti jeho zvolenia za pápeža týmito slovami citujem:
“Pridržujte sa pevne svätých zákonov a starostlivo dodržujte zásady Otcov, nech vaše svetlo žiari nad ľuďmi. Našou úlohou je brániť s pomocou Božou a so zbraňou v ruke svätú cirkev Kristovu navonok všade proti vpádom pohanov a pustošeniu neveriacich, vo vnútri ju potom upevňovať poznaním pravej viery. Vašou úlohou, Svätý otec, potom je povznášať podľa vzoru Mojžiša chudákov k modlitbe a pomôcť tým nášmu vojsku, aby s vašim orodovaním a s Božím vedením a zárukou kresťanský ľud za každého času víťazil nad nepriateľmi a velebil tak meno nášho Pána Ježiša Krista po celom svete“. Pri praktickom naplňovaní duchovných cieľov týchto slov prevážil racionalizmus, ich politické chápanie. Do popredia sa dostal princíp prednosti latinského rítu – praestantia ritus latini, univerzalizmus (náboženská uniformita) ... Duchovná moc sa začala presadzovať mocou svetskou. Prejavilo sa to v uskutočnení historických udalostí, ktoré prakticky zasiahli do života našich predkov, ktoré možno nazvať praktickými príčinami nášho súčasného stavu.

ІV. Praktické príčiny: а) List pápeža Štefana V. „Quia te zelo fidei“ (september 885) adresovaný Svätoplukovi, v dôsledku ktorého došlo k pogromu a následnej genocíde. Bolo zničené duchovné a kultúrne cyrilometodské centrum. Učeníci sv. Cyrila a Metoda boli popravení, umučení, uvrhnutí do žalárov, predaní do otroctva, alebo poslaní do vyhnanstva. Všetky dokumenty cyrilometodskej gréckokatolíckej cirkvi na našom území ľahli popolom. Diela a dokumenty cyrilometodskej tradície Veľkej Moravy sa našli len v zahraničí, predovšetkým vďaka ich prepisu do glagoliky; Od tej doby až cca. do roku 1965 (a ja si to ešte pamätám !) všade, kde prenikla moc latinskej cirkvi sa mohla slúžiť svätá liturgia, ... a mohli sa ľudia modliť len latinsky !
b) Podľa neskoršieho ruského prameňa pražský biskup Vojtech prišiel v roku 982 na územie súčasného Slovenska a Poľska, kde „rozvrátil pravú vieru a zavrhol ruské písmo; zaviedol latinskú vieru aj písmo a biskupov pravej viery dal sťať a iných rozohnal“.
c) Dobytie a vyplienenie Konštantinopola (Carihradu) bratovražednou rukou IV. križiackej výpravy 13. (12. – 14) apríla 1204. Výsledkom tejto drámy bola likvidácia „druhého Ríma“ - duchovného a kultúrneho centra Byzancie (Východorímskej ríše). Bolo zlikvidované miesto zrodu východnej (byzantskej) civilizácie. Do dobytia a vyplienenia Konštantinopola napriek utŕženým ranám cyrilometodský obrad v Uhorsku prekvital a úspešne sa rozvíjal.
d) Zahájenie prvej oficiálnej ofenzívy latinizácie v Uhorsku. Pápež Inocent III. vydaním svojej Buly z 18. októbra 1204 nepriamo vyzval uhorského kráľa, aby začal zakladať latinské benediktínske kláštory a rušil grécke (cyrilometodské) baziliánske monastieri, na ktorých stála cyrilometodská gréckokatolícka Cirkev. Obdobnú Bulu datovanú tým istým dňom adresoval latinskému abbasovi kláštora sv. Egídia.
e) Latinskou Cirkvou prijaté normy kanonického práva (9. a 53. konštitúcia IV. lateránskeho koncilu) z roku 1215 (boli v platnosti až do vydania Tolerančného patentu cisárom Jozefom II. 13. a 25. októbra 1781). – 9. konštitúcia IV. Lateránskeho koncilu bola novou normou, podľa ktorej v jednom meste, či diecéze (!) kde žijú rímskokatolíci, nesmú byť dvaja katolícky (biskupi) rozličných obradov, ale len jeden – latinský, ktorý môže mať svojho pomocného biskupa (obradového vikára). Touto normou sa každý gréckokatolícky biskup cyrilometodskej gréckokatolíckej cirkvi stal pomocným, absolútne podriadeným svojmu latinskému kolegovi. Tento druh „zjednotenia“ sa v dobových textoch nazýval “Reductio Graecorum in oboendientiam” (návratenie Grékov k poslušnosti).

Táto norma: 1) v Byzancii, kde po r. 1204 bol križiakmi dosadený na miesto patriarchu Konštantinopolského Benátčan Thomas Morosini, ktorý obdobne pod ochranou zbraní križiakov dosadil biskupov latinského obradu, mala z legálnych biskupov gréckeho obradu urobiť nelegálnych. Ustanovením podvojnej hierarchie získalo každé «stádo» veriacich dvoch pastierov (latinského a gréckeho). Vznikli dve Cirkvi ... V dôsledku páchaného násilia a bezprávia sa práve v tomto čase rodí v Byzancii (vrátane súčasného Grécka) skutočná pravoslávia v dnešnom slova zmysle – nechcejúca mať čokoľvek spoločné s pápežom rímskym.
2) v Uhorsku, zabezpečila dosadenie „zhora“, do každého zo soborných monastierov = kapitulných kláštorov k pôvodnému cyrilometodskému gréckokatolíckemu archimandritovi = predstavenému kláštora, ktorý súčasne bol i episkopom = biskupom, nového latinského biskupa. Pre každého nového latinského biskupa sa na mape vytýčili hranice nových, ešte len fiktívnych latinských diecéz obrovských rozmerov a bez latinských veriacich. Pôvodní archimandriti soborných monastierov = cyrilometodskí gréckokatolícky biskupi sa tak stali len pomocnými biskupmi. Situácia tu bola jednoduchšia o to, že už v predchádzajúcom období boli v niektorých soborných baziliánskych monastieroch vymenení pôvodní cyrilometodskí gréckokatolícky archimandriti-episkopi za latinských – biskupov z radov mníchov benediktínov (legenda o desiatich biskupstvách založených sv. Štefanom). Touto 9. konštitúciou IV. Lateránskeho koncilu získali latinskí biskupi v jednom okamihu plnú moc nad celým Uhorskom. V tom istom okamihu sa gréckokatolícky episkopi Uhorska, ak to uznali, stali ich pomocnými biskupmi. – 35. konštitúcia IV. Lateránskeho koncilu:
zakázala zemepánom – šľachticom prenajímať pôdu gréckokatolíckym poddaným i gréckokatolíckym slobodným, pretože títo (majúc svojich bezplatne slúžiacich baziliánskych mníchov-kalugerov) neplatili cirkevné desiatky a takto sa vraj v danom regióne ochudobňovala novozakladaná latinská Cirkev. Bolo stanovené, že v prípade, ak by nejaký zemepán pôdu aj napriek tomuto zákazu prenajal gréckokatolíkovi, desiatky bude musieť namiesto neho zaplatiť zemepán (i keď samotní zemepáni, ako takí, desiatky nikdy neplatili). Ak by sa tomuto kánonu niektorý zemepán nepodvolil a na svojom panstve ho neuviedol do praxe, bol k tomu prinútený uvalením cirkevných trestov (nevynímajúc exkomunikáciu).
