info@rusynacademy.sk

         
 

Akadémia

Akcie

Andy Warhol

Аrchitektúra

Asociácia

Cirkev

Dedina

Divadlo

Etnografia

Film

Fotografia

Geografia

História

Hudba

Internet

Jazyk

Kongres

Literatúra

Mesto

Mládež

Ocenenia

Organizácie

Politika

Rozhlas

Spev

Sponzorstvo
Štipendia
Televízia
Tlač
Výtvarníctvo
Vzdelávanie

 

back

Gréckokatolícka cirkev

DRUHÁ VEĽMI NALIEHAVÁ URGENCIA

Vyhlásenie k udalostiam z 2. augusta 2008 v Prešovskom baziliánskom monastyre

Z biskupov – prvý na svete

Nová kanonická organizácia Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku

Žiadosť delegátov a hostí  9. Svetového kongresu Rusínov o uznanie Rusínskej gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku a o vymenovanie jej rusínskeho biskupa

Charta rusínskych veriacich

SIGNATÁRI  CHARTY RUSÍNSKYCH  GRÉCKOKATOLÍCKYCH  VERIACICH  2007:

Slávnosť 60. výročia biskupskej vysviacky blahoslaveného Vasiľa Hopka

Prečo podporujem Chartu 2007

PODPORNÉ STANOVISKO RUSÍNSKEJ INTELIGENCIE ZO SVIDNÍKA

OTVORENÝ LIST preosvietenému vladykovi Mons. Milanovi Chauturovi,

Odpoveď na otvorený list od Mons. Chautura

Podporujem Otvorený list Mons. M. Chauturovi

Biskup sypal popol na hlavy kňazov

Národným buditeľom sa človek nestáva len z vlastnej vôle

PRED 80 ROKMI VYSVÄTILI VLADYKU GOJDIČA

60. výročie vysvätenia biskupa ThDr. Vasiľa Hopka

Krátka chronológia udalostí v Krásnobrodskom monastyre

Zvečnená pamiatka na biskupa Jozefa Gaganca

Vyšiel Akafist blahoslavenému Pavlovi Petrovi Gojdičovi

V obci Čirč otvorili rusínske národno-náboženské múzeum

Veria, že ich odvolanie sa dostane ku pápežovi

Posledná nedeľná liturgia o. Františka Krajňáka v Medzilaborciach

Otvorený list biskupovi Jánovi Babjakovi

Sinkel pre Rusínov oslávil päťdesiatku

"Sága Timkovič" sa končí

Zomrel bazilián Marián Ján POTÁŠ

Vyšiel časopis ARTOS 1/2006

Slávnosť ustanovenia ktitorov v Miroli

 

Pravoslávna cirkev

Sväté ostatky Alexandra Nevského na Slovensku

Pripomenutie si 1600. výročia zosnutia sv. Jána Zlotústeho

XII. snem Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku 

Pravoslávna cirkev bude mať tlačovú agentúru

Spoločný koncert dobrých duší

Novým metropolitom sa stal Jeho Vysokopreosvietenosť Kryštof

Pravoslávna cirkev má nového arcibiskupa Jána

Odišiel do večnosti Jeho Blaženosť NIKOLAJ

 

rusínsky jazyk V KonfesionálnEJ sférE NA SLOVENSKU

Cirkevnoslovanský jazyk

Jazyčije

 

 

Gréckokatolícka cirkev


 

o.  ICLic. PhBc. ThBc. Jozafát Vladimír Timkovič, OSBM,

o. ThLic. Ing. Gorazd Andrej Timkovič, OSBM,

Štefanikova ulica č. 11, Košice, 040 01, Slovensko

 

V. E. vladyka Milan Chautur, CSsR,

Košická gréckokatolícka eparchia

Dominikánske nám. 2/A

043 43   Košice,

Slovensko

 

v Košiciach,

dňa 3. decembra 2008

Vec

DRUHÁ  VEĽMI  NALIEHAVÁ  URGENCIA  o odpoveď na našu žiadosť o zaradenie do pastorácie (zamestnania)

 

Vaša Excelencia, týmto urgujeme našu Žiadosť z 28. augusta 2008 o zaradenie do pastoračnej činnosti (do zamestnania) vo Vašej  Košickej gréckokatolíckej eparchii.

Keďže ste nám na túto oficiálnu žiadosť neodpovedali, tisnutí ťažkými ekonomickými podmienkami, sme túto žiadosť urgovali Urgenciou zo 17. 9. 2008. V tejto Urgencii sme Vás žiadali, aby ste sa jasne vyjadrili, že ak nás nepotrebujete vo svojej eparchii (pre údajný absolútny prebytok kňazov), tak aby ste nám dovolili zamestnať sa v civilnom zamestnaní (lebo z niečoho žiť treba) so zachovaním nášho funkčného kňazstva. Dodnes, i keď už ubehlo takmer pol roka, sme neobdržali nijakú odpoveď, ani od Vás a ani od nikoho Vami povereného vo Vašom mene.

 

Do dnešného dňa sme sa neprevinili nijakým priestupkom ani voči Božiemu zákonu a ani voči cirkevnému právu. Svätú rímskokatolícku Cirkev vo Vatikáne dnes gniavi duch nemoty a hluchoty (porov. Mk 9,25) – ignoruje našich päť odvolaní priamo na osobu pápeža rímskeho a šliape po svojom vlastnom cirkevnom práve (nedodržiava can. 1059 §1 CCEO) – «rozmnoží sa neprávosť a vychladne láska», (porov. Mt 24,12).

V can. 1059 §1 CCEO pápež Benedikt XVI. dáva akémukoľvek veriaciemu (teda o to viac jeromníchovi) právo sa odvolať v akejkoľvek záležitosti priamo na jeho osobu na báze tak ospevovaného a zdôrazňovaného pápežského primátu… V tej istej záležitosti sme sa na jeho osobu odvolali dokonca päťkrát! Pápež nám vôbec neodpovedal, ba naopak, intrigami nás v poslednom čase prenasleduje cez cirkevnú hierarchiu. Ak by sme žili v časoch nemeckého Hitlera, alebo čilského Pinotcheta a napísali by sme odvolanie hociktorému z týchto dnes zavrhovaných osobností, bol by nám určite odpovedal on, alebo nejaký jeho úradník. Od pápeža Benedikta XVI. sme dodnes z Vatikánu nijakú odpoveď nedostali. Odpoveď pápeža Benedikta XVI. bola len nepriama: zneužijúc Okresný súd Prešov nás metropolita-jezuita Ján Babjak spolu s provinciálom V. J. Sedláčkom, OSBM, dňa 2. augusta 2008  protiprávne doslovne vyhodili na ulicu. Následne sme sa presťahovali do domu nášho rodného brata do Košíc a už takmer pol roka sa hlásime u Vás.

Sv. Cirkev vedená pastiermi trpiacimi od ducha nemoty a hluchoty – na naše volanie o pomoc a o spravodlivosť mlčí, prípadne len poza náš chrbát nás verejne očierňuje a ohovára (cez metropolitu-arcibiskupa ThDr. Jána Babjaka, SJ). Ak by sme vyvádzali na území Vašej Košickej gréckokatolíckej eparchie podobne ako skupina naokolo o. (teraz už episkopa) ThDr. Eliáša A. Dohnala, OSBM (už najmenej deväť! platne, ale bez dovolenia od pápeža rímskeho Benedikta XVI. vysvätených episkopov), tak by gréckokatolícky sídelný e­piskop Košickej eparchie Milan Chautur určite nemlčal, ale reagoval…

Mimochodom, naše tretie odvolanie na pápeža rímskeho z 13. decembra 2002, na ktoré pápež tiež dodnes mlčí, sa týkalo práve spomínaného ThDr. E. A. Dohnala, OSBM a kruhu naokolo neho (pozri publikované dokumenty o tejto matérii v knihe Rusíni na Slovensku v cirkevných dokumentoch, 1. diel, Užhorod, 2006, str. 132-235). Ak by Vatikán netrpel duchom nemoty a hluchoty (porov. Mk 9,25), k dnešnej škandalóznej situácii a schizme na Ukrajine by nikdy nedošlo.

Za poznamenanie stojí aj fakt, že po intrigárskom zásahu rímskej Kongregácie pre východné Cirkvi, na ktorú má ešte stále veľký vplyv dôchodca kardinál Jozef Tomko, v baziliánskom Katalógu na rok 2007, ktorý bol publikovaný v apríli roku 2008, sa ThDr. Eliáš A. Dohnal a spol. (dnes už všetci biskupi) uvádzajú ako baziliáni (porov. Catalogus Ordinis  basiliani Sancti Iosaphat 2007, Romæ, 2008, str. 118), kým naše osoby odvolané na pápeža(!) už vyškrtli z tohto Katalógu. Papier znesie všetko, ale papier aj usvedčuje!

 

Cirkevné právo hovorí jasne, že ktorýkoľvek kňaz (a o to viac jeromních) sa môže za­mestnať v civilnom zamestnaní len po dovolení od miestneho biskupa. Ak by sa zamestnal bez jeho dovolenia, biskup ho má podľa cirkevného práva suspendovať (pozbaviť funkčného kňazstva), lebo takýto kňaz opovrhol sv. tajomstvom (sviatosťou) kňazstva. Vatikán (pápež Benedikt XVI., ktorý je o všetkom informovaný poštou doporučene a do vlastných rúk s doručenkou) tento zákon zneužíva na našu fyzickú likvidáciu vyhladovaním a zamrznutím. Najprv nás – mníchov s večnými sľubmi! – 2. augusta 2008, zneužijúc úrady Slovenskej republiky (Okresný súd Prešov) fyzicky vyhodil z Prešovského baziliánskeho monastyra (na Vajanského 31) a potom intrigami potichy (cez apoštolského nuncia) prikázal Vašej  osobe, aby nám v nijakom prípade neodpovedala. Dnes je už december 2008, ubehlo temer pol roka. Ako kňazov a mníchov nás svätá katolícka Cirkev ignoruje a zároveň nám nechce dať ani dovolenie zamestnať sa civilne, aby sme mohli nejako fyzicky prežiť. Súčasťou tejto neľudskej mašinérie (likvidácie vyhladovaním a zamrznutím) sa, ako sa zdá, stala aj Vaša osoba.

Teraz máme len dve možnosti:

1)      alebo nastúpiť do civilného zamestnania a byť suspendovaní

2)      alebo zomrieť od hladu a mrazu (je december a pred nami je zima!).

 

Cirkevní Otcovia jasne učia, že každé prenasledovanie sv. Cirkvi je trestom Božím za jej neprávosti a iné hriechy, ktoré napáchali jej predstavitelia. To isté učia dokonca i židovskí rabíni ohľadne fašistického holokaustu Židov – že bol trestom Božím za ich nedodržiavanie Mojžišovho zákona. Preto, touto DRUHOU URGENCIOU, nachádzajúc sa v stave krajnej hmotnej núdze, Vás opätovne žiadame o urýchlenú (pozitívnu, alebo aspoň negatívnu) konkrétnu a jasnú odpoveď, či nás do pastoračného pracovného pomeru vo svojej Košickej gréckokatolíckej eparchii beriete, alebo neberiete. V druhom prípade Vás žiadame o dovolenie sa zamestnať v civilnom zamestnaní, s tým, že naďalej zostávame aktívnymi a plnoprávnymi gréckokatolíckymi kňazmi.

Nestaňte sa aktívnou súčasťou príčiny najbližšieho prenasledovania svätej katolíckej Cirkvi. Za akúkoľvek písomnú a právne relevantnú odpoveď Vám vopred ďakujeme.

 

S pozdravom Slava Isusu Christu!

  o. Jozafát Vladimír Timkovič, OSBM               o. Gorazd Andrej Timkovič, OSBM

            (Vladimír Timkovič)                              (Ing. Andrej Timkovič)

 

 

Na vedomie:

1.) Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, Slovensko;

2.) Pápež rímsky Benedikt XVI., Vatikán, Taliansko.

 

 

o. Jozafát V. Timkovič, OSBM, o. Gorazd A. Timkovič, OSBM
Štefanikova ul. č. 11, Košice, 040 01, Slovensko
 

V Košiciach 3. augusta 2008


Vyhlásenie
k udalostiam z 2. augusta 2008 v Prešovskom baziliánskom monastyre, Vajanského ulica č. 31, Prešov


1.) Otcovia baziliáni Jozafát V. Timkovič a Gorazd A. Timkovič sa odvolali na pápeža rímskeho Benedikta XVI. v jednej a tej istej kauze celkovo päťkrát. Piate odvolanie adresované priamo pápežovi Benediktovi XVI. do Vatikánu odoslali 28. júna 2006. I napriek tomu, že pápež rímsky dal každému veriacemu právo priameho odvolania sa na jeho osobu (primát pápeža rímskeho v praxi podľa kánona 1059 §1 CCEO), ani na jedno z odvolaní otcov Timkovičovcov dodnes neodpovedal ani pápež rímsky Benedikt XVI. a ani nikto pápežom rímskym poverený…

2.) Okresný súd Prešov odpovedal v mene Slovenskej republiky otcom Timkovičovcom namiesto pápeža Benedikta XVI. na ich piate odvolanie z 28. júna 2006. V rozsudku z 23. januára 2008 (čj. 11C/23/2007 – 128-130) Okresný súd Prešov rozhodol namiesto pápeža rímskeho, že odvolanie Timkovičovcov na pápeža z 28. júna 2006 odvolaním nie je, ale je vraj len akýmsi trestným oznámením… Následne Okresný súd Prešov vyniesol rozsudok, ktorý nadobudol platnosť 14. júla 2008. Otcovia Timkovičovci sa o tom dozvedeli 1. augusta 2008. Podľa tohto právoplatného rozsudku v mene Slovenskej republiky, pred Slovenskou republikou prestali byť baziliánmi a v zmysle rozsudku boli povinní do troch dní od nadobudnutia platnosti rozsudku Prešovský baziliánsky monastyr opustiť.
Otcovia Timkovičovci tak aj urobili v sobotu, 2. augusta 2008, keď opustili Prešovský baziliánsky monastyr a odsťahovali sa do Košíc do domu, ktorý je vo vlastníctve ich rodného brata. Adresa: Štefanikova ulica č. 11, Košice, 040 01.

3.) Prečo sú vlastne otcovia Timkovičovci prenasledovaní?
Všetky dokumenty k problematike sú publikované v knihe: J.V. Timkovič, Rusíni na Slovensku v cirkevných dokumentoch, 1. diel, Užhorod, 2006, 638 strán. Táto kniha je k dispozícii širokej verejnosti vo všetkých vedeckých knižniciach na Slovensku a vo všetkých národných knižniciach na celom svete. Túto knihu vlastní vo svojej osobnej knižnici i pápež Benedikt XVI. a devätnásť pravoslávnych patriarchov (Konštantinopol, Alexandria, Antiochia, Jeruzalem, Rusko, Gruzínsko, Srbsko, Rumunsko, Bulharsko, Cyprus, Grécko, Albánsko, Poľsko, České zeme a Slovensko, Amerika, Sinaj, Fínsko, Japonsko a Ukrajina).
 

o. Jozafát V. Timkovič, OSBM o. Gorazd A. Timkovič, OSBM



Na vedomie:
- pápež rímsky Benedikt XVI., Città del Vaticano, Taliansko.

 

Z biskupov – prvý na svete

 

● Pavel Peter GOJDIČ – významný syn rusínskeho národa, blahoslavený biskup-mučeník Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ktorý ako prvý biskup na svete bol ocenený izraelským vyznamenaním za záchranu Židov počas 2. svetovej vojny  – Spravodlivý medzi národmi, ktoré z rúk veľvyslanca Izraelu v SR, jeho Excelencie Zeeva Bokera prevzal vnuk brata nebohého biskupa – Ing. arch. Ivan Gojdič z Bratislavy.

Deviati ľudia, ktorí počas druhej svetovej vojny zachránili život mnohým Židom, boli dňa 27. januára 2008 v Primaciálnom paláci v Bratislave boli ocenení titulom Spravodlivý medzi národmi. Medzi nimi bol aj blahoslavený gréckokatolícky prešovský biskup Pavel Peter GOJDIČ, OSBM. Je to prvý biskup, ktorý dostal toto ocenenie medzi 22 tisícmi ocenenými na svete. Spravodlivý medzi národmi – to je najvyššie ocenenie štátu Izrael, ktoré sa dáva ľuďom nežidovského pôvodu. Na slávnosti udelenia tohto ocenenia boli prítomní najvyšší ústavní činitelia Slovenskej republiky – prezident Ivan Gašparovič, premiér Róbert Fico, predseda Národnej rady SR Pavol Paška, ako aj ďalší predstavitelia politického a kultúrneho života štátu, no i hostia zo zahraničia. Medzi prítomnými bol aj prešovský biskup Mons. Ján Babjak, SJ. Z rúk veľvyslanca štátu Izrael Zeeva Bokera prevzal ocenenie in memoriam vnuk brata nebohého eparchu Gojdiča – Štefána, Ing. arch. Ivan Gojdič, ktorý potom cenu podaroval eparchovi Babjakovi, aby ju uložil do pamätnej zbierky artefaktov, zriadenej na počesť biskupa Gojdiča v priestoroch biskupskej rezidencie v Prešove.