Arpádovci boli cyrilometodskí gréckokatolíci. Niektorí arpádovskí králi Uhorska viac, iní menej počúvali a plnili latinizačné príkazy. Preto sa dostávali do nemilosti Rímskej Kúrie. (Exkomunikácia kráľa Ladislava IV. kumánskeho r. 1279 a 1282. V trvalej nemilosti bol kráľ Ondrej III. Benátsky ( v roku 1287 sa mala organizovať križiacka výprava na pokorenie uhorského kráľa, ktorý «potláča kresťanov» = rozumej nepodporuje latinský obrad ...). Preto 53. konštitúcia IV. Lateránskeho koncilu bola uvedená do praxe až po ich vymretí, t.j. po smrti posledného Arpádovca Ondreja III. (+ 14. 1. 1301) vo veku 35 rokov. Vďaka tomu 150 až 200 rokov po jej vyhlásení žili cyrilometodskí grekokatolíci Uhorska v relatívnom pokoji až do nástupu Anjouovcov v 14. storočí.
е) Zlom a následná krutá latinizácia = genocída Rusínov:
„ ... konštatujeme, historickú pravdu, že trvalé podlomenie národnej slovanskej Cirkvi v Uhrách ... začalo až v 1308 roku, kedy po plnom vymretí dynastie Arpádovcov podarilo sa vplyvom rímskej kúrie nasadiť korunu vlašskému (neapolskému) kniežaťu Karolovi Róbertovi, a takto v Uhorsku uviesť vlašskú vládarskú dynastiu ...“ Anjouovci paralyzovali vysokú slovanskú šľachtu (bitka pri Rozhanovciach). Reorganizovali Uhorsko podľa západoeurópskeho vzoru. Striktne realizovali latinskou Cirkvou prijaté normy kanonického práva 9. a 53. konštitúciu IV. lateránskeho koncilu z roku 1215. 53. konštitúciu IV. lateránskeho koncilu realizovali nie len na jednoduchých slobodných cyrilometodských gréckokatolíkov = Rusínov, ale i na drobnú – stále ešte slovanskú šľachtu. Prakticky to vyzeralo tak: ak si cyrilometodskí gréckokatolík, neprenajmeme ti pôdu. Buď prestúpiš na rímskokatolícku vieru, alebo umrieš hladom, alebo sa vysťahuješ tam, kde ešte bude tvoja viera trpená. V dôsledku toho bolo rusínske cyrilometodské gréckokatolícke obyvateľstvo vyháňané (nútené sa vysťahovať) z úrodných území dnešného centrálneho Maďarska do okrajových oblastí Uhorska (na sever na kopanice, alebo na juh na močariny ...). Boli donútení žiť pastierskym životom. Tento hromadný exodus tvrdých rusínskych cyrilometodských gréckokatolíkov milujúcich svoj cyrilometodský obrad bol nazvaný „Valašskou kolonizáciou“. Nakoľko rímskokatolíci Maďari - Kumáni a prichádzajúci cudzinci, preberajúci moc v Uhorsku už nerozlišovali medzi gréckokatolíkmi a pohanmi, ich slovanským a neslovanským pôvodom. Začali používať praslovanský názov Valachi-Valasi, pôvodne označujúci pohanských Hunov, Avarov, a Cigánov, na všetkých nerímskokatolíkov, ktorých považovali za neveriacich.
f) 29. mája 1453 definitívne padol Konštantinopol nazývaný «druhý Rím» do rúk osmanských Turkov. Jednalo sa len o zostatky Byzantskej = Východorímskej ríše, nakoľko táto bola už predtým paralyzovaná IV. križiackou výpravou. Tým definitívne zanikol zdroj našej východnej byzantskej duchovnosti a kultúry. V r. 1448 získal Moskovský patriarchát Ruskej pravoslávnej cirkvi autokefáliu – samostatnosť. Novým centrom a zdrojom východnej kresťanskej duchovnosti a kultúry - „tretím Rímom“ sa stala Moskva.
g) Úpadok duchovnosti a masívny nástup protestantizmu v 15 a 16 storočí;
Je dôsledkom páchaných nespravodlivostí = krutého náboženského útlaku = duchovnej genocídy, ktorú latinská Cirkev viedla proti cyrilometodským gréckokatolíkom v Uhorsku.
h) 29. august 1526 – turecký vpád do Uhorska
Ďalší dôsledok latinizácie, následného úpadku duchovnosti a oslabenia obranyschopnosti štátu.
ch) vznik Slovákov
V dôsledku vyššie uvedených príčin a následného synergického pôsobenia: - latinizačného tlaku; - duchovného úpadku; - protestantizmu; - tureckého vpádu (spustošenia, úpadku sociálneho postavenia) = duchovnej genocídy Rusínov dochádza k ich masovému odtrhnutiu od pôvodných cyrilometodských koreňov a ich prechodu na protestantizmus. Strácajú svoju «staru viru», «azbuku». I keď masová duchovná genocída začala rokom 1526 v čase tureckej invázie (dobrovoľným, či núteným prechodom na protestantizmus), plnú silu nadobudla až následnou jezuitskou protireformáciou, v priebehu ktorej sa stávajú rímskokatolíkmi. Vďaka protestantským kazateľom, ktorý preferovali ľudový jazyk, zachovali si z cyrilometodského dedičstva svoju slovanskosť. Zachované a udržiavané slovanské vedomie u protestantských odpadlíkov = duchovne mŕtvych (v Habsburgskej monarchii označovaných nemeckým výrazom «toth» = mŕtvy) prerástlo do slovenského národného povedomia. Takto možno bez akéhokoľvek nadsadenia povedať, že protestanti «stvorili Slovákov». Rímskokatolíci išli v tomto smere už iba v oneskorenom závese .
i) Užhorodská „únia“ – vznik latinskej gréckokatolíckej cirkvi
Prijatie Užhorodskej únie v roku 1646 nebolo výsledkom snahy Ríma o jednotu viery, ani o jednotu s pápežom rímskym. Cyrilometodská gréckokatolícka cirkev bola od počiatku s Rímom zjednotená. Užhorodská únia bola výsledkom krutej latinizácie cyrilometodských gréckokatolíkov t.j. genocídy Rusínov a snahy dostať ju pod jurisdikciu latinského egerského biskupa. Aktá Užhorodskej „únie“ sa do súčasnosti nenašli. Jediným dokumentom potvrdzujúcim udalosť „únie“ dňa 24. apríla 1646 je list pápežovi datovaný 15.01.1652 potvrdzujúci novozvoleného gréckokatolíckeho biskupa Partenija Petra Petroviča. Jeho súčasťou je opis priebehu „únie“ i znenie troch podmienok pri ktorých plnení má „únia“ platnosť. Sú to tieto podmienky:
1) Aby sme si smeli zachovať obrady gréckej Cirkvi.
2) Aby sme mohli voliť nášho episkopa = biskupa (ktorého potom predložíme na potvrdenie Svätej Stolici).
3) Aby nám boli priznané výsady (rímsko) katolíckeho duchovenstva.
Prítomný egerský latinský biskup Juraj Jakušič de Orbova podmienky prijal. V roku 1648 ich potvrdil pán Benedikt Kišdy latinský biskup egerský, ďalej primas Uhorska pán Juraj Lippay de Zombor arcibiskup Ostrihomský, pán Matej Tarnóczy latinský biskup Vacovský.
S vyhliadkou na splnenie uvedených podmienok 63 gréckokatolíckych kňazov odoprelo poslušnosť Mukačevskému archimandritovi-episkopovi = biskupovi a prešlo pod jurisdikciu latinského egerského biskupa. Výsledkom odmietnutia poslušnosti, a prechodu pod jurisdikciu latinského egerského biskupa bola úplná strata starého princípu východnej Cirkvi voliť si episkopa na doživotie a strata celkovej samostatnosti. Týmto aktom reálne zanikla cyrilometodská gréckokatolícka cirkev = slovanská cirkev. Pápež sa o „únii“ dozvedel až o šesť rokov neskôr. „Únia“ nebola Rímom nikdy potvrdená. Pápež by nikdy s podmienkami „únie“ nesúhlasil, lebo boli v rozpore s latinským cirkevným právom. Nezaujímalo ho, že egerský latinský biskup im splnenie podmienok prisľúbil, lebo takýmto spôsobom prekročil svoje kompetencie. Podmienky „únie“ (ako celok) neboli nikdy splnené. Užhorodskou „úniou“ sa latinizácia dostala na nový vyšší stupeň. Pokiaľ do jej podpísania „... aplikáciou 9. konštitúcie IV. Lateránskeho koncilu, by sa mal každý gréckokatolícky episkop podriadiť miestnemu latinskému, mal by sa stať jeho «obradovým vikárom» a postupne, podľa príkazov svojho nadriadeného priviesť ľud na latinský obrad a sám zaniknúť ... „ teraz sa už jednalo o podriadenie štruktúry. Podriadením Egerskému biskupstvu došlo k odtrhnutiu od duchovného a kultúrneho zdroja východnej civilizácie a k napojeniu na duchovný a kultúrny zdroj západnej civilizácie. Latinská Cirkev tak získala možnosť prostredníctvom Egerského latinského biskupstva) pretvárať cyrilometodskú gréckokatolícku Cirkev podľa obrazu latinskej Cirkvi i znútra (v rámci svojej štruktúry). Prvým takýmto neregulárnym zásahom využívajúcim dôsledky „únie“ bolo neuznanie Rímom voľby Mukačevského archimandritu-episkopa Metodija Rakoveckého a na jeho miesto menovanie r. 1690 Josifa Rogu de Camelisa rodom Gréka, srdcom rímskokatolíka. „Únia“ vytvorila u gréckokatolíckych Rusínov vedomie, ktoré pretrváva do súčasnosti, že sú naďalej veriacimi pôvodnej cyrilometodskej gréckokatolíckej Cirkvi. Že zostali „starovercami“. Skutočnosť je však taká, že sa postupne cyrilometodská gréckokatolícka Cirkev latinizovala. Konkrétne:
– od Užhorodskej „únie“ r. 1646 boli gréckokatolíci nútení riadiť sa latinským cirkevným právom. A skutočne sa nim i riadili. Boli im dosadzovaní „zhora“ dušou latinskí biskupi. Neboli zrovnoprávnení s rímskokatolíkmi;
– Zamojský synod v r. 1720:
* zrušil doživotný úrad baziliánskych archimandritov – episkopov = biskupov. Nahradil ich funkciou „protoihumena“ voleného na tri roky. Tým dostalo východné cyrilometodské baziliánske mníšstvo, na ktorom takmer jedno storočie stál celý duchovný život Uhorska, smrteľnú ranu, z ktorej sa dodnes nespamätalo. Pokiaľ do r. 1733 sa o voľbu nového archimandritu zaujímal sám uhorský kráľ a žiarlivo si strážil a hájil právo potvrdzovať ho vo funkcii na jeho doživotnom úrade, od roku 1733 sa voľba „protoihumena“ stala v živote Cirkvi i štátu takmer úplne bezvýznamnou udalosťou akou je dodnes. Týmto krokom latinská Cirkev dosiahla, že bol paralyzovaný i zostatok baziliánskych monastyrov;
* povedal prvotné slovo v latinizácii cyrilometodskej gréckokatolíckej bohoslužby. Ďalšie kroky urobil Ľvovský synod z roku 1891, ktorý i keď na historickom Podkarpatsku nebol nikdy prijatý mal naň vplyv prostredníctvom liturgických rubrík tlačených v liturgických knihách vydávaných v Haličine. Výsledkom je markantná zmena súčasnej gréckokatolíckej bohoslužby v porovnaní s pôvodninou, ktorá sa zachovala u pravoslávnych. (Byzantské = cyrilometodské gréckokatolícke bohoslužby boli v minulosti modifikované s tendenciou, aby sa čo najviac podobali latinským: názvoslovím, gestikuláciou, farbami rúch, vnútorným usporiadaním cerkví, žehnaním sa, kľakaním, znesvätením svätyne = budovaním sakristií, odstraňovaním diakonských dverí, alebo i celých ikonostasov, zvonením ... );
– zavádzaním typicky latinských sviatkov. Z typicky rusínskych cyrilometodských gréckokatolíckych sviatkov bolo dovolené sviatkovať 2 – 3 dni v roku a to len tam, kde žili čistí cyrilometodskí gréckokatolíci. (Napríklad: nahradenie pôvodnej cyrilometodskej úcty k sv. Kozmovi a Damiánovi, rímskokatolíckou úctou k francúzskemu sv. Martinovi tourskému; Zabudlo sa na sviatok sv. velikomučeníka Dimitrija Solúnskeho našim ľudom nazývaného „Mitro“ a Nemcami „Demeter“ pripadajúci na 26. október podľa nového štýlu. Totiž keď roku 884 sv. Metod skončil preklad Evanjelií a všetkých liturgických kníh z gréckeho jazyka na slovanský, zvolil deň sv. Dimitrija za deň, kedy máme blahodariť Bohu za úspešné dokončenie diela. ...);