V bulletine, ktorý pri tejto príležitosti vydalo Veľvyslanectvo Izraela na Slovensku, sa okrem iného píše: „Biskup Gojdič otvorene protestoval proti deportácii a zachránil život desiatkam slovenských Židov. Je aj mnoho ďalších, ktorým biskup Gojdič zachránil život, a ich svedectvá sa ďalej zbierajú. Biskup Gojdič pomáhal židovským bratom a sestrám aj takým spôsobom, že v rezidencii biskupstva ukrýval cenností, ktoré im patrili, aby ich zachránil pred odobratím. Svojim duchovným prikázal, aby Židom pomáhali aj tak, žeby ich krstili, aby pre nich vypracovávali falošné krstné listy. Mnoho Židov skrýval, vybavoval im výnimky u vtedajšieho prezidenta, žiadal, aby židovské deti boli vyložení z už naložených transportov do koncentračných táborov s tým, že budú vychovávaní v katolíckych kláštoroch. Židia, ktorí sa vďaka Gojdičovi zachránili, dnes žijú v Izraeli, Kanade, Nemecku, Česku či na Slovensku.“

Dr. Peter KRAJŇÁK, 29. 2. 2008

 

 

Nová kanonická organizácia Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku

 

● Z Intronizácie prešovského arcibiskupa a metropolitu Mons. Jána Babjaka v Mestskej hale v Prešove 17. februára 2008: odovzdávanie novému arcibiskupovi a metropolitovi insígnií prefektom Kogregácie pre východné cirkvi v Ríme, kardinálom Leonadrom Sandri, na čestné stolce potom zasadli traja noví hodnostári Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku: (zľava) košický biskup M. Chautur, prešovský arcibiskup a metropolita J. Babjak a bratislavský biskup P. Rusnák.

Fotky: M. Žarnayiová

Ako rozhodol pápež Benedikt XVI., 30. januára 2008 bola zriadená Gréckokatolícka metropolia so sídlom v Prešove. Za prvého gréckokatolíckeho prešovského arcibiskupa a metropolitu Svätý Otec vymenoval doterajšieho biskupa Prešovskej eparchie Mons. Jána Babjaka, SJ. Pápež Benedikt XVI. súčasne povýšil Košický apoštolský exarchát na Košické biskupstvo na čele s doterajším košickým exarchom Mons. Milanom Chauturom, CSsR, ktorý sa stal košickým biskupom. Vyčlenením z Prešovského biskupstva, pápež ustanovil nové Gréckokatolícke biskupstvo so sídlom v Bratislave. Za prvého gréckokatolíckeho bratislavského biskupa vymenoval Mons. Petra Rusnáka. Ako povedal nový metropolita mons. Ján Babjak, „Svätý otec Benedikt XVI. touto organizáciou Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku zavŕšil 190-ročnú etapu v histórii Prešovského biskupstva, ktoré bo 22. septembra 1818 vyčlenené z Mukačevského biskupstva.“

Nový bratislavský biskup Mons. Peter Rusnák bol vysvätený 16. februára 2008 v Mestskej hale v Prešove. Svätiteľmi boli. kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evangelizáciu národov v Ríme, prešovský arcibiskup a metropolita Mons. Ján Babjak a košický eparcha Milan Chautur.

Svätá archijerejská liturgia v spojitosti s povýšením Prešovského biskupstva na metropoliu a intronizácia prešovského arcibiskupa a metropilitu Mons. Jána Babjaka sa konala v nedeľu, 17. februára 2008 za účasti vyše 8 tisíc ľudí. Na slávnosti boli prítomní: kardinál Lonardo Sandri, prefekt Kongregácie pre východné cirkvi v Ríme, kardinál Ľubomír Huzar z Kyjeva, hlavný arcibiskup Ukrajiny, kardinál Stanislaw Dziwisz, krakovský arcibiskup, vyše 30 biskupov a arcibiskupov z Európy a Ameriky, predstavitelia iných cirkví, predstavitelia štátnej správy, samosprávy a diplomatických zastupiteľstiev. Pápežskú bulu o zriadení Prešovskej metropolie a o intronizácii prešovského arcibiskupa a metropolitu Jána Babjaka prečital predstaviteľ Vatikánu, kardinál Sandri. Zo slávnosti bol poslaný ďakovný list pápežovi Benediktovi XVI.

V pondelok, 18, februára 2008 v košickom katedrálnom chráme bola slávnosť povýšenia Košického apoštolského exarchátu na Košické biskupstvo spojené s intronizáciou Mons. Milana Chautura na košického biskupa

Dr. Peter KRAJŇÁK,29. 2. 2008

 

 

 

Sighetu Marmaţiei, 23. 6. 2007

Jeho Svätosť

pápež Benedikt XVI.

Vatikan

 

 

Žiadosť delegátov a hostí  9. Svetového kongresu Rusínov o uznanie Rusínskej gréckokatolíckej cirkvi

sui iuris na Slovensku a o vymenovanie jej rusínskeho biskupa

 

Vaša Svätosť,

my, podpísaní členovia Svetovej rady Rusínov, ktorí sme zástupcami rusínskych kultúrnych organizácií z desiatich krajín sveta, združených vo Svetovom kongrese Rusínov a zišli sme sa 22. – 23. júna 2007 na 9. kongresovom zasadnutí v meste Sighetu Marmaţiei v Rumunsku, v prvom rade Vás pozdravujeme, Vaša Svätosť, a zároveň Vám nesieme od Rusínov-gréckokatolíkov úprimné modlitby, ktorými vyprosujeme u Boha všemohúceho pre Vás, námestníka Ježiša Krista na tejto zemi, zdravie a hojnosť Božích milostí.

 

Na svetovom kongresovom zasadnutí boli prerokované problémy života Rusínov vo svete, hlavne ich kultúrno-národnostného rozvoja, uznania ich národnostných práv v jednotlivých krajinách, kde žijú vo veľkej miere. Medzi prejednávanými problémami bola aj situácia Rusínov-gréckokatolíkov na Slovensku, ktorí pociťujú krivdu v podobe neuznávania ich práva na používanie materinského rusínskeho jazyka v liturgických obradoch, práva obsadzovania farností s rusínskymi veriacimi rusínskymi kňazmi, práva prípravy rusínskych bohoslovcov na pastoráciu medzi rusínskymi veriacimi v rusínskom jazyku. Rusínsky kňazi sa už v roku 1997 a neskôr v roku 2003 obrátili na Vášho predchodcu, Svätého Otca Jána Pavla II. s požiadavkou o oficiálne uznanie Rusínskej gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku, ale tiež so žiadosťou o ustanovenie rusínskeho biskupa pre túto Cirkev. Avšak predložená vec dodnes nebola vyriešená. Rusíni si uvedomujú zložitosť riešenia ich žiadosti, ale považujú ju za oprávnenú a spravodlivú podľa  svetských aj cirkevných zákonov.

 

Preto s dôverou a nádejou sa obraciame na Vás, Svätý Otec, a veríme, že naše prosby budú vypočuté. Naše nádeje v tomto čase sú povzbudené Vašim zvýšeným záujmom o dianie v katolíckej cirkvi na Slovensku, o ktorom ste boli informovaný pri nedávnej návšteve biskupov zo Slovenska vo Vatikáne, ale aj o snahe vytvoriť tu nové biskupstvá. Aj keď bola v roku 1968 Rusínska gréckokatolícka cirkev sui iuris prepísaná v Annuario Pontifico na slovenskú, pôvodná rusínska cirkev sui iuris neprestala existovať, naopak, táto cirkev si chce zachovať svoju identitu a rozvíjať náboženské a kultúrne dedičstvo svojich rusínskych predkov. O tom svedčí aj skutočnosť, že sa pri poslednom sčítaní obyvateľstva na Slovensku v roku 2001 k materinskému rusínskemu jazyku sa prihlásilo 35 tisíc gréckokatolíkov.

 

Vaša Svätosť, v mene Rusínov-gréckokatolíkov,  verných nositeľov cyrilo-metodského odkazu a najsvätejších tradícií východného cirkevnoslovanského obradu, ktoré spájajú gréckokatolíkov-Rusínov nielen na Slovensku, ale aj na Ukrajine, v Poľsku, Srbsku, Chorvátsku, Maďarsku, Česku, USA, Kanade, ale aj inde vo svete, ktorých predstavitelia reprezentujú svojich bratov a sestry aj na 9. Svetovom kongrese Rusínov v Rumunsku, prosíme Vás, aby ste z pozície Vášho Najsvätejšieho úradu rímskeho pontifexa maxima vypočuli hlas gréckokatolíkov-Rusínov zo Slovenska a obnovili Rusínsku gréckokatolícku cirkev na Slovensku. Za tento skutok Vám budú vďační a Vaše rozhodnutie budú blahorečiť nielen súčasní rusínski gréckokatolícki veriaci, ale aj ich potomkovia.

 

Slava Isusu Christu!

S  úctou členovia Svetovej rady Rusínov

ako výkonného orgánu Svetového kongresu Rusínov:

 

 

 

 

 

 

 

Predseda

Paul Robert Magocsi (Sev. Amerika)

Podpredseda Djura Papuga (Srbsko)

Členovia SRR:

Mychail Almašij (Ukrajina)

Marianna Ljavinyec (Maďarsko)

Gheorghe Firczak (Rumunsko)

Agáta Pilátová (Česko)

Vladimír Protivňák (Slovensko)

Andrzej Kopcza (Poľsko)

Natalija Hnatko (Chorvátsko)

Tajomník SRR

Alexander Zozuľák (Slovensko)

 

 

Charta rusínskych veriacich

SIGNATÁRI  CHARTY RUSÍNSKYCH  GRÉCKOKATOLÍCKYCH  VERIACICH  2007:

 

(K 31. 12. 2007 sa pod Chartu 2007 podpísalo 1.436 ľudí. Prepáčte niektorí, ak sme Vaše meno alebo priezvisko skomolili, lebo niektorí nepekne píšete a potom je ťažko to rozlúštiť. Takže vo vlastnom záujme píšte krajšie, píšte aj celé meno, aby bolo menej „prekrstených“. Ďakujeme za porozumenie.)

  1. Adamišin               Mikuláš             Krásny Brod

  2. Adamišinová          Natália               Krásny Brod

  3. Ambruchová           Elena                Medzilaborce

  4. Andreanin              Ján                    Volica

  5. Andrejaninová        Anna                  Volica

  6. Andrejco                Michal               Ruská Poruba

  7. Babej                    Milan                 Svidník

  8. Bajcurová              Anna                  Medzilaborce

  9. Baník                    Ján                    Krásny Brod

  10. Baníková               Helena               Krásny Brod

  11. Baranková             Mária                 Medzilaborce

  12. Barna                    Ivan                   Roškovce

  13. Barna                    Ivan                   Medzilaborce

  14. Barnová                 Anna                 Roškovce

  15. Barnová                 Anna                 Medzilaborce

  16. Baťko                    Milan                 Medzilaborce

  17. Baťková                 A.                     Medzilaborce

  18. Baťková                 Daša                 Medzilaborce

  19. Bega                     Ivan                   Čabalovce

  20. Begová                  Tatiana              Čabalovce

  21. Bejda                    Vasiľ                  Bratislava

  22. Bejdová                 Mária                 Bratislava

  23. Belej                     Michal                Medzilaborce

  24. Belej                     Jozef                  Medzilaborce

  25. Belejová                Mária                 Medzilaborce

ďalší podpísaní:

 

Slávnosť 60. výročia biskupskej vysviacky blahoslaveného Vasiľa Hopka


V prešovskej Katedrále sv. Jána Krstiteľa sa v nedeľu 13. mája konala eparchiálna odpustová slávnosť pri príležitosti 60. výročia biskupskej vysviacky blahoslaveného biskupa mučeníka Vasiľa Hopka, ktorú prijal v tejto katedrále 11. mája 1947.

Pohľad na významných účastníkov eparchiálnej odpustovej slávnosti a archijerejskej svätej liturgie 13. mája 2007 v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa pri príležitosti 60. výročia tu uskutočnenej biskupskej vysviacky blahoslaveného biskupa mučeníka-Rusína Vasiľa Hopka: (zľava) prvý prezident SR Michal Kováč s manželkou, emeritný pražský pomocný biskup J. E. Kočiš, apoštolsky nuncius na Slovensku H. J. Nowacki, prešovský eparcha J. Babjak a emeritny biskup prešovský J. Hirka.

Fotky: A. Zozuľák


Bol pomocným biskupom blahoslaveného prešovského biskupa mučeníka Pavla Petra Gojdiča, OSBM. Bol jeho pravou rukou a nasledoval ho verne až po obetu vlastného života. Archijerejskú svätú liturgiu slávil prešovský eparcha Ján Babjak, SJ v spoločenstve s apoštolským nunciom na Slovensku Mons. Henrykom Józefom Nowackim, emeritným prešovským biskupom Jánom Hirkom, emeritným pražským apoštolským exarchom Ivanom Ljavincom, emeritným pražským pomocným biskupom Jánom Eugenom Kočišom, spolu s mnohými kňazmi, rehoľníkmi, rehoľnými sestrami a veriacimi. Na slávnosti sa zúčastnila aj provinciálna predstavená Inštitútu milosrdných sestier svätého Kríža sr. Benjamína Novotná. Sestrám sv. Kríža bol bl. Vasiľ Hopko duchovným vodcom počas svojho núteného pobytu v domove dôchodcov v Oseku a aj blahorečený bol spolu s jednou z nich – blahoslavenou sr. Zdenkou Schelingovou.
Homíliu predniesol apoštolský nuncius na Slovensku. Vyzdvihol obetu a vernosť biskupa mučeníka Vasiľa Hopka, ktorý dal život za bratov. Pripomenul, že Boh žiada vernosť tiež od nás v dnešnej situácii, v akej sa nachádza Európa, svet a náš život. Musíme pochopiť, povedal ďalej, že máme vážnu misiu vo svete, v Cirkvi, v rodine. Každý z nás tu má vnášať svoj vlastný príspevok. Žijeme pre druhých. Kto sa obetuje za bratov, ten prináša ovocie. V závere homílie zdôraznil, že nie je možné vybudovať nový poriadok vo svete bez obnoveného človeka. Naša zbraň proti zlu je modlitba a evanjeliový štýl života, teda láska.
Zo slávnosti bol Svätému Otcovi Benediktovi XVI. zaslaný pozdravný list, v ktorom sa uvádza: „V hlbokom posolstve posynodálnej apoštolskej exhortácie Sacramentum caritatis upriamujete našu pozornosť na Ježiša Krista v Eucharistii. Obaja naši biskupi mučeníci boli veľkými šíriteľmi eucharistickej úcty. Vychádzajúc z Vašej exhortácie a z ich príkladu chceme aj my vnímať Eucharistiu ako prameň a vrchol nášho kresťanského povolania“.
Na slávnosti sa zúčastnil aj prvý prezident SR Michal Kováč, predseda PSK Peter Chudík, poslanec NR SR Stanislav Kahanec, rektor Prešovskej univerzity v Prešove František Mihina a ďalší vzácni hostia.
Blahoslavený biskup mučeník Vasiľ Hopko sa narodil 21. apríla 1904 v Hrabskom v okrese Bardejov. Od roku 1943 bol profesorom na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove. V roku 1950 bol zatknutý a odsúdený na 15 rokov väznenia a ďalšie tresty, pretože ostal verný Bohu a Cirkvi. Zomrel na následky väzenia 23. júla 1976 v Prešove. Blahorečený bol Svätým Otcom Jánom Pavlom II. počas jeho tretej apoštolskej cesty na Slovensku 14. septembra 2003 v Bratislave-Petržalke.

ThDr. Ľubomír PETRÍK, PhD., 14. 5. 2007

 

Prečo podporujem Chartu 2007

 

Prekvapilo ma nekvalifikované, povrchné a argumentačne irelevantné vyjadrenie prešovského biskupského úradu k Charte. Vysvetlenie je možné minimálne z dvoch dôvodov:  l. Neznalosti  problematiky vyše l5-ročnej kalvárie, ktorú absolvovali doteraz Rusíni pri presadzovaní ich národnostných požiadaviek voči biskupskému úradu v Prešove  2. Úmyselné programové ignorovanie požiadaviek rusínskej národnostnej menšiny, ktoré predstavujú prekážku  pri realizácii zámerov poslovenčenie liturgických obradov a dosiahnutia „čistoty“, či  národnostnej „ jednofarebnosti „  gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ktorá má byť vnímaná  z národnostného hľadiska ako cirkev „sui iuris“ slovenská v rozpore s jej historicitou ako cirkvou „ sui iuris“ ruthénskou.  Je potrebné, aby si predstavitelia prešovského biskupstva v záujme poznania a objektívneho posudzovania problematiky uplatňovania nárokov  svojich veriacich rusínskej národnosti uvedomili, že problém eskaluje po mnohých rokoch nespokojnosti a nie je záležitosťou posledných rokov od nástupu Mons. Jána Babjaka do úradu eparchiálneho biskupa. Už jeho predchodca Mons. Ján Hirka čelil sťažnostiam rusínskych veriacich na bezohľadnú slovakizáciu v rusínskych farnostiach, na odmietavé postoje kňazov slovenskej národnosti, resp. slovenskej orientácie rešpektovať starosloviensky jazyk v liturgických obradoch, neskôr aj požiadavky veriacich na pastoráciu v rusínskom jazyku  týkajúcu sa čítania Evanjelií a Apoštolov, krstenia, sobášenia, pohrebov, kázania, vyučovania náboženstva, atď.   Rusínska obroda na Slovensku už vyše 15 rokov eviduje množstvo listov, sťažností  a pripomienok veriacich, ktorí  kriticky poukazujú na situáciu v tomto smere. Môže to potvrdiť  redakcia periodickej tlače ( Národné noviny, Rusín, ale tiež redakcia  INFORusín ) ako aj  funkcionári ROS a jej aktivisti  z osobných kontaktov s nespokojnými a  „bezmocnými“  veriacimi, ktorí v svojich farnostiach nemajú možnosť a prostriedky účinne sa národnostnému ataku brániť.  Výraz „agresívna“ realizácia slovakizácie  uvedený v Charte plne vystihuje správanie sa slovenských kňazov v rusínskych farnostiach. Sú dôkazy až o urážajúcich vyjadreniach niektorých správcov farností na adresu národnostne uvedomelých a svoje práva uplatňujúcich rusínskych veriacich, v niektorých prípadoch až na hrane trestnoprávneho charakteru, resp. porušovania ústavných práv občanov SR.  S najväčšou pravdepodobnosťou majú títo kňazi odvahu takto pristupovať k svojim rusínskym veriacim, lebo sú si vedomí podpory  a názorovej jednoty s ich predstavenými na prešovskom biskupskom úrade, správajú sa tak s „tichým“ súhlasom nadriadených  a nemusia mať obavy z akéhokoľvek postihu, či odsúdenia.  Je pochopiteľné, že východiskom z danej situácie by bolo vymenovanie biskupa pre Rusínov, ktorý by garantoval a zastával ich národnostné práva v cirkevnom živote. S touto požiadavkou sa od roku 1998 niekoľkokrát reprezentácia Rusínov obrátila písomne, ale aj osobnými návštevami  na Apoštolskú nunciatúru v Bratislave, vrátane aj žiadosti o prijatie u Svätého Otca vo Vatikáne.  Vymenovanie vikára pre Rusínov v osobne baziliána Petra Pavla Haľka napriek skupinou rusínskych kňazov navrhovanej osoby  iného kandidáta  doterajšia prax potvrdila ako rozhodnutie chybné, špekulatívne a krátkozraké. Už pri úvahách o vymenovaní o. Hálku muselo byť zrejmé, že tento kandidát nemá znalosti o problematike, ktorú by mal ako vikár riešiť v prospech Rusínov a  jeho povahové vlastnosti a schopnosti  ho predurčujú do pozície štatistu, servility a pasivity vo funkcii, ktorá si vyžaduje energické a dôsledné presadzovanie požiadaviek svojich rusínskych veriacich, ktorých reprezentuje.