– už v roku 1613 šľachtic Humenského panstva Juraj III. Drugeth založil latinskú jezuitskú školu – gymnázium v Humennom a odovzdal ju jezuitom – špecialistom na preťahovanie gréckokatolíkov na latinský obrad; – v roku 1659 rímska Kongregácia Propaganda Fide oficiálne prikázala latinským misionárom zakladať všade na východe, kde sa to len dá školy, v ktorých budú učiť gréckokatolícku mládež po latinsky; – 17.12.1701 uhorský latinský primas kardinál Leopold Kolonič (26.10.1631 – 20.01.1707) napísal pápežovi do Ríma, že nie je ináč možné „zjednotiť“ grécku Cirkev s latinskou (teda v jeho chápaní previesť ju na latinský obrad), ak len nie tak, že jezuiti budú prijímať do svojich radov ľudí s materinským jazykom gréckym, rusínskym a rumunským, ktorí budú poznať grécky obrad, prevychovajú ich a potom ich (ako janičiarov) pošlú späť do svojich provincií v Uhorsku, Chorvátsku a Transylvánii, kde títo budú zakladať školy, v ktorých budú učiť mládež gréckeho obradu «dobrým písmenám a svätej katolíckej viere»;
– v r. 1772 na príkaz latinskej hierarchie bol celý náklad rusínskeho Bukvara a cirkevného gréckokatolíckeho Zborníka, ktorý vydal Joan Bradač, OSBN, verejne spálený na námestí v Košiciach;
Z cyrilometodskej gréckokatolíckej Cirkvi transformovanej podľa latinského cirkevného práva sa vytrácal cyrilometodský odkaz. Latinizačný tlak gréckokatolícky veriaci - Rusíni videli a cítili. Tento tlak menil ich duše. Postupne dospievali do štádia, keď si položili otázku: Načo trpieť za inakosť, keď nieto kvôli čomu trpieť (za moju vernosť cyrilometodskému gréckokatolícizmu dostávam gréckokatolícky sa tváriacu, ale vlastne latinskú výsluhu). Moje gréckokatolícizmus mi nedáva niečo iné, ani nič naviac, ako to čo dostávajú rimskokatolíci. Je to jedno. Tak načo strádať kvôli formálnej inakosti). Keď je tak, tak radšej budem „hrdým“, „uznávaným“, „ceneným“ rímskokatolíkom v majoritnej rimskokatolíckej spoločnosti, ako byť neuznávaným, prenasledovaným «hlúpym rusnačkom».

K čomu to viedlo ? K tomu, že latinské Egerské biskupstvo v krátkom čase natoľko zväčšilo počet svojich veriacich na úkor gréckokatolíkov, že v roku 1776 z pastoračných dôvodov bolo potrebné vytvoriť na území (ešte v pol. 17. storočia typicky gréckokatolíckom) tri úplne nové latinské biskupstvá. V jeden jediný deň 13. marca 1776 naraz vznikli nové latinské biskupstvá: Spiš, Banská Bystrica a Rožňava. Neskôr v r. 1804 Szatmár a Košice. (Latinské biskupstvo Košice vzniklo na základe farností, ktorých 63 gréckokatolíckych kňazov užhorodskou „úniou“ v r. 1646 prešlo pod jurisdikciu latinského egerského biskupa). So zmenou obradu dochádza postupne k zmene národnosti a kultúry.
– niektoré kladné zmeny voči východným Cirkvám v latinskom cirkevnom práve nastali v 50 rokoch 20. storočia.
– v roku 1963 vzniká «slovenská Cirkev sui iuris»
– k zrovnoprávneniu gréckokatolíkov s rímskokatolíkmi (z hľadiska cirkevného práva) došlo až po II. Vatikánskom koncile (po r . 1965) keď oficiálne prestal platiť princíp (prednosti latinského rítu – praestantia ritus latini) a po vyhlásení cirkevného práva pre gréckokatolíkov - Kódexu Kánonov Východných Cirkví (CCEO) v roku 1990 pápežom Jánom Pavlom II.. Tento právny akt však nevrátil situáciu pred rok 1204, ani pred rok 1646. Nebráni ani praxi, keď zo strany rímskokatolíkov sa ďalej triedi na «katolík» a «rusnak» = hlúpy rusnačok v zmysle nekatolík, že sa pokračuje vo viac, či menej skrytej latinizácii. Každý z nás by určite vedel vymenovať viac príkladov latinizácie, ktoré pozná z vlastnej skúsenosti;
– proces latinizácie naďalej pokračoval, i keď v nie takej otvorenej podobe. Sestra M. M. Dzubáková v svojej práci napísanej pod vedením jezuitu Špidlíka v Ríme napísala: : „... (gréckokatolícky) eparchiálny kňazi (v Československu v rokoch 1968 – 1990) boli oficiálne formovaní pre kňazstvo v jedinom celoslovenskom rímskokatolíckom seminári v Bratislave. Seminaristi boli teda vychovávaní takpovediac v „západnej kaplnke“. Zúčastňovali sa latinských bohoslužieb, modlili sa latinský breviár, študovali západnú literatúru. To všetko má vplyv na duchovnosť, ktorú nadobudli, a tiež aj odovzdávali ako kňazi pri pastorácii. (...) Takýmto spôsobom sa vytvorila akási „nová tradícia“. Kým v roku 1990 nebol zriadený gréckokatolícky seminár – bohoslovecká fakulta v Prešove;
– na konci 20. storočia vzniká latinské biskupstvo priamo v Mukačeve...;
– okamihy histórie života rusínskych gréckokatolíkov na Slovensku na prelome 20. až 21. storočia, vnútorný rozklad baziliánskej Provincie sv. Cyrila a Metoda na Slovensku v čase od roku 1997 do roku 2005 zachytáva kniha o. Jozafáta V. Timkoviča, OSBM: Rusíni na Slovensku v cirkevných dokumentoch I. diel. Vydavateľstvo V. Paďaka, Užhorod 2006, 648 strán.
Prvé kompletné vlastné východné právo dostali gréckokatolíci až roku 1990, teda po 344 rokoch. Jedná sa o Kódex Kánonov Východných Cirkví (CCEO), ale i v ňom sa nachádzajú niektoré diskriminačné kánony, ktoré sú v priamom rozpore s II: Vatikánskym koncilom (1962-65) a učením Isusa Christa, či kánony rušiace starodávnu sobornosť východných Cirkví (spoločné rozhodovanie vo významných cirkevných otázkach). Grekokatolíckej Cirkvi nebolo vrátené odveké právo východných Cirkví vyberať si vlastných episkopov = biskupov. Episkop = biskup je naďalej vyberaný a určovaný odniekiaľ „zhora“, po konzultácii s miestnou latinskou hierarchiou, ktorá „ohodnocuje“ katolicitu = latinskosť a výhodnosť (pre seba) toho ktorého kandidáta. Následkom takéhoto cieľavedomého ovplyvňovania z „latinského hora“ sú vyberaní takí episkopi, ktorí latinizujú gréckokatolícky obrad. Nahradili tak v tomto smere prácu jezuitov z 18. storočia.
j) Globalizácia:
latinizačný tlak, v minulosti nám známy v nemeckej, neskôr maďarskej podobe, v súčasnosti sa realizuje v podobe anglosaskej. Vzhľadom na dosiahnutú úroveň rozvoja celej ľudskej spoločnosti, rozvoj dopravy, spojov, masovokomunikačných prostriedkov, digitalizáciu postihuje celú ľudskú spoločnosť, všetky národy, všetky oblasti života. Predovšetkým však oblasť kultúrnu a ekonomickú. Poznáme ho pod názvom globalizácia. S globalizáciou majú problémy aj veľké národy a štáty nie len Rusíni.
k) Záver príčiny:
Objektívne
1) r. 885 za pomoci intríg a násilia likvidácia duchovného a kultúrneho centra Veľkomoravskej ríše, prevzatie moci latinskou Cirkvou nad arcibiskupstvom Veľkej Moravy;
2) r. 1204 dobytie Konštantinopola (nazývaného tiež druhým Rímom) IV. križiackou výpravou, likvidácia duchovného a kultúrneho centra Byzancie =Východorímskej ríše = Východnej civilizácie. Prevzatie moci latinskou Cirkvou nad patriarchátom Konštantinopolským;
Likvidáciou týchto centier duchovného a kultúrneho života sa rozšírila moc latinskej Cirkvi na úkor Byzancie – Konštantinopolského patriarchátu.
3) r. 1215 na IV. Lateránskom koncile prijíma latinská Cirkev 9. a 53 konštitúciu umožňujúcu jej násilným spôsobom, za asistencie svetskej moci systematicky likvidovať všetky nie latinské obrady. Latinská Cirkev tieto kánonické normy aplikovala i na likvidáciu cyrilometodského obradu konštantinopolskej tradície.
4) r. 1646 užhorodská „únia“ - odtrhnutie od duchovného a kultúrneho zdroja východnej civilizácie a napojenie na duchovný a kultúrny zdroj západnej civilizácie. Všetko čo nasledovalo: latinizácia, úpadok duchovnosti, nástup protestantizmu, turecký vpád osmanských Turkov, vznik Slovákov, dosiahnutie majority Slovákov nad Rusínmi, minimalizovanie nášho duchovného a kultúrneho kontaktu s našimi bratmi na Východe ... je dôsledkom týchto udalostí v poradí ako nasledovali.
Subjektívne:
Grekokatolícka Cirkev bola a je vnímaná ako pokračovateľka odkazu sv. Cyrila a Metoda. Na rozdiel od Grékov a Srbov, Karpatoruská Autonómna Pravoslávna Cirkev Srbského Patriarchátu vznikla až v roku 1921.
l) Závery následky:
1./ V dôsledku vyššie uvedených skutočností došlo k masovej duchovnej genocíde cyrilometodských grekokatolíkov – Rusínov, ktorí boli takto postupne transformovaní medzi príslušníkov iných národov a tiež medzi novosformovaný rumunský a novovzniknutý slovenský národ;
2./ Žili sme v prostredí otvorene nepriateľskom, likvidačnom k duchovnosti a kultúre cyrilometodskej tradície. I keď po prijatí Tolerančného patentu v r. 1781 sa kanonické normy 9. a 53. konštitúcie IV. Lateránskeho koncilu už nedali využívať, latinizačný tlak bol naďalej veľmi ostrý. Nepriame a zastrené spôsoby preťahovania na latinský obrad, či na grekokatolícky v slovenskom jazyku pokračujú. Využívajú sa nové formy – neinvestuje sa do infraštruktúry v zmiešaných národnostných oblastiach (Svidnícky okres bez železnice; východné Slovensko bez diaľnice). Rušia sa spoje do tradičných spádových kultúrnych centier napr. Prešov a posilňujú sa spoje v danom prípade do spádového kultúrneho centra Poprad.
3/ Naďalej žijeme v prostredí nepodporujúcom duchovnosť a kultúru cyrilometodskej tradície, v prostredí, ktoré naďalej považuje cyrilometodský odkaz za niečo cudzie. Napríklad:
– koncoročné vystúpenia v jasliach, škôlke, kde i naše deti tancujú na anglosaskú hudbu, jasle a škôlky s materinským jazykom anglickým, povinný anglický jazyk od druhej triedy. A rodičom sa to páči – tľapkajú !
– športové (na štadiónoch) a rôzne iné kultúrne podujatia (na námestiach), kde sa v slovenských „roduverných“ obciach hrajú skoro všetky a často jedine anglosaské hity;
– poobzerajte sa po námestiach – sú tam anglosaské nápisy ako „PUB, SHOP ...“. A roduverní Slováci sa nebúria. Neviem si predstaviť, že by sa hudobná produkcia cyrilometodskej tradície (či už rusínskej, ruskej, alebo ukrajinskej ...) produkovala na školách, štadiónoch, námestiach. Viem si predstaviť, že by bola proti tomu vzbura, rázne protesty. Ako napríklad proti ruským nápisom v Karlových Varoch. V Prešove neprežil ani dávny historický nápis ПЕТРА. To jasne hovorí o tom, akú dušu majú Slováci (latinskú - anglosaskú), ktorá takto rozoznáva a vyjadruje kto je „náš“ a kto je „cudzí“.
3./ Som presvedčený, že ak by bol udržaný neporušený odkaz sv. Cyrila a Metoda na našom území, žili by tu v súčasnosti ak nie všetci, tak prevažná časť Rusínov. Veď odpovedzme si na otázku: „ako by sami seba volali občania vyznávajúci kresťanstvo byzantského rítu píšuci azbukou?

V. Strategické úlohy:
Rusíni sú súčasťou tohto sveta. Tento svet sa riadi svojimi zákonmi. Je dobré ich poznať. Len s ich poznaním možno prijať správne rozhodnutia a vyvarovať sa porušeniu zákonov a následnému trestu. Existuje zákon ktorému Číňania hovoria „Jing a Jang“ a marxisti: „zákon jednoty a boja protikladov“. V zhode s týmto zákonom keď vznikla Rímska ríša so svojou civilizáciou (západnou - latinskou) obsahovala v sebe zárodok Byzantskej ríše so svojou (východnou - byzantskou) civilizáciou. Bolo obdobie v dejinách, keď Rímska ríša sa oficiálne delila na Západorímsku ríšu s centrom v Ríme a Východorímsku ríšu = Byzanciu s centrom v Konštantinopole. Napriek rôznym pokusom narušiť tento zákon a dosiahnuť jednopólovú jednotu, súčasný stav odráža pôvodné delenie na Západorímsku ríšu (NATO = EU + USA = západnú civilizáciu = západnú zdrojovú kultúru) s duchovným centrom v Ríme, kultúrnym a politickým vo Washingtone a na Východorímsku ríšu = Byzanciu, ktorej nástupcom sa stalo Rusko (Spoločenstvo nezávislých štátov = východná civilizácia = východná zdrojová kultúra) s duchovným centrom v Moskve.