 

K danej problematike by bolo možné zaplniť niekoľko strán Internetu, či už z pohľadu genézy vývoja rusínskeho národnostného hnutia po r. 1989 a súvisiacich faktov, ako aj aktivít Rusínskej obrody na Slovensku  a ďalších rusínskych kultúrnych organizácií, poznatkov z radov ich aktivistov, ale aj skupiny rusínskych uvedomelých kňazov a radových veriacich. Vyššie načrtnuté stanovisko je  stanoviskom len čiastočne vyčerpávajúcim všetky aspekty polemiky.  V každom prípade chcem zdôrazniť, že je ťažké viesť vecný dialóg s ľuďmi  neinformovanými, ľahostajnými a o to viac s ľuďmi, ktorí sú v osídlach svojho nacionalistického presvedčenia a protirusínskeho myslenia. Je to o to tragickejšie pre našich rusínskych veriacich, ak takýto ľudia majú postavenie, funkciu a právomoc rozhodovať o ich národnostnom osude, konkrétne v ich náboženskom živote.

 

Som názoru, že skutočnosti uvedené v Charte sú nevyvrátiteľné a neoddiskutovateľné. Jediným spravodlivým riešením je priznať rusínskym veriacim ich právo na materinský jazyk (!) v liturgických obradoch v zmysle záverov II. vatikánskeho koncilu, ale aj ich ústavných práv občanov SR a realizáciu tohto práva z pozície vedenia gréckokatolíckej cirkvi podporovať.  Je prirodzené, že pastorácia  rusínskych  veriacich  by mala byť upravená aj jurisdikčne príslušnou hierarchickou a územnou štruktúrou. Som presvedčený, že takýto postoj vedenia prešovského biskupstva by upevnil jednotu gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a jej veriacich. Uznanie historicity Rusínov v spoločenstve gréckokatolíkov vedľa veriacich slovenskej národnosti a ostatných národností by posilnilo v súčasnosti otrasenú dôveru rusínskych veriacich k vedeniu svojej cirkvi, osobitne k svojmu biskupovi. V opačnom prípade neústupčivosť a kontradiktórnosť postojov prešovského biskupstva spôsobí vleklý a gréckokatolícku cirkev oslabujúci konflikt medzi veriacimi a ich cirkevnými predstavenými, ktorý v dnešnej dobe prezentovaný z politického hľadiska ako konflikt národnostný môže mať nežiaduce následky. Som presvedčený, že na perspektíve takéhoto vývoja a problémov v gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku nemá úprimne nikto zo zainteresovaných strán záujem.

JUDr. Peter KRAJŇÁK, Prešov, 7. 3. 2007

 

(Autor príspevku je dlhoročným aktivistom Rusínskej obrody, bývalým členom Výkonného výboru ROS a istý čas aj jej hovorcom a v súčasnosti dopisovateľom rusínskej periodickej tlače.)

 

PODPORNÉ STANOVISKO RUSÍNSKEJ INTELIGENCIE ZO SVIDNÍKA

CHARTY 2007

GRÉCKOKATOLÍCKYCH VERIACICH SNAŽIACICH SA O ZACHOVANIE CIRKEVNOSLOVANKÝCH A RUSÍNSKYCH LITURG.  OBRADOV  A  CIRKEVNEJ TRADÍCIE

 

      My, gréckokatolícka rusínska inteligencia vážiac si odkaz slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda,  kultúrne a náboženské dedičstvo našich predkov

a v snahe pokračovať v diele našich rusínskych gréckokatolíckych (gr.kat.) mučeníkov Prešovskej eparchie – vladykov Petra Pavla Gojdiča a Vasiľa Hopka, týmto  vyjadrujeme hlboké znepokojenie nad prehlbujúcim sa asimilačným až likvidačným  tlakom na tisíce veriacich Rusínov zo strany vedenia biskupstva, exarchátu a mnohých gr. kat. duchovných.

 S ľútosťou konštatujeme, že naša dlhoročná trpezlivosť a snaha o konštruktívny dialóg i prosby, písomné žiadosti a sťažnosti  doteraz nenašli pozitívnu odozvu na žiadnom stupni  cirkevnej hierarchie  Katolíckej Cirkvi. Súčasný stav neslobody  rusínskych gr.kat. veriacich a duchovných na Slovensku je v mnohom podobný k spoločenskej situácií a postaveniu intelektuálov v Československu  pri vzniku Charty 77.

Na  listy gr.kat. veriacich, adresovaných biskupom, nunciovi  či do Vatikánu, nedostávame ani len odpovede. Cez  antirusínskych duchovných sa stupňuje snaha urýchliť našu asimiláciu. Nepodstatné „ústretové“ kroky súčasnej cirkevnej hierarchie sú len taktickou manipuláciou s verejnou mienkou za účelom zdania, že rusínskym veriacim sa vychádza v ústrety. Ale na podstatné záležitosti a návrhy vrchnosť nereaguje. Stretávame sa s nežičlivosťou, neochotou i nezáujmom cirkevných predstaviteľov o spravodlivé právne  riešenie postavenia rusínskych veriacich. Napr. aj dosadenie vikára pre Rusínov (v r.2003)  s nejasnou národnostnou orientáciou a neschopného riešiť nepriaznivú situáciu veriacich len potvrdzuje naše neblahé a bolestné skúsenosti.

Na základe uvedeného NAVRHUJEME z radov signatárov charty vybrať našich zástupcov a požiadať o ich prijatie Svätým Otcom Benediktom XVI.

 

My signatári prehlásenia Charty 2007 týmto  žiadame cirkevnú vrchnosť:

 

I.      DODRŽIAVAŤ RELATU  SEMPER a CIRKEVNÉ PRAVO (CCEO)  

 

Dňa 21.09. 1818 pápežskou bulou Pia VII.  Relatou Semper (rozhodnutím navždy), odčlenením   z Mukačevskej, vznikla  Prešovská eparchia Diocesis Eperiesensis Ruthenorum (Biskupstvo prešovské pre Rusínov). Obidve eparchie (biskupstva)  boli oficiálne vedené a uznávane ako rusínske.

  • V r.1963 v pápežskej ročenke Annuario Pontifico bola naša eparchia svojvoľne administratívnym prepisom istého kňaza označená ako eparchia sui iuris Slovenska.

  • Cieľavedomé už od r. 1968 boli a dodnes sú rusínski duchovní (tradicionalisti)  z vedenia biskupstva vytláčaní a  šikanovaní. Terajší biskupi nie sú dokonca  ochotní v rusínskej farnosti na odpustových slávnostiach ani len prečítať Evanjelium v rusínskom jazyku.

  • Rusínom gréckokatolíkom ani po r. 1989 (keď štátom bola po rokoch totality opäť uznaná rusínska národnosť) nebolo  umožnené vytvoriť hierarchickú štruktúru s patričnými farnosťami. To vnímame ako hrubý prejav neúcty k blahosloveným Vladykom mučeníkom.

 

  II. rešpektovať DEKRÉT ORIENTALIUM ECCLESIARUM

o východných katolíckych cirkvách, prijatý II. Vatikánskym koncilom dňa 21.novembra 1964

            V úvode citovaného dokumente sa uvádza, že: „Katolícka Cirkev má vo veľkej vážnosti ustanovizne, liturgické obrady a spôsob života východných cirkví.“ A ďalej sa v  bode 4. prikazuje: “Preto nech sa všade na svete urobia opatrenia v záujme ochrany a rozvoja všetkých miestnych cirkví a za tým cieľom nech sa ustanovia farnosti a vlastná hierarchia, kde si to vyžaduje duchovné dobro veriacich.“

Prečo potom rusínskym veriacim na Slovensku sú dlhé roky odopierané tieto práva?

  • V prešovskom seminári bohoslovci nie sú vedení k pastorácií medzi rusínskymi veriacimi, skôr naopak. Tu nikdy nepočuli kázeň v rusínskom jazyku, pričom väčšina bohoslovcov po vysvätení na kňazov je biskupom prešovskej eparchie menovaná na rusínske farnosti, kde  mnohí spôsobujú bolesť veriacim.

· V r.1995 bol oficiálne kodifikovaný rusínsky jazyk. Pri sčítaní  ľudu v r.2001 sa k materinskému rusínskemu jazyku prihlásilo 35.000 gr.kat. veriacich. Z okolo 250 obcí na Slovensku, kde sa dodnes hovorí dialektmi rusínskeho jazyka (lingua ruthenica) v oficiálnom sčítaní v takmer 100 obciach , si vyše 50 percent gr.kat. veriacich uviedli materinský jazyk rusínsky.

· Tisíce Rusínov migrovalo zo svojich rodných obcí do mnohých miest celého Slovenska. Vo Svidníku tiež nemajú rusínskeho kňaza, ktorý by pastoroval v ich materinskom jazyku, hoci  najmenej v  10 mestách by veriaci akútne potrebovali svojich kňazov.

Pokiaľ v  čo najkratšom čase pre duchovné dobro veriacich Rusínov v gr. kat. cirkvi na Slovensku sa nezačne viesť seriózny dialóg a spravodlivo konať  v súlade s cirkevným pravom(CCEO) a historickou pravdou, sme rozhodnutí cez vybratých hovorcov pravidelne informovať o našich problémoch širokú verejnosť. Formou otvorených listov a organizovaných podujatí budeme sa snažiť získavať podporu  kresťanov  a  širokej verejnosti doma i v zahraničí za zachovanie cyrilometodského dedičstva v Gréckokatolíckej cirkvi.

Charta 2007 je zverejnená na internetovej stránke www.rusynacademy.sk.  Každý, kto dosiahol vek 18 rokov, uvedením mena, priezviska, adresy a svojim podpisom môže podporiť prehlásenie a našu snahu o nápravu vyššie uvedených bolestných skutočností.  

 

Podpísaní:

Ing. Michal Kosť, riaditeľ n.o. Drevené chrámy pod Duklou, 0915 942 172

Bac. Milan Babej, Svidník

PaeDr. Ivan Rusinko, Svidník

Mgr. Mária Gobanová, Štefurov

Ing. Pavol Tirko, Nižný Komárnik

 

OTVORENÝ LIST

preosvietenému vladykovi Mons. Milanovi Chauturovi, apoštolskému exarchovi v Košiciach

11. III. 2007

 

Preosvietený vladyko,

dovoľujeme si Vám napísať tento otvorený list ako reakciu na niektoré Vaše vyjadrenia  v nedeľnej relácii Rádia PATRIA (4. 3. 2007), kde ste hovorili okrem iného aj o rusínskych prekladoch. Niektoré Vaše názory nás zamrzeli a zarmútili, lebo nie sú pravdivé a akoby ignorovali dlhoročné – a ako svedčí i každodenná prax – aj bohumilé prekladateľské dielo rusínskych duchovných a rusínskej inteligencie.

Najsamprv reakcia na Vašu poznámku o nedostatku rusínskych duchovných:

Na teológii za totality i v dnešnom demokratickom čase študovali vždy aj bohoslovci z rusínskych obcí. Keby sa dnes väčšina z nich hlásila k Rusínom a chcela uskutočňovať svoju pastoračnú činnosť v rusínskych obciach a v rusínskom jazyku, nebol by nedostatok rusínskych duchovných.

Cirkevná vrchnosť by mala čestne priznať, že do roku 1989 bol od samotnej cirkevnej hierarchie presadzovaný v bohoslužbách slovakizačný trend. Cirkevnoslovanský jazyk bol prezentovaný ako nezrozumiteľný, zastaraný, nemoderný, na škodu misijnej veci Cirkvi. A za takých boli označovaní aj bohoslovci a duchovní, ktorí stali na strane cirkevnej slovančiny. Ďalej naša odpoveď na Vaše názory ohľadom rusínskych prekladov liturgických textov:

Keď rusínski duchovní a rusínska inteligencia po roku 1989 začala aktívnejšie pracovať nad cirkevnými prekladmi do zrozumiteľného rusínskeho materinského jazyka, tak nenašli dostatočné porozumenie u cirkevnej hierarchie. Prekladatelia dlhé roky čakali na cirkevné schválenie predložených kníh, no aj k dnešnému dňu bolo schválené len minimum z toho, čo sa na schválenie dalo. Starostlivosť o rusínskych gréckokatolíckych veriacich dodnes nevychádza zo strany cirkevnej vrchnosti, ako by to malo byť, ale zo strany rusínskych duchovných-rodoľubov, ktorí sú neraz aj samotnou cirkevnou hierarchiou označovaní za rusínskych nacionalistov, fanatikov a rozbíjačov biskupstva už len preto, že čítajú na bohoslužbách sväté Evanjeliá po rusínsky.

Všetky preklady dávané na schválenie sú v kodifikovanom rusínskom jazyku a sú dielom prekladateľského tímu, ktorý 25 rokov robí na tomto poli. Od roku 1995, keď bol kodifikovaný rusínsky jazyk, každý preklad je prekontrolovaný po jazykovej stránke Oddelením rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej univerzity – najkompetentnejšou rusínskou jazykovednou inštitúciou na Slovensku.

Do Ríma na cirkevné schválenie boli v rusínskom jazyku roku 2005 predložené tieto sviatosti: Krst, Birmovanie, Manželstvo.

Pripravila ich rusínska sekcia pri Gréckokatolíckej liturgickej komisii a odobrila ich Liturgická komisia Prešovského biskupstva a Košického exarchátu, ale taktiež aj Oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry ÚRaNŠ Prešovskej univerzity.

Pýtame sa Vás, preosvietený vladyko Milan: Poznáte iných a kompetentnejších ľudí, ktorí by mali či vedeli urobiť túto prácu?

 V relácii ste sa vyslovili, že do Ríma nemôžu ísť preklady len v „nejakej hovorovej reči“ z „nejasnými“ jazykovými pravidlami, aby sme nevyšli nasmiech. Tieto Vaše slová ranili vedcov, ktorí v roku 1995 kodifikovali rusínsky jazyk a na slávnostnom akte vyhlásenia kodifikácie videli sedieť aj Vás; ranili tých, ktorí dobrovoľne a bez nároku na finančnú odmenu pracujú už dlhé roky, aby ľudia počuli slovo Božie v materinskom jazyku; ale ranili aj pracovníkov Oddelenia rusínskeho jazyka a kultúry ÚRaNŠ na Prešovskej univerzite, ktorí robia všetko, aby sa rusínsky kodifikovaný jazyk rozvíjal a prostredníctvom štúdia rusínskeho jazyka náš národ mal aj svoju inteligenciu.

Vieme, vladyko, že ste pre Gréckokatolícku cirkev vychovali mnohých dušpastierov. No ruku na srdce: Koľko z nich slúži v rusínskych obciach pre národ, z ktorého pochádzate aj Vy?

V poslednom čase vidíme, že mnohí rusínski veriaci Gréckokatolíckej cirkvi, ale aj veľa predstaviteľov rusínskej inteligencie zjavne a jasne deklarujú svoje názory na rusínsku problematiku v našej Cirkvi.

Verím, že cirkevná hierarchia bude akceptovať tieto náboženské potreby a konštruktívne vyjde v ústrety svojim veriacim. Lebo doteraz, žiaľ, počujeme z jej strany len invektívy.

 

Za bývalú rusínsku sekciu Gréckokatolíckej liturgickej komisie:

o. František Krajňák, Kamienka

o. Jaroslav Popovec, Čirč,

o. Martin Kostiľnik, Hunkovce

 

Za Oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej univerzity:

Doc. PhDr. Vasiľ Jabur, CSc.

PhDr. Anna Plišková, PhD.

 

Na vedomie:

  1. Mons. Milan Chautur, košický exarcha, Košice

  2. Apoštolská nunciatúra, Bratislava

  3. Mons. ThDr. Ján Babjak, SJ, prešovský eparcha, Prešov

  4. Redakcia Narodnych novînok a Rusîna, Prešov

  5. Slovenský rozhlas, Rádio Patria, Hlavná redakcia národnostno-etnického vysielania, Košice

Odpoveď na otvorený list os Mons. Chautura

celý list

 

Podporujem Otvorený list Mons. M. Chauturovi

 

V otvorenom liste Mons. Milanovi Chuturovi z 11. marca 2007 vystupujú dve seriózne inštitúcie. Za bývalú rusínsku sekciu Gréckokatolíckej liturgickej komisie: o. ThLic. František Krajňák (Kamienka), o. Jaroslav Popovec (Čirč), o. Martin Kostiľník (Hunkovce). Za Oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej univerzity: Doc. PhDr. Vasiľ Jabur, CSc., PhDr. Anna Plišková, PhD.

V Otvorenom liste vladykovi Milanovi Chauturovi seriózne a s plnou vážnosťou sa píše: „Cirkevná vrchnosť by mala čestne priznať, že do roku 1989 samotná cirkevná vrchnosť presadzovala slovakizačný trend.“ Na naše rusínske obce boli dosadzovaní slovenský plebankovia. A výsledok je ten, že v niektorých obciach evanjelia a apoštoly sa čítajú po slovensky. To je totálna rímskokatolizácia a slovakizácia.

Na prosbu členov bývalej rusínskej sekcie Gréckokatolíckej liturgickej komisie, aby dovolil preložené cirkevné knihy poslať do Vatikánu, preosvietený vladyka Milan Chautur sa vyslovil: „Do Ríma nemôžu ísť preklady len „ v nejakej hovorovej reči s nejasnými jazykovými pravidlami“, aby sme nevyšli na smiech“.

Svojho času exarcha v rozhlase hovoril jazyčiom. Okrem iného povedal: „Єму з очей віпала солза“.   To čo za „солзa“? Prečo nie „слызa“? Nie je to na smiech?

 

A na tomto mieste sa chcem vrátiť trocha do minulosti:

Bolo to v lete. Stojím na krasnobrodskej autobusovej zastávke. Netrpezlivo čakám na autobus Stropkov – Medzilaborce, lebo som sa potreboval dostať na laboreckú poštu ešte doobeda. Keď zameškám, bude treba čakať asi dve hodiny.

Dolu briežkom zo starej gréckokatolíckej fary vychádza na cestu akýsi mladý pán. Ide k svojmu autu. Skoro som pobehol a pýtam sa, či nejde do Medzilaboriec.

„Áno, – odpovedá neznámy pán. – Sadajte.“

Z Krásneho Brodu do Laborca cesta autom trvá päť minút. Za tých päť minút som stihol „vyspovedať“ neznámeho pána. Čo je za jeden a kde robí. Dozvedel som sa, že neznámy pán je medzilaboreckým gréckokatolíckym kňazom. Potešil som sa a hovorím: „To je dobre. Lem choďte v stopách našich buditeľov, pestujte k ním lásku zbedačeného národa. Takými boli Duchnovič, Pavlovič, Kralický zo susednej obce Čabiny, ktorý bol ihumenom mukačevského kláštora, Stavrovský-Popradov, čo spí večným snom na čertižnianskom cintoríne, v obci ktorého do samotnej smrti bol kňazom.“

Mladý duchovný, ako sa mi zdalo, milo sa usmieval. Rozlúčil som sa, potriasol som ruku mladému farárovi, zaželal mu v jeho buditeľskej práci veľa úspechov.

Lenže šidlo vyšlo z vreca. Mladý pán prevelebný v tom čase do cerkvi zaviedol hru na gitarách.

O tom sa dozvedel jeho predstavený o. Dr. Marián Potáš a milého Milana Chautura odšikoval kdesi do vzdialenej obce v sninskom regióne. Tam sa mladý duchovný dlho neohrial. Akási nečistá sila akousi raketovou rýchlosťou mladého kňaza vystrelila až do Ríma. Tam študoval. Po akomsi čase Milan Chautur, teraz už ako exarcha, prišiel do Košíc. Kvistlingov štedro odmeňujú za zradu vlastného národa. Radí, „čo treba, a čo netreba“, aby totálne zničil pradedovskú vieru Rusínov a ich národnosť.

Proti drzosti sa treba odvážne postaviť, pokiaľ nebude neskoro!

Michal ŠMAJDA, Krásny Brod, 18. 4. 2007

 

Biskup sypal popol na hlavy kňazov

 

Aj tak možno nazvať homíliu biskupa Jána Babjaka, SJ, v gréckokatolíckom katedrálnom chráme svätého Jána Krstiteľa v Prešove, ktorú predniesol na Zelený štvrtok (5.4.2007). Upriamil sa na tému kňazstva, eucharistie a zrade Judáša i Petra. Keďže na liturgii boli prítomní skoro všetci kňazi y diecézy, jeho slová boli zamerané predovšetkým na nich. Apeloval na význam ich kňazskej vysviacky, odovzdanie ich života Bohu.

 

Kňaz sa nemá vyvyšovať

„Uvedomujete si a prežívate to, čo ste od veľkonočného Krista dostali? Máte moc vysluhovať sviatosti... spovedať, rozhrešovať, sláviť eucharistiu, sv. liturgiu. Do ľudských sŕdc máte prinášať pokoj Boží cez rozhrešenie. Ste zasvätenými služobníkmi oltára, vyňatí spomedzi ľudí, prostredníci medzi Bohom a človekom. Služba kňazstva je vedenie ľudí, ale vo vašej pokore a poslušnosti. Vyvarujte sa presadzovaniu svojej osoby. Nenadraďujte sa a nevyvyšujte sa medzi ľuďmi“, adresoval biskup Babjak kňazom z eparchátu a zároveň dodal:

„Kňaz musí veriť v reálnu prítomnosť Krista v eucharistii a mať priestor i na svoj duchovný život. Vo voľnom čase nepozerajte televíziu, ale meditujte o Bohu. Vy máte byť tí, čo celý život hľadáte Boha a ste zároveň blízki starostiam ľudí. K)az má byť svedkom Božej lásky a aj v ťažkých časoch, viď 50-té roky prenasledovania a príklad Petra Pavla Gojdiča.“

 

Čierna ovca v rúchu kňazstva

Podľa slov biskupa Babjaka aj kňaz môže zlyhať. A to vtedy, ak sa stane remeselníkom, majstrom a svoje kňazstvo začne vykonávať zručne bez myšlienok a uvažovania. Vtedy prestáva milovať Krista. Nie je svedkom jeho lásky. Kňazstvo nie je bežná robota, ale vedomé zasvätenie. Gréckokatolícka eparchia má kňazov, ktorí: „Neposlúchajú nikoho a potom ich biskup musí suspendovať. Modlite sa za nich. Ak kňaz spadne, nech sa snaží podobať Petrovi. Vstane, oľutuje a ide ďalej.“

Svätý otec Benedikt XVI. napísal:

„Kňazská spiritualita sa prejavuje v stave a v živote kňazov. Semeno je už v kňazových slovách. Odporúčam kňazom slúžiť každý deň liturgiu, čerpať podnet z duchovnosti v eucharistii, ktorá je formačná v pravom slova zmysle.“

 

Čo tým chcel biskup povedať?!

To apeloval kňazom: „Nie ste povolaní za národných buditeľov... Ste povolaní v Kristovom rúchu slúžiť vlastnú eucharistickú službu ako pokornú službu Kristovi a jeho cirkvi. Kto toto nepochopil, zmýlil sa. Darmo nosí kňazské rúcho, pod ním je čosi iné, nie služobník Krista.! Táto veta biskupa Jána Babjaka, SJ, ma zarazila. Keby som mohla, spýtala by som sa ho prečo. Ak sa pozrieme do histórie a súčasnosti, práve rusínske etnikum sa hlási k gréckokatolíckej (a pravoslávnej) cirkvi. Práve kňazi (jediná inteligencia v minulosti) boli tí, čo viedli ľudí nielen k láske k Bohu, ale aj k ich národnej identite. Učili milovať Boha, ale aj to, čo národu dal – jazyk! Pýtam sa, prečo sa tak hrdo hlásite k odkazu svätého Cyrila a Metoda, keď...? Potom bola márna snaha gréckokatolíckeho kňaza Alexandra Duchnoviča, rusínskeho Štúra, keď biskup zavrhuje národné buditeľstvo v kňazstve. Nebol náhodou biskup Gojdič tým, že sa k Rusínom hlásil aj príkladom, buditeľom úcty k národu? Súhlasím, že kňaz nemôže robiť všetko iné, len nie to, na čo tu je, prečo prijal kňazstvo, ale... Kto má aj naďalej udržiavať reč a obrad tých, ktorí sa k gréckokatolíckej viere hlásia, keď nie kňazi? Gréckokatolícky „popovia“ nie sú poväčšine aj Rusíni? Načo nám je potom staroslovansky obrad, keď vymiznú Rusíni, ktorí ho oddávna praktizovali? Áno, rodič má byť ten, kto naučí dieťa modliť sa „Otče náš iže jesi na nebesich...“, ale kňaz má byť ten, kto ho v tom utvrdí, že je to správne.

Miroslav LACOVÁ-HUPCEJ

(Prešovský večerník, 11. apríla 2007)

Fotoportrét Mons. Jána Babjaka: A. Z.

 

HISTÓRIA RUSÍNOV JE SPOJENÁ S NÁRODNOSTNE UVEDOMELÝMI KŇAZMI

Národným buditeľom sa človek nestáva len z vlastnej vôle

 

V súvislosti s článkom Biskup sypal popol na hlavy kňazov, ktorý bol uverejnený v jednom z nedávnych čísiel Prešovského večerníka, je namieste otázka, či je národnostná angažovanosť kňazov v súlade s poslaním kňaza – pokorne slúžiť Kristovi a jeho cirkvi, ako zdôraznil v prednesenej homílii na Zelený štvrtok (5. 4. 2007) Mons. Ján Babjak, SJ., čo je z jeho strany prirodzene požiadavka nespochybniteľná a oprávnená. Autorka článku, redaktorka prešovského večerníka Miroslava Lacová-Hubcej zareagovala však na jeho apel kňazom svojej eparchie: „Nie ste povolaní za národných buditeľov...“, keď poukázal na skutočnosť, že práve gréckokatolícki rusínski kňazi boli v minulosti tými, ktorí viedli ľudí nielen k láske k Bohu, ale aj národnej identite. Na tomto mieste ju chcem zároveň doplniť, že najväčšia osobnosť v tomto smere – kňaz, národný buditeľ Ruisínov Alexander Duchnovič, pochovaný v krypte Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove, istý čas pôsobil ako kanonik aj v prešovskom biskupstve. Mohol by som pokračovať celým radom ďalších kňazov, rusínskych rodoľubov, ako napríklad Alexander Pavlovič, Emil Kubek, Dr. Mikuláš Beskyd, Július Stavrovský-Popradov, Teodor Rojkovič, biskupi Jozef Gaganec, Pavol Peter Gojdič, Vasiľ Hopko a ďalší, ktorí boli požehnaním pre svoj veriaci ľud a viedli ho nielen k Bohu, ale aj kultúrne ho dvíhali a šírili v jeho radoch osvetu. Náboženstvo ostalo pre karpatských Rusínov najdôležitejším aspektom ich života, stalo sa synonymom ich národnostnej identity a viery. Ale aj história národnostného života Slovákov je spojená s kňazmi-národovcami, ktorí ako prví pripomínali a presadzovali identitu slovenského národa, jeho národnostné práva a požiadavky a boli kodifikátormi slovenského spisovného jazyka. Mená ako Anton Bernolák, Ján Hollý, Ján Kollár, Andrej Sládkovič, Samo Chalúpka, ale aj ďalších národovcov 19. storočia pozná každý študent z učebníc slovenského jazyka a literatúry, ako aj učebníc dejepisu. Rusíni za posledných sedemnásť rokov od nežnej revolúcie prešli obdobím národnostného obrodenia. Po období takmer 40-ročného administratívneho zákazu tejto národnosti si uplatňujú svoje národnostné práva, ktoré im štát garantuje aj v Ústave SR a príslušné štátne orgány ich rešpektujú. Bolo by na škodu veci, keby paradoxne zo strany cirkvi narážali na nepochopenie a prekážky v rozvoji svojej identity a jazyka. V tomto procese sú národnostné uvedomelí kňazi, plniaci si zodpovedne svoje kňazské povinnosti, súčasťou národa, ku ktorému sa hlásia, slúžia jeho duchovným potrebám a ostávajú mu verní, pričom sa nespreneverujú svojmu kňazskému poslaniu. Tak ako je to akceptované a oceňované u kňazov angažovaných v radoch slovenského národa. Na margo môjho príspevku chcem zdôrazniť ešte jednu myšlienku – národným buditeľom sa človek nestáva len z vlastnej vôle, ani sa sám za neho nemôže vyhlasovať. O tom, kto ním je, rozhodujú ľudia, ich sympatie a podpora tým, ktorí sa pre národ angažujú, pracujú pre jeho dobro, pre rozvoj jeho identity, kultúry a jazyka. Takýto príklad nám dal blahoslavený Pavol Peter Gojdič, hlásiaci sa k rusínskej národnosti, ktorého slová pri príležitosti otvorenia Gréckokatolíckeho ruského gymnázia v Prešove v roku 1936 sú veľavravné: „Otvorením gymnázia dávame možnosť našim veriacim, aby sa ich dietky vychovali v našom náboženskom a národnostnom duchu, aby sa z nich stali verné deti katolíckej cirkvi, milujúce svoj podkarpatský národ...“ Kiežby mala cirkev viacej kňazov zmýšľajúcich v takom duchu. Bez ich nároku – stať sa národnými buditeľmi.

Dr. Pater KRAJŇÁK, Prešov, 30. 4. 2007

 

PRED 80 ROKMI VYSVÄTILI VLADYKU GOJDIČA

 

Navýznamnejšia osobnosť v histórii Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, blahoslavený mučeník Pavol Peter Gojdič pred 80 rokmi, presne 25. marca 1927 v Chráme sv. Klimenta v Ríme, bol vysvätený za biskupa, namiesto svojho predchodcu Dionýza Naragya, biskupa križevackého, povereného administrátora aj pre prešovské biskupstvo.

Zachovali sa fotografie z vtedajšieho slávnostného prijatia biskupa Gojdiča v Prešove, ktoré svedčia nielen o cirkevnom, ale aj o spoločenskom význame jeho príchodu na prešovský biskupský stolec.

Pri príležitosti 80 rokov od jeho biskupského vysvätenia 23. – 25. marca 2007 uskutočnila sa Púť veriacich do Ríma, na ktorej sa zúčastnilo okolo 600 veriacich a vyše 80 duchovných. Všetci si pripomenuli vysvätenie biskupa Gojdiča v Chráme sv. Klimenta, kde svätú liturgiu celebroval prešovský gréckokatolícky eparcha Mons. Ján Babjak, SJ, ktorú obohatilo vystúpenia Zboru bohoslovcov sv. Romana Sladkopevca z Prešova. Kázeň mal Jozef kardinál Tomko. Môj pohľad však je taký, že vhodnejším kazateľom by bol predstaviteľ východnej kongregácie, lebo Vladyka Gojdič bol dôstojným reprezentantom východnej cirkvi a obradu, bol vasiliánom a veľkým Rusínom.

Prešovskí gréckokatolícki veriaci, ale aj iní, na biskupa-mučeníka Gojdiča spomínajú s veľkou úctou a láskou. Stal sa symbolom vernosti svojej cirkvi a národu.

Dr. P. KRAJŇÁK, Prešov, 18. 4. 2007

 

60. výročie vysvätenia biskupa ThDr. Vasiľa Hopka

 

11. mája 2007 uplynie 60 rokov od biskupského vysvätenia ThDr. Vasiľa Hopka, blahoslaveného mučeníka Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, pomocného svätiaceho biskupa Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Jeho telesné ostatky spočívajú, spolu s ostatkami biskupa P. P. Gojdiča, v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove.

Biskupské vysvätenie prijal V. Hopko (1947) z rúk P. P. Gojdiča. V jeho biskupskom erbe boli slová: „Aby všetci jedno boli“, ktoré napĺňal príkladom jednoty svojho kňazského života a lásky ku Kristovi, k svojej gréckokatolíckej cirkvi, k sv. Otcovi, k svojim veriacim a rusínskemu národu. Ako učiteľ teológie rozvíjal u svojich žiakov lásku a úctu k cyrilometódskemu obradu a odkazu . So svojimi veriacimi bol v neustálom kontakte nielen na Slovensku, ale aj na Morave, aj v Česku, kde často putoval.

V pamäti gréckokatolíckych veriacich a Rusínov navždy zostane pamiatka na tohto arcipastiera, cirkevného hodnostára a národu verného veľkého duchovného.