Pri určitom zjednodušení možno povedať, že v našom severoatlanickoeuroázijskom priestore existujú len dve civilizácie = zdrojové kultúry = dva plnohodnotné sebestačné národy a to: 1/ anglosaský, 2/ ruský. Všetky ostatné národy sú len satelitmi (variantom) týchto dvoch. Varianty (satelitné národy) obohacujú zdrojovú kultúru. Na druhej strane sú závislé od zdrojovej kultúry. Ak stratia spojenie a nie je obnovené, musia čerpať z inej zdrojovej kultúry. Duchovnosť a kultúra prijímaná z inej zdrojovej kultúry transformuje pôvodný satelitný národ pôvodnej zdrojovej kultúry na satelitný národ inej zdrojovej kultúry (na satelitný národ tej zdrojovej kultúry z ktorej čerpá). Spravidla sa pritom mení názov satelitného národa.
Z uvedeného vyplýva, že ak chceme prežiť, potrebujeme:
1. zachrániť odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda.
Keď zachránime odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda, zachránime sa ako Rusíni. Tí Rusíni, ktorí nezachránili odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda, sú len nálepkoví Rusíni. Keď im nepomôžeme, len ťažko si samy pomôžu., a tak skôr, alebo neskôr nálepku zahodia a stanú sa Slovákmi. K záchrane odkazu potrebujeme:
2. obnoviť naše napojenie na východnú zdrojovú kultúru,
a postupne doplniť deficit čerpania z východnej zdrojovej kultúry. Náš deficit v tomto smere je obrovský. Odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda v nás žije z podstaty, a toho mála čo sa k nám dostalo spoza Karpát. Napriek tomu tento odkaz prežil a nestratil svoju konkurencieschopnosť voči výdatne podporovanej latinskej duchovnosti a kultúre.
3. Zjednotenie sa v mene záchrany odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda.
Sme jedným z najstarších slovanských národov. Vždy sme úprimne dodržovali a chránili odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda. Za svoju úprimnú vieru sme veľa trpeli. Mnoho cyrilometodských gréckokatolíkov-Rusínov nevydržalo a prešli na latinský obrad. Z našich dejín vieme, že tí čo vydržali, postupne prešli rôznymi národnosťami (ruskou, karpatoruskou, rusínskou, ukrajinskou ...) Na vlastnej koži sme si overili, že:
- separatizmus viedol k duchovne historickému rozdeleniu Kyjevskej Rusi;
- že podstatné je zachrániť odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda;
- že naše prežitie závisí od toho, ako dokážeme svojim príkladom zjednotiť bratské ruské národy Ukrajincov, Rusov a Bielorusov, ako dokážeme potrieť vlastný separatizmus.

Veľa z nás sa naďalej hlási k Ukrajincom, a niektorí i k Rusom. Majú na to právo vrátane práva na svoje inštitúcie a orgány, a to právo im nik nezoberie. Je potrebné skončiť so závisťou, nenávisťou a hašterivosťou v našom živote, zneužívaním našej tlače na očierňujúce útoky metódami latinského biskupa Wichinga. Je to nedôstojné Rusínov nositeľov odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda. Venujme sa práci v prospech zachovania odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda v prospech našich ľudí – Rusínov. Venujme sa tomu, aby naše už vzniknuté rusínske školy nezanikali, aby v našich cerkvách nezanikal cyrilometodský staroslovanský obrad ... Ľudia nám dali dôveru keď si zvolili rusínsku národnosť. Budú nás hodnotiť podľa toho, čo v prospech zachovania odkazu sv. Cyrila a Metoda (byzantskej ruskej viery, cyriliky, byzantskej ruskej kultúry, slobody) urobíme. Pri ďalšom sčítaní nám zhodnotia našu prácu a dosiahnuté výsledky. Za svoju čestne vykonanú misijnú prácu v prospech zachovania odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda môžeme dúfať, že nás Boh odmení spasením Rusínov.

VI. Naši spojenci:
Prežitie Rusínov závisí od spojenia všetkých v mene záchrany odkazu sv. Bratov Cyrila a Metoda. Našimi spojencami sú všetci, ktorí nie len formálne, ale z úprimného srdca sa hlásia k odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda a chcú pre zachovanie a rozvinutie tohto odkazu niečo urobiť. О akých spojencoch je tu reč ?
VI. А) Cirkev:
Pokiaľ sa Rusíni ako národ majú zachrániť je potrebné otvorene hovoriť aj o tom, akú cirkev potrebujeme (vzhľadom na to v akej situácii sa nachádzame, akým tlakom odolávame, aké skúsenosti máme s jednotlivými cirkvami). Mala by to byť Cirkev, ktorá aktívnou ochranou a rozvojom čistého, neporušeného odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda bude podporovať a rozvíjať naše Rusínstvo. Takouto Cirkvou v našej histórii bola:
VI. Аа) Cirkev slovanská = cyrilometodská grekokatolícka Cirkev = rusínska Cirkev
Slovanská Cirkev: (tak ju nazýva Jindra Jarošová) by sa mala nazývať rusínska Cirkev, lebo na Slovensku si len Rusíni zachovali jej staroslovanský cyrilometodský obrad na cirkevnoslovanskom jazyku, lebo 70% slovíčok rusínskej slovnej zásoby sa zhoduje so staro – či cirkevne slovanským jazykom. Bola:
– tradície konštantinopolskej, obradu byzantského, ktorý k nám priniesli bratia sv. Cyril a Metod;
– od začiatku pod jurisdikciou pápeža rímskeho;
– opierala sa o nezištné baziliánske mníšstvo (nevymáhajúce cirkevný desiatok). Mníchmi baziliánmi boli i samotní bratia sv. Cyril a Metod;
- po celej Veľkej Morave, i vo vtedajšom severnom Bulharsku (povodie podkarpatskej rieky Uh) sv. Cyril a Metod zakladali baziliánske monastyry = kláštory, ktoré sa stali základom cirkevnosprávneho usporiadania systémom «monastyrských eparchií» = kláštorných biskupstiev;
– monastyrská eparchia = kláštorné biskupstvo:
staroslovansky oblasť (sobor). Veriaci, štruktúra, územie, spadajúce pod jurisdikciu = správu materského – archimandritského soborného monastiera. K priblíženiu cirkevnej správy a vysluhovaniu veriacich sa vytvárali podriadené filiálne obytele (monastieri). Z nich mnísi-kalugeri pravidelne dochádzali do okolia svojich monastierov vysluhovať veriacich (služby Božie, pohreby, sobáše ...). Vysluhovanie veriacich sa uskutočňovalo na vopred určenom a s ľuďmi dohovorenom stabilnom mieste – prichode. Na čele každého väčšieho monastira stál doživotne volený archimandrita, ktorý s týmto svojim doživotným úradom dostával vždy automaticky hodnosť episkopa. Svoje sídlo mal v monastieri a žil životom mnícha;
– stála na soboroch. Sobor tvorili baziliánsky mnísi zoskupení okolo svojho archimandritu = predstaveného kláštora. Archimandrita bol volený z vlastných radov baziliánskych mníchov na takomto monastierskom sobore (zhromaždení všetkých mníchov vrátane mníchov z filiálnych obytelí) a to na doživotie. Na funkciu archimandritu bola naviazaná funkcia episkopa = biskupa. Episkopské = biskupské svätenie novozvolenému archimandritovi udeľovali najmenej traja archimandriti okolitých soborov. Tak bola voľba potvrdená a uznaná všeobecnou = katolíckou = sobornou Cirkvou. Sobornosť – tradičný princíp riadenia východných cirkví (obsahujúca v sebe slobodné voľby a demokratickú participáciu) zabezpečovala monastierom na našom území podobne, ako všetkým monastierom na Východe, úplnú samostatnosť a svojprávnosť. Sobory boli centrami duchovného a kultúrneho života. Boli jedinými miestami, kde bolo možné získať vzdelanie, kde sa učila teológia. Boli duchovnými a kultúrnymi centrami Veľkomoravskej ríše. Slovanská cirkev existovala právne od r. 869 do r. 900. Totiž v rozmedzí rokov 899 až 900, na žiadosť Mojmíra II. pápež vyslal na Moravu arcibiskupa a ďalších dvoch biskupov, aby tak bola obnovená hierarchia moravskej arcidiecézy. Po takomto obnovení: “Nebola to už Cirkev slovanská, ale latinská“ Ustanovenie latinského arcibiskupa za arcibiskupa Moravy a ustanovenie dvoch ďalších biskupov, sa však vzhľadom na úplnú samostatnosť a svojprávnosť soborných monastierských eparchií = biskupstiev nedotklo štruktúr, života a ducha slovanskej Cirkvi. Slovanská Cirkev a jej duch naďalej prekvital do r. 1204. Zlom nastal v roku 1308, kedy sa rímskej kúrii podarilo po úplnom vymretí dynastie Arpádovcov dosadiť na uhorský trón vlašské (neapolské) knieža Karola Róberta z rodu Anjouovcov. Nasledovala krutá latinizácia v súlade s latinskou Cirkvou prijatými normami kanonického práva (9. a 53. konštitúciou IV. lateránskeho koncilu) z roku 1215. Z hľadiska prevažujúceho ducha Cirkvi a jej organizačnej štruktúry bola naša Cirkev do „únie“ r. 1646 slovanská = cyrilometodská gréckokatolícka Cirkev = rusínska Cirkev.
VI Аb) Grekokatolícka Cirkev na Slovensku
Vznikla v roku 1963 ako «slovenská Cirkev sui iuris». Slovenská katolícka Cirkev sui iuris), je súčasťou katolíckej cirkvi. Je usporiadaná v troch biskupstvách: v Prešovskom arcibiskupstve (archieparchii, arcidiecéze), v Košickej eparchii (diecéze) a v Bratislavskej eparchii. V roku 2001 počet veriacich: 219831 v roku 2011 o 13000 menej t.j. cca 206000. Súčasný stav z rusínskeho pohľadu:
– od roku 1997 Rusíni-gréckokatolíci Prešovskej eparchie intenzívne prosili Vatikán o menovanie rusínskeho gréckokatolíckeho episkopa, avšak do súčasnosti všetko márne;
– „pred «gréckokatolíkmi» a ich hierarchiou na Slovensku sú totiž dve cesty, alebo sa čím skôr ustanovia presné hranice medzi dvoma existujúcimi východnými cirkvami (sui iuris = vlastného práva) byzantskej tradície, (rusínskej a slovenskej) existujúcimi na Slovensku, alebo jedna z nich (rusínska) i napriek svojej viac ako jedno tisícročie dávnej existencie v dohľadnom čase zanikne, tým, že sa „transformuje“ (mnohokrát i s tichým násilím: viď príklady len z posledných mesiacov a dní ako : Veľký Lipník, Kamienka, Piskorovce, Havaj, Radvaň nad Laborcom, Oľka, Ruská Poruba, najnovšie Malá Poľana, a Miková ...)“
– viac ako 1127 rokov rímskokatolíkom nebolo jedno či sa slúži v Cerkvi obrad latinský, alebo grécky. Tak tomu bolo v mojej rodnej obci, i rodnej obci môjho otca, kde niektorým prišelcom grécky – staroslovanský obrad v cirkevnej slovančine prekážal. V súčasnosti, keď viac ako 70% veriacich sa hlási k rímskokatolíkom a v mojej rodnej obci sa slúži už len v slovenčine, tak ma prišelci presvedčujú, že to je jedno;
– v západnom civilizačnom priestore tam, kde je súčasne rímskokatolícky obrad a gréckokatolícky obrad víťazí rímskokatolícky. Je to len otázka času;
História prejdenej spoločnej cesty Rusínov s gréckokatolíckou Cirkvou od r. 1646, jej napojenie na duchovný a kultúrny zdroj západnej civilizácie, skutočnosť, že jej celé telo je v západnom civilizačnom priestore, dovoľuje urobiť záver, že nemožno od nej očakávať kvety východnej duchovnosti a kultúry.

VІІ. Аc) Pravoslávna Cirkev Česka a Slovenska
Vznikla v roku 1921. Autokefáliu (samostatnosť - autonómiu) získala v roku 1950 od Moskovského patriarchátu. Tento štatút bol potvrdený v roku 1998 Patriarchom konštantinopolským. Vnútorne sa delí na Pravoslávnu cirkev Česka a Pravoslávnu cirkev Slovenska. V roku 2001 počet veriacich: 50363 v roku 2011 49000, čo činí na Slovensku 0,9%, v Prešovskom kraji 4%, Medzilaborce 29%, Snina 21,1%, Svidník 19,8%, Košický kraj 1,8%.
Byzantskí Gréci ako prví v r. 1204 pochopili, že pokiaľ si chcú zachovať svoju východnú duchovnosť a kultúru, musia sa stať pravoslávny – ortodoxní. Nesmú mať nič spoločné s Pápežom rímskym. V r. 1921 bola na Podkarpatskej Rusi vytvorená Karpatoruská Autonómna Pravoslávna Cirkev Srbského Patriarchátu.