P. KRAJŇÁK, Prešov, 18. 4. 2007

 

Krátka chronológia udalostí v Krásnobrodskom monastyre

(Veľký Kláštor - v maďarčine nazývaný Nagymonostor)

 

Do 9. storočia bol centrom pohanského kultu býka;

9. storočie - podľa S. Pappa monastyr založil rusínske knieža Laborec;

14. storočie - monastyr zničil Karol Robert z Anjou... zázrak ikony Theotokosa z Krásnobrodského monastyra, vďaka významnému finančnému príspevku rusínskeho kniežaťa Theodora Koriatoviča bol monastyr zrekonštruovaný;

Do 17. storočia - veľký cirkevný komplex (Nagymonostor so svojim vlastným archimandritom-biskupom);

1603 - monastyr vyhorel a zrekonštruoval ho protestantský gróf Valentín Drugeth;

1614 - gróf George Drugeth sa pokúsil o úniu; udalosť je známa ako Krásnobrodská "únia";

1651-1664 - cirkevná rezidencia gréckokatolíckeho biskupa P. Petroviča, OSBM;

1703-1711 - ústup monasticizmu a zničenie monastyra počas Rákoczyho povstania;

1729 - Krásnobrodský monastyr osídlený mukačevskymi Baziliánmi;

1750-1752 - výstavba kamennej cerkvi Zostúpenia Svätého Ducha;

1759 - výstavba kamenného monastyra a kaplnky Svätej Ochrany - Pokrova;

1747-1820 - podniknutie úvodných krokov pre založenie vysokej školy filozofie a ikonografických štúdií pri Krásnobrodskom monastyre;

1806 - pápež udeľuje výnimočné odpustky;

1821 - vysvätenie prvého prešovského gréckokatolíckeho biskupa G. Tarkoviča;

1915 - monastyr zničený počas 1. svetovej vojny;

1949-50 - likvidácia Rádu Sv. Bazila Veľkého počas komunistického režimu;

1968 - obnovenie gréckokatolíckych pútí;

1990 - obnovenie pútí v ráde Baziliánov;

1998-2001 - vybudovanie novej budovy baziliánskeho monastyra neďaleko jeho pôvodného miesta;

2002 - objekt obnoveného monastyra vysvätili štyria gréckokatolícki biskupi;

2004 - začiatky výstavby novej cerkvi v objekte kláštora.

x   x   x

  V bývalom Podkarpatskom regióne (v severovýchodnej časti súčasného územia Slovenska) v blízkosti mesta Medzilaborce ležia ruiny jedného z najstarších baziliánskych monastyrov na Slovensku, monastyr Zostúpenia Ducha Svätého v Krásnom Brode.

  Podľa tradície ho založil knieža Laborec v 9. storočí a neskôr znovu obnovilo knieža Teodor Koriatovič (+1414).

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia prekvital ako Baziliánska filozoficko-teologická univerzita.

  Vo svojej veľkolepej histórii bol monastyr štyrikrát zničený: 1.) v 14. storočí 2.) na začiatku 17. 3.) začiatkom 18. storočia a 4.) ešte raz v roku 1915. Po každom zničení bol monastyr znovu vybudovaný. Naposledy bol obnovený v rokoch 1999-2002; avšak nie na svojom pôvodnom mieste (aby sa zachovali staré historické ruiny), ale o 50 metrov ďalej. Nový baziliánsky monastyr má 20 izieb pre mníchov.

  V súčasnosti v monastyr žijú traja kňazi-mnísi: V. J. Sedláček, M. M. Bilančík, J. S. Lučák a jeden brat-novik N. M.  Antoňák.

  Ak sa o slávnej minulosti tohto baziliánskeho monastyra chcete dočítať viac, siahnite po knihe: J. V. Timkovič, Letopis Krasnobrodskeho monastiera alebo kúsok zo slávnych dejín gréckokatolíkov na Slovensku, Prešov, 1995, 126 str. Kniha je napísaná v slovenčine s mnohými poznámkami v origináli. Pripravené je do tlače aj jej druhé revidované vydanie, bude mať vyše 250 strán.

Zdroj: www.geocities.com/timkovic/

 

 

  Môžete ju získať na adrese: o. J. V.. Timkovič, OSBM, Monastyr sv. Bazila Veľkeho, Vajanského 31, 080 01 Prešov, Slovensko, email: cisloone@yahoo.com


Zvečnená pamiatka na biskupa Jozefa Gaganca

 

V maďarskom Sátoraljaújhely bola slávnostne odhalená pamätná tabuľa greckokatolickému bisupovi J. Gagancovi, ktorú odhalil Dr. T. M. Popovič, CSc., za prítomností rusínskych duchovných z prešovskej gréckokatolíckej diecézy: (zľava doprava) V. Lapihusku, M. Jasíka, I. Pančáka a za prešovské grec.-kat. biskupstvo P. Šturáka, ako aj domácich na čele s primátorom mesta Péterom Samosveldym (7. sprava).

 

27. septembra 2006 maďarské prihraničné mestečko Sátoraljaújhely privítalo ctených hostí zo slovanského sveta. V ten deň na piaristickom kláštore, ktorý je súčasťou Kostola Svätej Panny Márie, za účasti širokej cirkevnej a svetskej verejnosti z Maďarska a spoza hraníc bola slávnostne odhalená pamätná tabuľa biskupovi Jozefovi Gagancovi, jednému z najznámejších prešovských rusínskych gréckokatolíckych biskupov, rusínskemu národnému buditeľovi. Tento sa pred 200 rokmi učil práve v tomto piaristickom kláštore (1805 – 1807), bol pokrstený 10. 4. 1793 v obci Vyšný Tvarožec terajšieho okresu Bardejov, bol duchovným v Ruských Pekľanoch, terajšieho okresu Prešov, rodnej obci blahorečeného biskupa Pavla Petra Gojdiča.

V tento sviatočný deň Kostol Svätej Panny Márie do svojich priestorov prijal aj Rusínov zo Slovenska, veriacich z Roškoviec a Ruskej Poruby, ako aj Rusínov z Maďarska a iných predstaviteľov prešovskej gréckokatolíckej diecézy: o. Vladimíra Lapihusku (celebroval službu Božiu), o. Milana Jasíka, o. Igora Pančáka  a za prešovské gréckokatolícke biskupstvo prof. o. Petra Šturáka.

Po skončení slávnostnej liturgie nasledovala ceremónia odhalenia pamätnej tabule J. Gagancovi na fasáde piaristického kláštora v Sátoraljaújhely , ktorú so všetkými poctami slávnostne odhalil hlavný organizátor tejto akcie a fundátor tabule Dr. Tibor Mikloš Popovič, CSc., riaditeľ Rusínskeho vedeckého ústavu v Budapešti, predseda Rusínskeho kultúrneho spolku Buditelia, predseda rusínskej menšinovej samosprávy XI. časti  Budapešti. Ten potom mal hlavné slovo aj na vedeckom seminári pri tejto príležitosti, kde okrem neho vystúpili aj Rusíni zo Slovenska – Mgr. Gabriel Beskyd a o. Milan Jasík.

Biskup J. Gaganec už dávno odišiel do večnosti, ale jeho dielo pretrváva dodnes a vďaka takýmto entuziastom, akým je T. M. Popovič, všetkým prítomným na slávnosti, cirkevným a svetským predstaviteľom duch J. Gaganca žije aj naďalej a tabuľa na jeho počesť bude vždy pripomínať jeho úsilie pre blaho Rusínov, z rodu ktorých aj sám vzišiel.

PhDr. Mária MAĽCOVSKÁ, fotky autorky

(Skrátené a upravené A. Z., celý článok pod názvom „V piarističnim chrami zvučalo rusîn´ske slovo“ si môžete prečítať v rusínskej verzii našej webovej stránky  v rubrike CER´KOV – grec´kokatolîc´ka.)

4. 10. 2006

 


Vyšiel Akafist blahoslavenému Pavlovi Petrovi Gojdičovi

 

Medzi významné publikácie Spolku sv. Joana Krstiteľa so sídlom v Mezilaborciach patrí nedávne vydanie AKAFISTU svjačenomučenîkovî PAVLOVî PETROVî GOJDIČOVî, prjašivskomu jepiskopovî (1888 – 1960), ktorý vyšiel v rusínskom jazyku latinkou ako „najmladší“ Akafist medzi niekoľkými existujúcimi Akafistami, z ktorých najstarší je k Bohorodičke z konca 5. storočia. Autorom najnovšieho Akafistu je známi prekladateľ liturgicko-cirkevných textov do rusínskeho jazyka, náš básnik a spisovateľ – Jozef Kudzej z Ňagova (nar. 24. 2. 1950). Imprimatur na používanie tohto Akafistu dal gréckokatolícky eparcha – Mons. Ján Babjak. Akafist je oslavnou modlitbou svätého života biskupa Gojdiča, jeho utrpenia a najvyššej obete, ktorú priniesol pre svoju cirkev, svojich veriacich a svoj rusínsky národ, ktorý miloval a hrdo sa k nemu hlásil. Vydaný Akafist by nemal chýbať ani v jednej gréckokatolíckej rodine, ale ani v knižnici nijakého dobrého a uvedomelého Rusína.

Dr. Peter KRAJŇÁK

20. 9. 2006


V obci Čirč otvorili rusínske národno-náboženské múzeum

 

Obec Čirč má v okrese Stará Ľubovňa niekoľko priorít v národno-náboženskom význame: patrí k obciam s výrazným nárastom – skoro 300-percetným – obyvateľov, ktorý sa prihlásili k rusínskej národnosti pri poslednom sčítaní ľudí (rok 1991 – 100, rok 2001 – 373), k významným pútnickým miestam vrchného Šariša, kde v minulosti dochádzalo k zjaveniam a k bohatým na históriu a tradície obciam, ktoré svoje duchovné bohatstvo sa rozhodlo zachrániť vo vlastnom  národno-náboženskom múzeu.

 

● Počas eperchiálneho odpustu na Mariánskej hore v obci Čirč 2. septembra 2006 slávnostnú svätú liturgiu celebrovali: (zľava doprava) o. Ivan Barna z Ladomírovej a o. Jaroslav Popovec z Čirča ● Na čirčiansku Mariánsku horu každoročne prichádzajú stovky pútnikov domácich a zahraničných ● Počas odpustových udalostí bolo 2. septembra v Čirču slávnostne otvorené rusínske národno-náboženské múzeum. Okrem množstva pútnikov na jeho otvorení boli prítomní duchovní otcovia gréckokatolíckych farnosti: J. Popovec, F. Krajňák, J. Duda, V. Lapihuska, I. Barna a iní.

Fotky: A. Z.

 

Čirč na prelome mesiacov august a september vždy ožíva odpustovým sviatkom, v spojitosti s ktorým každoročne na čirčiansku Mariánsku horu prichádza procesia ľudí domácich  a zo zahraničia, hlavne z neďalekého Poľska. Tak tomu bolo aj tohto roku  počas eparchiálneho odpustu 2. – 3. septembra 2006. Okrem množstva gréckokatolíckych veriacich do obce prišlo aj niekoľko rusínskych duchovných, ktorý celebrovali jednotlivé služby Božie – František Krajňak, Igor i Vladimír Pančakovci, Martin Kostiľník, Jozef Duda, Vladimír Lapihuska, Milan Jasík a Ivan Barna. Na druhý deň, v nedeľu do Čirča zavítali aj gréckokatolícky eparchovia  z Prešova – biskup Mons. Ján Babjak a sinkel pre Rusínov Peter Pavel Haľko. Akcia prebiehala hlavne v réžii domáceho duchovného o. Jaroslava Popovca, ktorý je v Čirču druhý rok a snaží sa  svojou činnosťou navrátiť obci jeho rusínsku pečať.  V intenciách toho sa niesla aj sobotňajšia liturgia v Kostole na Mariánskej hore nad Čirčom, ktorú celebroval spolu s o. Ivanom Barnom, novovysväteným z Ladomírovej.

 

Za najdôležitejšiu udalosť tohoročného eparchálneho odpustu v Čirču možno považovať slávnostné otvorenie Gréckokatolíckeho parochiálneho múzea ThDr. Mirona Podhajeckého. Múzeum za účasti duchovných z rusínskych gréckokalíckych farností, starostu obce Jána Labáša, predsedu Slovenskej asociácie rusínskych organizácií Mgr. Alexandra Zozuľáka, obyvateľov obce Čirč a množstva pútnikov slávnostne otvoril o. Jaroslav Popovec, ktorý vo svojom vystúpení zdôraznil, že toto malé vytvorené dielo „nie je ani na moju slávu, ani na slávu vašu, čirčiansku. Bolo stvorené preto, aby nám v prvom rade pripomínalo kvalitu života vzácnych osobností, našich vladykov Pavla Gojdiča a Vasiľa Hopka, ako aj otcov duchovných, ktorí sa zapísali do vedomia miestneho obyvateľstva. Toto dielo má nám pripomenúť aj minulé generácie našich predkov, hlavne ich duchovné kvalíty, akými boli: pracovitosť, spravodlivosť, talent. Je to len mala omrvinka toho, čo by sa dalo vystaviť, ale ešte nie je možné ukázať všetko.“ Ako starosta Labáš, tak aj o. Popovec potvrdili, že cieľom múzea je cez poznanie histórie obce spoznávať históriu národa a tým pestovať v ľuďoch ich národnú hrdosť.

PhDr. Anna PLIŠKOVÁ

(Skrátené a upravené A. Z. , celý článok pod názvom  „V Čirču otvorîlî rusîn´skyj norodno-religijnyj muzej“ je možné si prečítať v rusínskej verzii našej webovej stránky v rubrike CER´KOV – grec´kokatolîc´ka.)

20. 9. 2006

 


Veria, že ich odvolanie sa dostane ku pápežovi

 

o. Gorazd Timkovič

o. Josafat Timkovič

V minulých týždňoch medzi prešovskými gréckokatolíkmi rezonovala téma oznámenia biskupa Mons. Jána Babjaka, SJ, o vylúčení mníchov, bratov Gorazda a Josafata Timkovičových, OSBM, z Rádu sv. Bazila Veľkého, kláštor ktorého je na ulici Vajanského č. 31 v Prešove, a taktiež téma odňatia im práva celebrovať sväté liturgie a iné pastoračné častí. List prešovského eparchu bol prečítaný veriacim v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove a v gréckokatolíckych farnostiach Prešovského biskupstva. K tomu vážnemu kroku sa pristúpilo preto, že spomínaní mnísi nerešpektovali výzvu presťahovať sa do iného kláštora a že vraj písali nepravdy a hanobili predstaviteľov bratstva a svojho biskupa. Reakcia časti gréckokatolíckych veriacich hovorí, že takýto krok nevie pochopiť a považuje ho za nespravodlivý... Ako sa bratia Timkovičovci vyslovili, „už po piatykrát sa odvolali k Svätému otcovi v Ríme, veríme, že už teraz náš list dostane. Veriaci nás naďalej podporujú. Nadriadení nám hrozia deložovaním. Ale kanonické právo musí rešpektovať aj cirkevná hierarchia.“ Očividne, že kauza Timkovičovcov sa tak skoro neskončí a budeme čakať na definitívne rozhodnutie Svätého otca, ktoré by malo dať bodku za celou kauzou a medzi veriacich vniesť pokoj.

Dr. Peter KRAJŇÁK

(Skrátené a upravené A. Z., celý článok pod názvom „Virjať, že jich odklîkaňa s´a distane k papovî“ si môžete prečítať v rusínskej verzii našej webovej stránky v rubrike CER´KOV – grec´kokatolîc´ka.)


Posledná nedeľná liturgia o. Františka Krajňáka v Medzilaborciach

 

 

Účastníci druhej nedeľnej Služby Božej v Cerkvi sv. Vasilija Veľkého v Medzilaborciach, svätosť symbolického prijímania tela Božieho prijala od o. Františka Krajňák okrem iných aj podpredsedníčka Spolku rusínskej mládeže Slovenska Mgr. Alena Blichová a nakoniec členovia kurátorského zboru sa na pamiatku sfotografovali pred ikonostasom s o. F. Krajňákom a jeho pani Vierou.

Fotky: A. Z.

 

16. júla 2006 v Gréckokatolickej cerkvi sv. Vasilija Veľkého v Medzilaborciach svoju poslednú nedeľnú Službu Božiu odslúžil o. František Krajňák. Dlho avizovaná správa o jeho preložení do inej farnosti v týchto dňoch sa potvrdila. Stáva sa tak v roku, keď o. František oslavil dva významné jubileá: 50. narodeniny a 25 rokov aktívnej dušpastiersej služby.

x x x

F. Krajňák v Medzilaborciach prežil najvýznamnejšiu časť svojho života – 21 rokov. Za ten čas sa výrazne dostal do povedomia Medzilaborčanov, veriacich gréckokatolíckej cirkvi, mládeže a vo všeobecnosti prívržencov rusínskeho národnostného života. Počas „medzilaboreckého“ obdobia sa stal jednou z najvýznamnejších osobností v novodobej národnej histórie Rusínov, ale aj v novodobých dejinách  „rusínskej“ Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku s dosahom za hranice našej republiky, Tak ako sa dielo Duchnoviča a Pavloviča, aj jeho dianie zapálilo iskru v ľuďoch jednako mysliacich: kňazov a laikov. Výbor rusínskych gréckokatolíckych duchovných Prešovského biskupstva v rámci tejto cirkvi hoci je skôr len symbolickou inštitúciou, ale nie bez vplyvu na rozvoj rusínskej pastorácie, a tým aj identity Rusínov. Zomknutý kolektív spolutvorcov prekladov cirkevných kníh do rusínskeho jazyka, časopisu Artos a Gréckokatolíckeho rusínskeho kalendára pod jeho vedením doteraz urobil kus dobrej práce, ktorá nemá v rusínskej cirkevnej histórii paralelu. Takým aktívnym spôsobom sa spolu snažili povýšiť len v 20. storočí kodifikovaný rusínsky jazyk na liturgický – v súlade s cirkevnými a svetskými zákonmi. Tým začali stavať ochranný múr pred čim ďalej agresívnejšou asimiláciou, s ktorou sú Rusíni nútení bojovať ako na cirkevnom poli, tak aj v civilnom živote. V spojení síl – cirkevných a svetských národnostných inštitúcií – pre Rusínov sa ukazovala nádej na ich záchranu pred totálnou asimiláciou. Veľkú nádej vkladali do obnovenej po 1968 roku práve Gréckokatolíckej cirkvi, od ktorej sa očakávalo pokračovanie pronárodnostných snáh blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča. Ale presadzovanie slovakizačných tendencií obnovenej cirkvi pod vedením Mons. Jäna Hirku vyvolalo ešte väčšiu aktivizáciu pronárodných rusínskych osobností v nej, ktoré spolupracovali s civilnými etnickými organizáciami, hlavne po roku 1989 s Rusínkou obrodou, sa aktívne dožadovali v rámci danej cirkvi ustanovenie biskupa pre Rusínov, ktorý by bral ohľad na etnickú príslušnosť významného percenta jej veriacich-Rusínov. Ale namiesto toho sa dočkali prekladania z farnosti do farnosti, t.j. podľa nás skôr perzekúcie, rusínskych dušpastierov, ktorá mala za cieľ prestať „živiť“ rusínske korene v tejto cirkvi. Ale objavovaním sa na svet, aj hoci v ťažkých psychologických a materiálnych podmienkach, preklady Apoštolov a Evangélií do rusínskeho jazyka, ako aj iných kníh dôležitých  pre rozvoj rusínskej pastoračnej praxe na Slovensku, znamenalo, že Rusíni sa neplánujú vzdať svojich zákonných práv. Hoci namiesto požadovaného postu biskupa ešte za úradovania minulého biskupa, až nový biskup Ján Babjak v tichosti v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove v máji 2003  uviedol do funkcie nakoniec aspoň vikára (sinkela) pre Rusínov – o. Pavla Petra Haľka, no od samého počiatku bolo jasné, že okrem krstných mien s blahosloveným biskupom Gojdičom budú mať len málo spoločného...