„...poslední pôvodní gréckokatolíci na historickom Podkarpatsku boli, a dodnes sú postavení len pred dve alternatívy: alebo utečú spod jurisdikcie Ríma (schizma), alebo sa stanú po kratšom či dlhšom čase latiníkmi. Ak totiž chcú zachovať svoj cyrilometodský obrad, nič iné im nezostáva len prvá varianta. Avšak aj príčinou tohto zdanlivého „pravoslávia“ môže byť aj láska, láska k starej cyrilometodskej viere. Láska je najvyšším Božím zákonom. Boh je láska. Budeš milovať Boha svojho nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého (Mk12, 30-31) ... Preto súdiť a odsúdiť ľudí, rodiny, či dokonca celé farnosti, ktoré v 90 rokoch 20. storočia prešli v Prešovskej eparchii na pravoslávie – schizmu z dôvodov lásky k obradu, ktorý im bol porušovaný, by bolo príliš odvážne ... Súdiť a odsudzovať môže len Hospoď Boh.“ Nakoľko nás história učí, že gréckokatolícky Rusíni sa ľahko latinizujú na Slovákov, pravoslávny Rusíni sú našim zlatým fondom. Pravoslávna Cirkev by preto mala byť našim strategickým partnerom. Mali by sme tiež upevňovať naše kontakty s pravoslávnou Cirkvou na Zakarpatí.
VІІ B) Všeruské centrum
Takéto centrum zatiaľ neexistuje. Ale ako nás učí história, mali by sme ho mať. Jeho sídlom by bol Ruský dom v Prešove. Malo by mať tieto charakteristiky:
– napojenie na východnú zdrojovú duchovnosť a kultúru (v širšom význame t.j. na všetkých, ktorí si zachovali cyrilometodskú tradíciu) v tomto smere rozvoj kultúrnych stykov s krajinami cyrilometodskej tradície;
– jeho úlohou by bolo rozvíjať a šíriť odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda (našu ruskú vieru byzantskej tradície, našu ruskú kultúru byzantskej tradície, cyriliku – rusínsky jazyk ...);
– nemalo by byť separátne (protiukrajinské, protiruské ...). I keď my sami Rusíni budeme mať dosť práce sami so sebou, aby sme vôbec vytvorili Rusínske centrum, mali by sme myslieť na to, že ak chceme prežiť musíme od začiatku budovať Rusínske centrum ako „Všeruské centrum“. Jeho súčasťou by v ďalšom kroku boli organizácie ukrajinských, ruských, bieloruských, srbských a možno i bulharských národnostných menšín na Slovensku, t.j. všetkých národnostných menšín zachovávajúcich neporušený odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda. Dôležité je zachovanie našej kompatibility na báze zachovania cyrilometodského odkazu.
– najvyšším orgánom tohto centra by bolo zasadnutie predstaviteľov (hláv) súčastí Všeruského centra za okrúhlym stolom (Okrúhly stôl Všeruského centra).

Súčasti centra:
– Cirkev, jej duchovní by sa aktívne mali podieľať (podľa vzoru Alexandra Duchnoviča) na naplňovaní a rozvíjaní odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda;
– Existujúce vzdelávacie, kultúrne a spoločenské organizácie, či združenia (naďalej by si plnili svoje úlohy v smere zachovania svojich národných špecifík, v smere zachovania pestrosti kultúrnej a národnej na báze odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda).
– Školy (v školách by sa naďalej vyučovanie profilovalo podľa skladby žiakov, študentov (myslím na výber materinského jazyka každého školáka), no v každom prípade by sa všetci mohli zhodnúť na výučbe odkazu Cyrila a Metoda, to znamená na tom, že sa budú učiť to, čo majú spoločné (cyriliku, vieru byzantského rítu, byzantskú ruskú kultúru, dejiny a pod.; V tejto súvislosti by bolo dôležité zabezpečiť výchovu našej inteligencie v krajinách, ktoré si zachovali cyrilometodskú tradíciu;)
– Politická strana – by mala byť súčasťou tohto Všeruského centra. Nemala by sa volať inak ako Cyrilometodská strana. Jej úlohu by bolo vzájomne koordinovať (s predstaviteľmi okrúhleho stola) záujmy a úsilie na splnenie spoločného cieľa - naplnenia a rozvinutia odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda.
VІІІ C) Rusíni
Každý z nás Rusínov za tejto situácie by mal v prvom rade začať u seba. Predovšetkým preto, že vzhľadom na vyššie uvedené, sa v našich dušiach znížil podiel východnej duchovnosti a kultúry. Pričom čím je Rusín vzdelanejší, tým spravidla podiel nám cudzej západnej duchovnosti a kultúry v jeho duši je vyšší. Pre naše deti je východisko - rusínske školy, ... Pre nás ostatných je to samoštúdium, vlastné sebavzdelávanie pomocou kníh, internetu, satelitu, kurzov rusínskeho jazyka ... Základnou požiadavkou je ovládať azbuku a vedieť hovoriť po rusínsky. Je smutné, keď na oficiálnych rusínskych jednaniach sa hovorí slovensky. Je potrebné snažiť sa hovoriť v rusínskom prostredí po rusínsky, a len v prípadoch keď mi slovná zásoba nestačí, doplňovať ju slovenčinou. To doplňovanie rusínskej zásoby slovenskými slovami je práve ten deficit napojenia na východnú zdrojovú kultúru. Našim cieľom by malo byť: ovládať na svojej úrovni základnej, či strednej alebo vysokej dve kultúry:
1) západnú (anglosaskú) tú dostaneme z prostredia nakoľko žijeme v západnom civilizačnom priestore;
2) východnú (ruskú v tom širšom slova zmysle cyrilometodskej tradície). Tu by mala pri jej nadobudnutí zohrať úlohu rodina, škola (možnosť naučiť sa aspoň azbuku ...), Cirkev v smere základov vierouky, ale i v smere komunikácie v rusínčine, cirkevnej ruštine, ... Prípadne ak nie sú možnosti v škole, náhrada základnej výučbu jazyka Cirkvou t. j. duchovným.
Tí čo takto ovládajú dve kultúry to poznajú a vedia akú výhodu tým získali. Pre tých čo takú výhodu ešte nezískali, a pre našich potomkov môžem uviesť: dá vám to tú výhodu, že budete poznať dva hodnotové systémy, budete sa môcť pozrieť na život z dvoch pohľadov (ako napríklad sudca pri súdnom spore, keď počúva výklad o tej jednej a tej istej udalosti od žalobcu, potom od obhajcu – a po ich vypočutí si môže urobiť správny záver a byť múdry !). Nie náhodou sa na divokom západe v Amerike stávali šerifmi-sudcami Židia, nie náhodou sa symbolom sudcov-šerifov stala šesťcípa hviezda.
Latinizácia kruto preriedila a poznačila nie len nás, ale i ďalšie bratské národy pri ktorých zrode boli dary svätých bratov Cyrila a Metoda. Celá naša krížová cesta nám ukazuje, že jedinou našou cestou je pevne sa držať odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda, rozvinúť ho a tak svojim príkladom zjednotiť všetky bratské národy okolo odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda. Nech nám v tom pomôže Hospodin Boh!