 

O. F. Krajňák v Medzilaborciach vybudoval, podľa nás, silné pastoračno-národnostne základy, na ktorých, uvidíme, či bude budovať jeho nástupca. No nielen v samotnom meste je vidieť jeho stopy, ale aj v celom laboreckom rusínskom regióne, v ktorom nakoniec sa pre neho „nenašla“ farnosť. Jeho odchod z regiónu bude zároveň veľkou skúškou pre Rusínov Medzilaborecka – či vydržia chrániť tieto základy a na nich ďalej stavať. A pre o. Krajňáka sa rodí nová výzva – rusínske základy vybudovať a z „hlbokého spánku“ prebudiť skoro totálne slovakizovaný staroľubovniansky región.

x  x  x

Od 20. júla 2006 sa novým pastoračným miestom pre o. Krajňáka stáva Kamienka, kde odslúži svoju prvú Službu Božiu. (V tom čase do Medzilaboriec príde a svoju prvú službu o. Ján Blaško, doteraz kňaz v neďalekom Ňagove, rodák z Ruskej Poruby.) Vieme, že Kamienka je rusínska obec s rusínskymi tradíciami, len, žiaľ, z národnostnej stránky zanedbaná. Aj keď tu badať narastajúcu tendenciu obyvateľov rusínskej národnosti – z 92 v 1991 roku ich „vzrástlo“ na 237 v 2001 roku, no na veľkú obec s vyše 1 500 obyvateľmi je to málo...

 

Jediným záchytným bodom, od ktorého bude možné v tomto regióne začať odvíjať národnostnú rusínsku líniu, javí sa nám Spoločnosj sv. Joana Krestîľa, ktorá má vo svojom programe za cieľ – náboženský, národnostný a kultúrny rozvoj Rusínov. Navyše, keď predsedom tejto organizácie je o. Jaroslav Popovec, duchovný v Čirču, t. j. práve v Staroľubovnianskom okrese...

x  x  x

Na poslednej nedeľnej Službe Božej – ďakovnej – v Medzilaborciach sme boli prítomní. Bola to pre nás možnosť zase sa stretnúť s týmto významným človekom, ktorým je o. František Krajňák a poďakovať odvedenú prácu na cirkevnom a národnostnom poli. Veríme, že aj staroľubovniansky región so svojimi čestnými Rusínmi mu jednak prirastie k srdcu, podobne ako medzilaborecký (F. Krajňák je rodák z Prešova) a že regionálne rusínske tradície pod jeho vedením tu znovu ožijú.

 

(Skrátené, v plnom rozsahu môžete tento článok prečítať v rusín skej verzii našej webovej stránky, v rubrike „ЦЕРЬКОВ“.)

Anna PLIŠKOVÁ

 


Otvorený list biskupovi Jánovi Babjakovi

 

Vážený pán Mons. Babjak,

 

„gratulujeme Vám k veľkému úspechu“, že sa Vám podarilo vyhnať z Medzilaboriec o. Františka Krajňáka. Odľahlo Vám zaiste na srdci, že sa konečne tak stalo a Vy budete b očiach katolíckej vrchnosti uznávaným vodcom Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva.

 

Žijeme v 21. storočí a na každom kroku počujeme slovo demokracia. Aj teraz boli parlamentné voľby a podľa politických predstaviteľov boli demokratické, lebo takí politici budú vládnuť, akých si ľudia vybrali. Tak to platí v politike a tak by to malo platiť všade, to znamená, že aj v cirkvi. Žiaľ, cirkev, a to hlavne tá dominantná, sa vrátila asi o 100 rokov dozadu a v nej doteraz vládne diktatúra. Známe slovo, proti ktorému sme protestovali. Ale Vy aj v dnešnej dobe diktatúru praktizujete a tak robíte zmeny, ktoré ľudí poburujú, ako teraz v Medzilaborciach. Nevieme, či vo svojich 47 rokoch dobre vidíte a počujete, ale prácu o. Krajňáka v Medzilaborciach nechcete vidieť ani o nej nič počuť. My, Medzilaborčania, vieme, prečo a začo sme o. F. Krajňákovi povďační a budeme na neho spomínať len a len v dobrom. O. Krajňák niekomu bije do očí, že sa angažuje nielen ako duchovný, čoho dôkazom sú mladí kňazi, ktorí sa hrdo hlásia k rusínskej národnosti a všetkému rusínskemu a vyšli práve z Medzilaborecka. Aj on sám urobil veľa a smelo by sme ho mohli nazvať medzilaboreckým Duchnovičom, ale Vám táto práca, ktorú o. Krajňák robil a robí, srdí. O. František Krajňák má aj ďalšiu „smolu“, že má brata Petra v Prešove, ktorí je nielen dobrým bratom, ale aj podporovateľom toho, čo jeho brat ako duchovný a národnostný predstaviteľ robí, že JUDr. Peter Krajňák ako aktívny člen Rusínskej obrody na Slovensku neúnavne bojuje za práva Rusínov a za ustanovenie rusínskeho biskupa. Aj to sú príčiny na likvidáciu o. Krajňáka v Medzilaborciach. Nevieme, akú pamäť máte Vy, ale my si dobre pamätáme, ako 23. októbra 1991 o. Krajňák prevzal od pravoslávnych gréckokatolícky kostol v Medzilaborciach. Koľko nadávok a poníženia sa mu ušlo od vtedy rozhnevaných pravoslávnych veriacich a nebyť  ochrany policajtov, pomocou ktorých sa dostal do policajného auta, nevieme ako by vtedy dopadlo s jeho zdravím. Vtedy o. Krajňak bol dobrý aj Vášmu predchodcovi, Mons. Jánovi Hirkovi. Neskôr aj Mons. Hirka sa obrátil chrbtom k o. Krajňákovi.

 

Nevieme odkiaľ biskupský úrad berie zákon, že kňazi nemôžu byť dlho na jednom mieste. Poznáme príklady, že v jednej farnosti kňaz krstil prvé dieťa v roku 1903 a posledné v roku 1930 a tam aj zomrel. V cirkvi by mal platiť taký zákon, že keď sú veriaci spokojní so svojim duchovným, tak nech tam bude, kde je až do smrti. Ale grobiani, ktorí teraz  prichádzajú do našich obcí, kde robia všelijaké zmeny, títo by tam nemali byť ani 24 hodín. Žiaľ, niektorí naši ľudia sú aj takí, ktorí grobiansku prácu podporujú, a dôkazom o tom máme dosť. Aj vďaka nim rusínske detí, ktoré teraz prichádzajú z miest do dedín na prázdniny ku starým rodičom, rozprávajú už len po slovensky. Toto je cieľom, Mons. Babjak, súčasnej Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá len plní príkazy všemocnej cirkvi a my sme pod ich diktátom vďaka Vám. Nevieme, či ste pre o. Krajňáka vybrali dosť „bezpečnú“ farnosť pre jeho prácu, lebo on bude chcieť pre Rusínov robiť aj tam to, čo v Medzilaborciach, hoci Kamienka nie sú Medzilaborce, lebo už tam duje silný slovenský vietor zo Starej Ľubovne, kde z 16 227 obyvateľov je len 555 Rusínov. V Kamienke to o. Krajňák bude mať oveľa ťažšie, ako v Medzilaborciach, takže si môžete pogratulovať, že sa Vám podarilo toho, ktorý sa veľmi ozýval, „zavrieť do klietky“ a Vy môžete „hlúpym Rusnákom“ v našich obciach diktovať svoje slovenské predstavy, a mnohí ľudia to s pokorou prijímajú a „diktátorov“ počúvajú. Potom nám je jasné, odkiaľ ste sa naučili takémuto diktátu a v tomto duchu riadite cirkev, keď ste mali súd s nebohým pánom Langošom. Ostatné si domyslíte...

Gréckokatolícky veriaci z Medzilaboriec

14.07.2006


Sinkel pre Rusínov oslávil päťdesiatku

 

30. júna 2006 sa dožil 50-ročného životného jubilea sinkel (vikár) pre Rusínov Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva o. Peter Pavol Haľko, OSBM. Vladyka Ján Babjak, SJ, 22. júna 2006 v Seminárskej kaplnke v Prešove pri tejto príležitosti odslúžil ďakovnú Službu Božiu spolu s oslávencom, protoihumenom bazilánov o. Vladimírom Sedláčkom, OSBM, protosinkelom o. Mojžišom, protosinkelom o. V. Tomkom z košického exarchátu a ďalšími kňazmi. Na liturgii a na pohostení boli prítomní aj dobrí priatelia o. Petra, aj blízki príbuzní.

 

Pán Boh nech blahorečí jubilanta, aby mohol vykonať veľa dobrej práce pre dobro Cirkvi a rusínskeho národa. Na mnohaja i blahaja lita!

 

(Blahovistnik, č. 6/2006)

14. 7. 2006


VATIKÁN ĎALEJ POKRAČUJE V „PRÁCI“ S FALOŠNÝMI ÚDAJMI...

Teror v Prešovskom baziliánskom monastyre

 

„Timkovičovci, do 24 hodín vypadnite z Prešovského monastyra, inač zavolám na Vás políciu!“

 

 

27. júna 2006 bratia Jozafat a Gorazd Timkovičovci dostali v Prešovskom baziliánskom monastyre z rúk protoihumena o. Vladimíra J. Sedláčka a v prítomnosti dvoch baziliánov-svedkov (o. Metóda M. Bilančíka a o. Markiána M. Greška) dekrét s dátumom 17. júna 2006 od generálneho protoarchimandritu Rádu sv. Vasilija Veľkého, o. Basilia Koubetcha z Ríma, v ktorom mu sa píše, že do 24 hodín od jeho prevzatia Timkovičovci majú opustiť monastyr (pokiaľ sa v ňom náhodne zdržiavajú), a keďže si dodnes nenašli biskupa a neodvolali sa na Svätého Otca, sú automaticky suspendovaní (pozbavení) z kňazstva.

 

Ale tento dekrét je neplatný, prečo:

 

  1. Nemá adresáta, na vedomie je daný Východnej Kongregácií, nunciovi Nowackému a biskupovi J. Babjakovi... O Timkovičovi hovorí v tretej osobe jednotného čísla, teda sa dá detektívnym spôsobom vydedukovať, že bol adresovaný asi potoihumenovi o. V. Sedláčkovi. Teda Timkovičovci nielen, že nedostali nijaký dekrét, ale bol im doručený nejaký dekrét, ktorý bol určený komusi inému.

 

     2.   V dekréte sa odvoláva generálny predstavený na dekrét y marca 2005 (!!!),   

           ktorý bol .vraj doručený Timkovičovcom v marci 2005, čo je lož. Timkovičovci   

           tento dekrét dostali až o rok a dva mesiace neskôr, teda 15. mája 2006!    

           Teda sa jedna o falšovanie dátumov a údajov s požehnaním Kongregácie.   

           Dekrét, ktorý je najnovší, je napísaný diplomaticko-diabolským štýlom, lebo 90

           percent z neho vyplývajú falošné údaje:

  • že vraj Timkovičovci po obdržaní dekrétu o vylúčení z Rádu baziliánov v marci 2005, urazili sa, hodili so všetkým a odišli z monastyra;

  • následne o rok nato, 27. apríla 2006 tento fakt zobrala na vedomie Východná Kongregácia a keďže sa Timkovičovci neodvolali na pápeža v marci 2005, generálny predstavený Koubetch 17. júna 2006 napísal najnovší „dekrét“ protoihumenovi Sedláčkovi, že keďže si vraj Timkovičovci nenašli ya rok a tri mesiace biskupa, sú nielen vylúčení z Rádu baziliánov, ale aj suspendovaní z kňazstva. Ale ak sú falošné údaje v akomkoľvek dekréte, aj preto tento dôvod je automaticky neplatný.

  1. Timkovičovci sa ešte v rokoch 2001-2003 odvolali 4-krát na pápeža. Podľa cirkevného práva, ak sa niekto odvolá na pápeža a nedostane odpoveď, nemôže byť trestaný,  pokiaľ pápež nedopovie-. Pápež dodnes neodpovedal. Preto je celé halo ya posledné dva roky protiprávne.

 

Koubetch poslal Timkovičovcom sprievodný list v taliančine, v ktorom priamo potvrdzuje, že to, čo s Timkovičovcami robil biskup Babjak v marci 2006, keď sa ich pokúsil suspendovať z kňazstva, bolo riadené vatikánskou Východnou Kongregáciou.

 

PRETO BRATIA TIMKOVIČOVCI ODMIETLI POSLÚCHNUŤ TENTO NEPLATNÝ DEKRÉT, ktorý chce vytvoriť dojem, že Timkovičovci boli vyhodení z Rádu baziliánov ešte za pontifikátu Jána Pavla II., ktorý zomrel 2. apríla 2005. A preto ich kauza je uzavretá ešte za starého pápeža a jie nového Benedikta XVI. Otec Jozafat V. Timkovič, OSBM, sa preto vyjadril, že sa možno odvolajú po piatykrát na pápeža, tentoraz na nového (na predchádzajúce štyri odvolania na pápeža Jána Pavla II. V rokoch 2001-2003 nedostali z Vatikánu nijakú odpoveď).

 

Skutočnou pravdou je (pozri hore uverejnenú fotografiu z 27. júna 2006), že Timkovičovci neprestajne dodnes žijú v Prešovskom monastyre, sú oblečení v baziliánskych habitoch , slúžia Služby Božie, spovedajú a pod. Večer 27. 6. 2006 o. Markián  M. Greško, OSBM – bývalý duchovný syn o. Jozafata Timkoviča, povedal so zlosťou „svojmu otcovi“, že zavolajú políciu a Timkovičovcov takto deložujú, prípadne zamkne m onastyr a nepustí doň ľudí. Timkovič mu odpovedal: „Výborne, aspoň 2. diel knihy dokumentov o Rusínoch na Slovensku bude zaujívmavejší...“

 

Timkovičovci sa teda 28. júna 2006 odvolali na pápeža Benedikta XVI. Vďaka tomu piatemu odvolaniu Timkovičovcov násilne nedeložovali z Prešovského monastyra a naďalej žijú a slúžia Božiemu ľudu. Čo bude ďalej? Sledujte webovú stránku www.geocities.com/timkovic/ – v najbližších dňoch sa dozviete ďalšie novoty o kríze v najvyšších kruhoch Vatikánu, ktorá sa prenáša nadol do jednotlivých eparchií a medzi veriacich.

 

(Materiál bol prevzatý z vyššie uvedenej webovej stránky.)

10.07.2006


 

"Sága Timkovič" sa končí

 

15.  máj 2006, Prešovský baziliánsky monastyr  – Timkovič v prítomnosti protoihumena Sedláčka a mníchov Bilančika, Jacoša a Greška dostal Dekrét podpísaný protoarchimandritom B. Kubečom z Ríma. Dekrét pojednáva o VYLÚČENÍ o. Timkoviča z Rádu sv. Bazila Veľkého.

Na Dekréte je frustrujúce to, že je datovaný spred JEDNÉHO ROKA A DVOCH MESIACOV (14 mesiacov)! Dátum doručenia dekrétu je 14. marca 2005!!! Timkovič dostal aj kópiu listu od Východnej Kongregácie z Vatikánu adresovaného protoarchimandritovi Kubečovi s dátumom 27. apríl 2006, v ktorom Kongregácia povoľuje Kubečovi, aby vylúčil Timkoviča z rádu, čo bude mať za následok okamžité POZBAVENIE KŇAZSTVA. Viď list od protoihumena Sedláčka zo 16. mája 2006 ako doklad o falošnosti hore uvedených dátumov...

Záver: Doručený dekrét o vylúčení Timkoviča z rádu je neplatný z dôvodu FALOŠNÉHO DÁTUMU. Platnosť nadobudne, keď Timkovič dostane od protoarchimandritu Kubeča z Ríma nový dekrét so skutočným dátumom. Takže "nekonečná" sága Timkoviča sa blíži k záveru... Prečo používa Vatikán falošné dátumy??? Čo sa skrýva za vatikánskym závesom?

Prešiel skoro mesiac a Timkovič nedostal nový platný Dekrét... Hra mačky s myšou?

Do not forget to check my wesite: www.geocities.com/timkovic/
Rev. J. V. Timkovic, OSBM

 

http://www.geocities.com/cisloone/trap.html
http://www.geocities.com/cisloone/crime_in_Presov.html
http://www.geocities.com/timkovic2/causa_Vladimirus.html
http://www.geocities.com/timkovic2/babjak-spidlik.html


Zomrel bazilián Marián Ján POTÁŠ

 

Vo veku 88 rokov 23. februára 2006 v Prešove zomrel bazilánsky mních Marián Ján Potaš.

 

O. Marián Ján Potáš počas celebrovania svätej liturgie na sviatok Rusaľa pred zrúcaninami starého kláštora v Krásnom Brode začiatkom 90. rokov 20. storočia.

Fotka: A. Z.

___________________________________________

Za kňaza ho v roku 1943 vysvätil blahorečený biskup Pavel Peter Gojdič. Za svojho života bol politicky perzekvovaný, v 1950 ho odsúdili na 10 rokov do väzenia, bol väznený v Prešove, Bratislave, Na Pankráci, v Ruzini, Leopoldove, Ilave, Mladej Boleslave a Valdiciach. V období socializmu vydal množstvo samizdatovej literatúry. V posledných rokoch vydal cenné publikácie, medzi nimi o živote biskupa P. P. Gojdiča – Dar lásky, Martyr Episcopus Presoviensis Pavel  Peter Gojdič, OSBM a iné knihy. Dlhé roky bol šéfredaktorom baziliánskeho časopisu Blahovistnik. Má zásluhu na exhumácii telesných ostatkov P. P. Gojdiča v 1968 roku a ich prenesenie z Leopoldova do Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Bol aktívnym taktiež v procese blahorečenia biskupov-mučeníkov P. P. Gojdiča a Vasiľa Hopka. V 70. rokoch minulého storočia bol tajne vysvätený za biskupa, ale po roku 1989 do tejto funkcie oficiálne Vatikán ho neustanovil. M. J. Potáš za svojho života bol za dôsledné dodržiavanie staroslovienskeho jazyka v liturgických obradoch, zostal verný cyrilometodejským tradíciám gréckokatolíckej cirkvi a kritizoval slovakizáciu liturgických obradov. Bol Rusínom proukrajinskej etnickej orientácie, ale podporoval ideu ustanovenia biskupa pre Rusínov, ktorý by bol dôstojným nasledovníkom biskupa Gojdiča.

 

Pohrebný obrad za zosnulým celebroval 27. februára 2006 v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa prešovský gréckokatolícky eparcha Mns. Ján Babjak za účasti množstva veriacich, duchovných a zahraničných hostí.

JUDr. Peter Krajňák


Vyšiel časopis ARTOS 1/2006

Tento časopis vydáva Spoločnosť sv. Jána Krstiteľa pod vedením šéfredaktora o. Milana Jasika. V prvom tohtoročnom čísle spomínaného štvrťročníka sú okrem príhovoru šéfredaktora také zaujímavé články, ako Vira ne mať bytî zvyčajom (Viera nemá byť zvykom) o. Radoslava, Apostol Jakov Alfejiv  (Apoštol Jakov Alfejov) o. M. Jasika, Alumneum Obťestva sv. Joana Krestîteľa – maťir’ pro bidny rusîňsky ďitî (Alumneum Spoločnosti sv. Jána Krstiteľa – matka chudobných rusínskych detí), Отець Франтїшек Крайняк – охранця материньского языка, незломный бойовник за права русиньскых ґрекокатоликів і русиньского народа (Otec František Krajňák – ochranca materinského jazyka, nezlomný bojovník za práva rusínskych gréckokatolíkov a rusínskeho národa) predsedu Spoločnosti sv. Jána Krstiteľa o. Jaroslava Popovca, Prîhody zo žyvota sv. Vasîlija Velîkoho (Príhody zo života Vasila Veľkého) o. Štefan Pappa (tento materiál bol dlhé roky len v rukopise a prvýkrát sa publikuje práve v tomto časopise)  a rád ďalších. Treba oceniť ten fakt, že všetky články sú písané po rusínsky a podľa nového pravopisu, či sú písané azbukou alebo latinkou v transkripcii, na čom má nemalú zásluhu autor jazykovej úpravy, učiteľ rusínskeho jazyka na ZŠ v Radvani nad Laborcom – Mgr. Marek Gaj.

 

 

Spolok svätého Jána Krstiteľa v novembri 2005 vydal svoj druhý kalendár –  Grekokatolîc ̉kyj  rusîňskyj kalendar ̉na 2006 rik. Je možné si ho kúpiť na adrese: Gréckokatolícky farský úrad, kpt. Nálepku 36, 068 01 Medzilaborce. Je vydaný po rusínsky, ale časť azbukou a časť latinkou. Okrem gregoriánskeho a juliánskeho kalendária obsahuje veľa zaujímavých článkov a je bohato ilustrovaný.

V októbri 2005 vyšlo 4. číslo 1. ročníka časopisu-štvťročníka Obščestva sv. Joana Krestîteľa (Spolku sv. Jána Krstiteľa) – ARTOS. Je písané po rusínsky, časť azbukou a časť latinkou. Možno ho kúpiť za sumu 20,- Sk na adrese redakcie: Artos, Gréckokatolícky farský úrad, 067 02 Čabiny.

 


Slávnosť ustanovenia ktitorov v Miroli

 

 

V obci Miroľa Svidníckeho okresu 1. októbra 2005 sa konal 5. slávnostný akt ustanovenia ktitorov, ktorí sa rozhodli finančne prispieť na záchranu dreveného chrámu  Pokrovy Presvjatoj Bohorodici z roku 1770. Túto funkciu prijali eurokomisár Ján Figeľ a generálna riaditeľka akciovej spoločnosti Slovenská sporiteľňa Regina Ovesny-Straka.

 

Slávnosti predchádzala tlačová beseda v motoreste Janka v Hunkovciach, na ktorej privítal novinárov a hostí prednosta Okresného úradu vo Svidníku PhDr. Jozef Harviš a predseda správnej rady neziskovej organizácie Drevené chrámy pod Duklou, otec duchovný z Čirča Mgr. Jaroslav Popovec. Akt ustanovenia ktitorov sa konal v chráme Pokrovy Presvjatoj Bohorodici v Miroli, kde privítal nových ktitorov a hostí duchovný správca gréckokatolíckej farnosti Miroľa, otec duchovný Mgr. Martin Kostilník a starosta obce Jozef Kostilník. Prítomný bol aj hlavný organizátor slávnosti a riaditeľ neziskovej organizácie Drvené chrámy pod Duklou Ing. Michal Kosť. Táto organizácia udelila na záver cirkevného obradu ustanovenia ktitorov tretí titul BLAHODITEĽ  riaditeľovi Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, rodákovi z Beňadikoviec – PhDr. Alexandrovi Dulebovi, PhD. Zároveň po prvýkrát bol udelený titul DOBRODITEĽ - Ladislavovi Gogorovi, rodákovi z Mirole, ktorý už dlhú dobu finančne podporuje farnosť a chrám v Miroli.

 

Drevené chrámy na východnom Slovensku patria medzi vzácne pamiatky ľudovej architektúry a sú zapísané do zoznamu pamiatok UNESCO a reprezentujú duchovnú kultúru a východnú vieru Rusínov, ktorí si ich zachovali dodnes. Ich záchrana pre budúce generácie patrí medzi jednu z hlavných úloh nás súčasníkov, ktorí sme tieto sakrálne pamiatky zdedili po predkoch a vďaka neziskovej organizácie Drevené chrámy pod Duklou sa ju darí zabezpečovať.  Aj vďaka doterajším ktitorom  sa podarilo mnohé cerkvi zachrániť, ktoré boli v havarijnom stave. Patrí im naša vďaka za toto blahorodné dielo.

 

JUDr. Peter KRAJŇÁK


 

Pravoslávna cirkev


 

Sväté ostatky Alexandra Nevského

na Slovensku

 

Posvätná synoda Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku s radosťou oznamuje, že v nedeľu 31. mája 2009 budú na Slovensko prinesené sväté ostatky (mošči) Alexandra Nevského.

Časť svätých ostatkov a ikona svätého, ako dar Ruskej pravoslávnej cirkvi, budú uložené v Katedrálnom chráme svätého Alexandra Nevského v Prešove pre duchovnú radosť a posilnenie pravoslávnych veriacich na Slovensku.

Oficiálnu delegáciu Ruskej pravoslávnej cirkvi vedie Jeho Preosvietenosť Alexander, biskup dmitrovský, vikár Moskovskej eparchie. Súčasťou delegácie sú aj zástupcovia Fondu Svjatoho Vsechvaľnoho apostola Andreja Pervozvanoho z Moskvy.

Pri tejto príležitosti bude konaná archijerejská svätá liturgia v Katedrálnom chráme svätého Alexandra Nevského v Prešove so začiatkom o 10.00 hod.

Sväté ostatky a veľká procesijná ikona svätého budú veriacim prístupné do 14.00 hod., ktoré potom budú prenesené do Košíc.

V Košiciach v novom rozostavanom chráme (ul. Československej armády) o 16.00 hod. bude pred svätými ostatkami slúžený akathist k svätému Alexandrovi Nevskému.

Po skončení tejto bohoslužby delegácia so svätými ostatkami odcestuje do Moskvy.

Pre pravoslávnych veriacich na Slovensku je to veľká duchovná radosť, pretože vo svätých ostatkoch prichádza k nám svätec, ktorý svojím životom, pokorou, trpezlivosťou, úprimnou, nezištnou službou svojej vlasti i Cirkvi je vzorom nasledovania vo viere nielen pre ľudí postavených na vedúcich miestach, ale aj pre každého z nás.

Svätý Alexander Nevský bol ruským kniežaťom, ktorý svojou službou zjednocoval všetky národy žijúce na vtedajšej Rusi. Svojou živou vierou, vernosťou Christovmu Evanjeliu dokázal ochraňovať Rus od násilia a duchovného útlaku cudzej nadvlády. Veril, že mravný a duchovne slobodný človek v spolupráci s Christom zvíťazí v zápase s nepravdou a násilím. Jeho služba je mravnou výzvou každého z nás zostávať verný Christovmu Evanjeliu zmierenia – duchovnej, kultúrnej a národnej identite a spolupracovať pri zachovávaní pokoja vo svete pri zachovávaní podmienok možnosti zdravého duchovného rozvoja jednotlivca i spoločnosti. Mnohonárodnosť vtedajšej Rusi spojovalo sväté pravoslávie. To dalo silu rozumne čeliť nepriateľskému tlaku spoza hraníc vtedajšej Rusi.

Láskou k blížnym, priateľom i nepriateľom duchovnou silou dokázal osloviť nepriateľa tak, že kresťanská láska neraz otupila ostrie kovového meča nepriateľa.

Po jeho smrti sa zachovali správy o jeho zázračných zásahoch pri ochrane Rusi.

 

Stručný životopis svätého

 

Svätý Alexander Nevský sa narodil 30. mája 1219 v Pereslave-Zalesskom, ako syn veľkého kniežaťa vladimírskeho Jaroslava Vsevolodoviča. V roku 1236 sa stal kniežaťom v Novgorode. Po víťazstve nad Švédmi na rieke Neve 15. júla 1240 bol nazvaný Nevský.

Svätý Alexander vložil všetky svoje sily a dary od Boha, talent veliteľa, diplomata, múdreho správcu svätej veci do obrany Ruskej zemi a svätého pravoslávia pred cudzími uchvatiteľmi. Pri uzatváraní mierovej zmluvy so Zlatou Hordou – mongolo-tatarskou nadvládou ponúkol svoj vlastný život za zachovanie mieru pre Rus.

Po štvrtej namáhavej návšteve Zlatej Hordy, knieža Alexander ťažko ochorel a 14. novembra 1263 prijal mníšstvo s menom Alexej a onedlho 23. novembra 1263 zomrel. Bol pochovaný v monastieri Narodenia Isusa Christa v meste Vladimír.

Po smrti Alexandra Nevského sa zachovalo niekoľko zvláštnych udalostí, ktoré hovoria o jeho vynímočnosti a zásahu do dejín Ruska. Napríklad 8. septembra 1380, to jest 117 rokov po smrti pri hrobe svätého Alexandra sa sami zapálili sviečky. Bolo to tesne pred tým, keď Dimitrij Donský začínal víťaznú bitku na Kulikovom poli. Táto udalosť dala podnet na otvorenie hrobu Alexandra, kde našli jeho ostatky neporušené.

Cár Peter Veľký po svojom víťazstve nad Švédmi, 10. marca 1706, dal v Petrohrade vystaviť Alexandro-Nevskú Lavru, kde 30. augusta 1724 boli uložené sväté ostatky.

V roku 1922 sovieti otvorili rakvu a zobrali ju do múzea. Sväté ostatky boli uložené vo fondoch Múzea istorii religii i ateizma a samotná rakva bola daná do Ermitáža. Pričinením dobrých veriacich časť ostatkov sa nachádzala v Trojickej katedrále Alexandro-Nevskej Lavry.

V máji 1988 sväté ostatky boli odovzdané Ruskej pravoslávnej cirkvi a 3. júna 1989 prenesené do Sväto-Trojickej katedrály Alexandro-Nevskej Lavry v Petrohrade, teda na pôvodné miesto.

Prof. ThDr. Milan GERKA, CSc.,

hovorca Pravoslávnej cirkvi na Slovensku

 

 

Pripomenutie si 1600. výročia zosnutia sv. Jána Zlotústeho

 

V priestoroch auly Pravoslávnej bohosloveckej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove sa v dňoch 23. – 24. apríla 2007 konala vedecká konferencia s medzinárodnou účasťou pri príležitosti 1600. výročia zosnutia svätého Jána Zlatoústeho.

V úvode konferencie vystúpil a zároveň ju otvoril prof. ThDr. Ján Zozuľak, PhD., prodekan pre pedagogickú, výchovnú činnosť a rozvoj PBF PU. Vo svojom príhovore poukázal na život a dielo svätého Jána Zlatoústeho a jeho aktuálnosť pre dnešnú dobu. Zároveň privítal všetkých prítomných. Za Prešovskú univerzitu vystúpil prof. PhDr. František Mihina, CSc., rektor Prešovskej univerzity, ktorý sa prítomným prihovoril a vyjadril vďaku fakulte a organizátorom za zorganizovanie tohto podujatia. Po ňom sa prítomným prihovoril dekan PBF PU v Prešove prof. ThDr. Peter Kormaník, PhD., ktorý prítomných privítal na pôde fakulty. Jeho Blaženosť Kryštof, arcibiskup pražský, metropolita Českých krajín a Slovenska, sa vo svojom príspevku venoval svätému Jánovi Zlatoústemu a zmienke o ňom v cirkevných periodikách Pravoslávnej Cirkvi. Medicínu a sociálnu prácu v byzantskej ríši priblížil doc. Dr. Alexander Lapin, ktorý vystúpil s veľmi podnetným príspevkom v rámci spoločného plenárneho zasadnutia.

Konferencia sa po plenárnom zasadnutí rozdelila do dvoch sekcií. Prvá sa venovala otázkam Praktického bohoslovia v diele svätého Jána Zlatoústeho, ktorej predsedal prof. ThDr. Peter Kormaník, PhD. V druhej sekcii sa prednášajúci venovali otázkam Systematického bohoslovia v diele svätého Jána Zlatoústeho. Tejto sekcii predsedal prof. ThDr. Štefan Pružinský, CSc.

V obidvoch sekciách odznelo viacero prínosných, kvalitných vedeckých príspevkov, ktoré sa venovali rôznym oblastiam zo života a diela tohto významného svätca. Konfernecie sa zúčastnilo niekoľko odborníkov z rôznych domácich i zahraničných fakúlt, z ktorých môžeme spomenúť Cyrilometodějskú teologickú fakultu Univerzity Palackého v Olomouci, Teologickú fakultu Katolíckej univerzity v Ružomberku, či Gréckokatolícku teologickú fakultu Prešovskej univerzity v Prešove, ako aj hostiteľskú Pravoslávnu bohosloveckú fakultu Prešovskej univerzity v Prešove.

V rámci konferencie sa nasledujúci deň konala slávnosť, ktorej čestnými hosťami boli Jeho Vysokopreosvietenosť Ján, arcibiskup prešovský a Slovenska, Jeho Excelencia Constantin Karabetsis, veľvyslanec Gréckej republiky na Slovensku a rektor Prešovskej univerzity v Prešove, prof. PhDr. František Mihina, CSc. Organizátor podujatia prof. ThDr. Ján Zozuľak, PhD. prítomných srdečne privítal a zároveň odovzdal slovo najvyššiemu predstaviteľovi Pravoslávnej cirkvi na slovensku Jeho Vysokopresvietenosti vladykovi Jánovi. Vladyka Ján prítomných pozdravil a poukázal na život svätého Jána Zlatoústeho, ako aj dôležitosť teologického vzdelávania. Po ňom sa slova ujal rektor Prešovskej univerizty, ktorý aj v tento deň pozdravil všetkých prítomných. Následne sa prítomným prihovoril vzácny hosť Jeho Excelencia Karabetsis, ktorý poďakoval za pozvanie a vyjadril presvedčenie, že sa kontakty medzi Gréckym veľvyslanectvom na Slovensku, ako zástupcom Gréckej republiky a Pravoslávnou bohosloveckou fakultou PU v Prešove budú naďalej prehlbovať. Neskôr nasledovala diskusia, v ktorej mali možnosť všetci prítomní vrátane študentov položit otázky, na ktoré im pán veľvyslanec rád odpovedal.

Mgr. Maroš ČERNÝ, 14. 5. 2007

 

XII. snem Pravoslávnej cirkvi

v českých krajinách a na Slovensku 

 

V dňoch 8. – 9. marca 2007 sa v Prešove konal riadny XII. Snem Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku, ktorého ústrednou témou bolo „Pravoslávna cirkev v treťom tisícročí“. Snem zároveň zvolil nových členov do metropolitných rád Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, ako aj členov kontrolných a revíznych komisií.

Snemu predchádzali eparchiálne zhromaždenia, ktoré zvolili  členov do jednotlivých eparchiálnych rád, delegátov na snem a navrhli členov metropolitných rád a členov ich revíznych a kontrolných komisií. Tým vlastne proces volieb, ktoré sa začali na cirkevných obciach, kde sa volili aj členovia rád cirkevných obcí, bol ukončený.

Snem otvoril predseda snemu, Jeho Blaženosť Kryštof, arcibiskup pražský, metropolita Českých krajín a Slovenska svojím úvodným slovom. Vo svojom príhovore sa dotýkal otázok dejín Cirkvi, jej poslaniu a nutnosti adekvátnych odpovedí na výzvy súčasnosti. Rovnako sa zamýšľal nad otázkami perspektívy misie Cirkvi na prahu tretieho tisícročia.  Skonštatoval, že počet veriacich Cirkvi sa neustále zväčšuje.  Vyjadril vďačnosť Všemohúcemu Bohu, ktorý ochraňuje a dáva silu svojim verným žiť v pravde a svedčiť o pravde. Zároveň poukázal na povinnosť Cirkvi pracovať na budovaní zdravých kresťanských rodín, dôslednejšie pôsobiť pri  výchove mládeže, ako aj pomáhať všetkým, ktorí sa nachádzajú v núdzi, aby veriaci žijúci v modernej európskej spoločnosti orientovali svoj život na duchovné hodnoty a kritický pristupovali k tomu, čo im ponúka dnešná sekularizovaná spoločnosť.

Na sneme boli podané správy o živote a stave Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách, ktorú predniesol prot. Mgr. Josef Hauzar a Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, ktorú predniesol prot. Mgr. Ladislav Bilý, kancelári Úradov metropolitných rád. Po nich boli prednesené správy z revíznych komisií, prečítane prot. Mgr.  Eugen Freimann, PhD. a  prot. Mgr. Kornel Furín. Na základe týchto odznených správ bolo obidvom metropolitným radám udelené absolutórium.

Po správach predniesol Jeho Vysokopreosvietenosť Simeon, arcibiskup olomoucko – brnenský hlavný referát na tému „Pravoslávna cirkev v treťom tisícročí“. Referát  sa dotýkal najmä otázok pravých duchovných hodnôt,  ktoré Cirkev má  dostatočne a zrozumiteľne hlásať a uplatňovať v praktickom živote kresťanov. Podnetnými doplňujúcimi koreferátmi vystúpili Jeho Preosvietenosť Tichon, biskup komárňanský. Prof. ThDr. Peter Kormaník, PhD. podal Správu o stave a činnosti Pravoslávnej bohosloveckej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove;  za Bratstvo pravoslávnej mládeže na Slovensku podal správu o. Mgr. Peter Kačmár a za Besedu pravoslávnej mládeže v Českých krajinách podala Libuše Pípkova. S ďalšími koreferátmi k téme prispeli prof. ThDr. Ján Šafin, PhD., ktorý hovoril o Cirkvi a sekularizácii a Mgr. Roman Juriga, riaditeľ Pravoslávnej akadémie vo Vilémove, ktorý hovoril o Cirkvi a médiách.

Snem sa niesol v hlbokej a plodnej diskusii, výsledkom čoho bolo vydané posolstvo pre veriacich a uznesenia snemu. Základnou myšlienkou posolstva a uznesení je budovanie duchovne zdravých rodín so zvláštnym dôrazom na starostlivosť o kresťanskú výchovu mládeže, otázky prípravy mládeže na štúdium teológie a kňazské povolanie a o význame mníšstva v živote  Cirkvi. Snem sa ďalej zaoberal ďalšími otázky z oblasti cirkevného života ako sú otázky filantropie, morálky,  bioetiky, edičnej činnosti cirkvi, ekonomického zabezpečenia aktivít Cirkvi. Pre túto prácu snem uložil metropolitným radám zriadiť  komisie na rozpracovanie týchto otázok.

Snem pre posilnenie života Cirkvi do svojich uznesení zapracoval aj otázku prehĺbenia spolupráce metropolitných rád, eparchiálnych rád,  Pravoslávnej bohosloveckej fakulty a Kňazského seminára. Taktiež sa zaoberal otázkou zriadenia tlačovej agentúry  a vydavateľskej činnosti cirkvi a zriaďovanie misijno – pastoračných centier podľa aktuálnej potreby.

Pre študijné katechetické a misijno-pastoračne potreby cirkvi snem sa zaoberal otázkami prekladu bohoslužobných textov do ďalších živých jazykov, ako aj otázkou sviatkovania Paschy podľa východnej paschálie.

Prof. ThDr. Milan GERKA, CSc., Mgr. Maroš ČERNÝ -  Tlačový odbor

Úrad metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku,

16. 3. 2007

 

(Pozn. red.: Veríme, že keď sa snem zaoberal aj otázkou „prekladu bohoslužobných textov do ďalších živých jazykov“, tak sa to týkalo aj rusínskeho spisovného jazyka, ktorý bol na Slovensku kodifikovaný v roku 1995 na základe živého jazyka Rusínov.)

 

Pravoslávna cirkev bude mať tlačovú agentúru

Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku je jedinou historickou cirkvou v bývalom Československu, ktorá stále zväčšuje počet svojich veriacich. Za posledných desať rokov sa ich počet zvýšil o jednu tretinu, hlavne vďaka prisťahovalcom a robotníkom z Ukrajiny a Ruska.

K 50 tisícom veriacich na Slovensku a 25 tisícom v Čechách pribudli tak veriaci iných národností. Konštatoval to na XII. Sneme tejto cirkvi, ktorý sa uskutočnil 8. a 9. marca 2007 v Prešove metropolita Kryštof, arcibiskup pražský, metropolita Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku. Snem preto uložil duchovným povinnosť hľadať veriacich na nových miestach, poskytnúť im pastoráciu, vytvárať tu nové farnosti a podľa potreby aj nové biskupstvá. Tradične veriaci vidiek sa vyľudňuje, nastal výrazný odliv pravoslávnych do veľkých miest. V Českej republike tento proces už začal. Núka sa potreba zriadiť nové eparchie v Komárne, v Karlových Varoch alebo v Mariánskych Lazňach. Pravoslávna cirkev chce výraznejšou mierou pracovať s mládežou. Prijala uznesenie podchytiť jej aktivity, rozvíjať duchovný život, zriadiť nové monatiery pre duchovný život v kláštornom prostredí. Aktuálny je monastier v Ladomirovej v okrese Svidník.
Podľa metropolitu Kryštofa, „cirkvi chýba komunikácia a to vo vnútri tak aj navonok. Delegáti snemu preto prijali rozhodnutie o zriadení tlačovej agentúry Pravoslávnej cirkvi, ktorá by poskytovala informácie vo vnútri cirkvi zvlášť na Slovensku a zvlášť v Čechách, ktorá by tiež komunikovala navzájom a zároveň by informovala aj verejnosť o činnosti Pravoslávnej cirkvi. “
Vo vzťahu k veriacim XII. Snem prijal výzvu, v ktorej sa hovorí o intenzívnejšej starostlivosti o deti a mládež, „ktorá je prítomnosť i budúcnosť cirkvi“. Snem zdôraznil potrebu misijnej prípravy, prehĺbenia sociálnej filantropie medzi veriacimi. V ďalšej časti sa hovorí o negatívnom vplyve prudkého rozvoja vedy a techniky na človeka, jej výdobytky prinášajú okrem pozitív aj veľké nebezpečenstvo, ktoré sa prejavuje egoistickým zásahom do chodu na zemi, porušovaním pravidiel ekológie. Snem upozornil na potrebu ochrany života vo všetkých formách a podobách. Najvyšší pravoslávny duchovný zdôraznil, že cirkev je povinná viac ochraňovať a pomáhať kresťanskej rodine, ktorá je v modernej spoločnosti vystavená neprimeraným tlakom. Metropolita Kryštof vyzval veriacich, „aby sa 26. mája zúčastnili na najväčšom stretnutí pravoslávnych veriacich v Mikulčiciach v Českej republike, kde prijali pozvanie aj významní hostí z radov pravoslávnych duchovných zo zahraničia. “
Snem sa koná každých šesť rokov. Trval dva dni a zúčastnilo sa na ňom 64 najvyšších duchovných. Podľa Ústavy Pravoslávnej cirkvi je najvyšším vieroučným, ústavodarným, správnym a cirkevno-kanonickým orgánom.

-mm- 12. 3. 2007


Spoločný koncert dobrých duší

 

V popoludňajšom čase za pekného slnečného počasia 24. septembra 2006 v záhrade Pravoslávneho seminára Ioana Bohoslova Prešovskej univerzity z iniciatívy tohto seminára, jej Duchovného centra sv. Ioana Bohoslova na čele s jeho riaditeľom Mgr. o. Emilom Jarkovským sa usklutočnil 1. ročník Koncertu zborových duchovných piesní, v ktorom vystúpilo 8 zborov zo Slovenska a hosťujúci zbor z Užhorodu na Podkarpatsku a na ktorom sa zišli predovšetkým milovníci východného cirkevnoslovanského obradu.

 

● 24. septembra 2006 v Prešove bol 1. ročník Koncertu duchovných piesní, v rámci ktorého sa ku prítomným prihovorili: (zľava doprava) konferencierka a scénaristka akcie Jana Sivá-Truščinská, riaditeľ Duchovného centra sv. Ioana Bohoslova Mgr. o. Emil Jarkovský a pravoslávny arcibiskup prešovský a Slovenska – Jeho Preosvietenosť Ján ● Im a všetkým prítomným sa páčili vystúpenia zborov: (sprava doľava) Pravoslávny zbor pri Chráme sv. Petra a Pavla z Užhorodu a Pravoslávny katedrálny zbor Alexandra Nevského z Prešova.

 

Ako zdôraznil pri otvorení koncertu riaditeľ duchovného seminára o. Jarkovský, na odkaz našich predkov, na cyrilo-metedejskú tradíciu nemôžme zabúdať. Výraz úcty k tejto tradícii medzi Rusínmi je cirkevnoslovanský spev, prezentujúcimi ktorého sú hlavne pravoslávna a gréckokatolícka cirkev. Aby sa zdôraznil význam tohto spevu pre súčasníka, pre duchovné obohatenie veriacich východného obradu, preto sa uskutočňuje táto duchovná akcia.

Na koncerte bol prítomný aj pravoslávny arcibiskup prešovský a Slovenska, Jeho Preosvietenosť Ján, ako aj prešovský gréckokatolícky biskup Mos. Ján Babjak, SJ, primátor mesta Ing. Milan Benč a rad iných významných cirkevných a svetských predstaviteľov. Títo si s veľkým duchovným potešením a precítením vypočuli také zbory, ako Pravoslávny katedrálny zbor Alexandra Nevského z Prešova pod vedením Dr. Anny Derevjanikovej, Pravoslávny zbor pri Chráme sv. Petra a Pavla v Užhorode s dirigentkou Nataliou Dašuk, Pravoslávny zbor z Bardejova vedený Svetlanou Orosovou, Pravoslávny zbor pri Chráme sv. Cyrila a Metóda v Humennom  s dirigentom pánom Surgentom, ale aj Gréckokatolícky katedrálny zbor sv. Jána Krstiteľa z Prešova či rímskokatolícky Veľký zbor pri Kostole Krista-kráľa v Prešove. Vyvrcholením bolo vystúpenie skupiny žien z Jarabiny v ľudových krojoch.

Na záver je potrebné dodať, že cirkev môže robiť veľké veci v snahe prebúdzania sa z letargie svojich veriacich, ako aj v národnostnom diele. Môže to robiť rozličnými spôsobmi, aj cez spev, ako to bolo v tomto prípade. Bolo to pekné a obohacujúce popoludnie hlavne s pravoslávnymi veriacimi.

 

PhDr. Mária MAĽCOVSKÁ, fotky autora

(Skrátené a upravené A. Z., celý článok pod názvom „Šumne poobidˇa z pravoslavnyma“ je možné si prečítať v rusínskej verzii naše webovej stránky v rubrike CER´KOV – pravoslavna.)

4. 10. 2006


 

Novým metropolitom sa stal Jeho Vysokopreosvietenosť Kryštof

 

2. maja 2006 vo Vilémove u Litovie v Českej republike zasadal XI. Mimoriadny miestny snem Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku, na ktorom bol losom zvolený za najvyššieho predstaviteľa Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku Jeho Vysokopreosvietenosť Kryštof, arcibiskup pražský a Českých krajín.  Intronizácia nového metropolitu bude v nedeľu 28. mája 2006 v Katedrálnom chráme v Prahe. Titul nového metropolitu: Jeho Blaženosť Kryštof, arcibiskup pražský, metropolita Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku.

 

 

 


Pravoslávna cirkev má nového arcibiskupa Jána

 

Novým metropolitom Českých krajín a na Slovensku sa možno stane Ján Holonič, ktorý doteraz bol michalovským arcibiskupom. 11. marca 2006 ho Eparchiálne zhromaždenie Pravoslávnej prešovskej eparchie zvolilo za arcibiskupa prešovského a Slovenska.

 

„Týmito voľbami bola splnená jedná zo základných podmienok pre voľbu nového pravoslávneho metropolitu Českých krajín a na Slovensku“, – povedal tajomník Posvätnej synódy Milan Gerka. Kandidátmi na metropolitu môžu byť len prešovský arcibiskup Ján a pražský arcibiskup Kryštof.

 

Arcibiskup Ján tak nastúpil na miesto po zosnulom Jeho Blaženosti Nikolajovi, ktorý zomrel 30. januára 2006. Práve 11. marca prešiel termín od jeho smrti, dokedy podľa cirkevného práva pravoslávnej cirkvi duchovní majú zvoliť nového metropolitu. Hoci nie je známe, kedy sa tak stane, ale cirkev nezostala bez svojho najvyššieho predstaviteľa. „Vykonávať túto funkciu bol dočasne poverený pražský arcibiskup Kryštof“, – informoval M. Gerka.

 

Holonič začne vykonávať funkciu prešovského eparchu až po slávnostnom obrade, ktorý je podmienkou pre nástup do tejto funkcie. Dátum intronizácie bol stanovený na 7. apríla 2006. Až po ňom  rozhodne o obsadení funkcie metropolitu Posvätná synóda Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku.

 

11. marca pravoslávni duchovní zvolili aj pomocného biskupa prešovskej eparchie. Stal sa nim ihumen Tichon, ktorý doteraz bol predstaveným kláštora v Komárne.

- r -


Odišiel do večnosti Jeho Blaženosť NIKOLAJ

 

30. januára 2006 vo veku 78 rokov zomrel najvyšší predstaviteľ pravoslávnej cirkvi, arcibiskup prešovský, metropolita Českých krajín a Slovenska, Jeho Blaženosť NIkolaj (svetské priezvisko Kocvar).

 

Narodil sa 19. decembra 1927 v Hanigovciach okres Sabinov. Študoval na Ruskom gymnáziu v Humennom, po skončení tunajších štúdií pokračoval v Pravoslávnom seminári v Prahe, skončil štúdia na Moskovskej duchovnej akadémii, kde v 1959 obhájil dizertačnú prácu.  O. Nikolaj bol duchovným pastierom v Mikulášovej, Geraltove, bol špirituálom Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove, správcom Prešovského pravoslávneho biskupstva. V 1965 roku v kaplnke Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove bol metropolitom pražským a celého Československa o. Dorotejom ustanovený za mnícha s menom Nikolaj. V tomto roku bol zvolený za prešovského biskupa, po smrti Jeho Blaženosti Doroteja sa stal metropolitným správcom Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku. V roku 1987 sa rozhodnutím Posvätnej Synody Pravoslávnej cirkvi v Československu stáva arcibiskupom a v tejto funkcii široko reprezentuje pravoslávnu cirkev  na rôznych oficiálnych zasadnutiach s predstaviteľmi pravoslávnych cirkví, ale aj anglikánskej a rímskokatolíckej. Po rozdelení Československa sa stáva arcibiskupom prešovským a Slovenska.

 

Čas po roku 1989 bol poznačený odovzdávaním cirkevného majetku, chrámov, farských budov gréckokatolíckej cirkvi a stavaním  nových cirkevných objektov, v čom ma vladika Nikolaj nemalú zásluhu a dosahoval značné úspechy. Vyše 80 nových objektov Pravoslávnej cirkvi na Slovensku je toho jasným dôkazom.

 

14. apríla 2000 na 10. sneme pravoslávnej cirkvi bol vladika Nikolaj zvolený za metropolitu Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku. 4. júna 2000 v Katedrálnom chráme sv. Alexandra Nevského v Prešove bol intronizovaný. Za svoju záslužnú arcipastiersku prácu bol vladika Nikolaj ocenený radom cirkevných vyznamenaní od ruskej, gruzínskej a gréckej pravoslávnej cirkvi. Pravoslávna bohoslovecká fakulta v Prešove mu udelila titul ThDr. Honoris causa.

 

Ako najvyšší predstaviteľ pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku sa snažil o harmonické a bratské spolunažívanie autokefálnych cirkví, čo považoval za prvoradú úlohu súčasného pravoslavia vo svete. Do posledných dní svojho života zostal skromným, obyčajným človekom, ktorý si vždy našiel čas pre svojich veriacich, hlboko sa zapísal do ich sŕdc, ako aj svojou arcijerejskou činnosťou – do histórie pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku.

 

Rozlúčka so zosnulým bola za veľkej účasti veriacich, predstaviteľom pravoslávnej a iných cirkvi z domova a zo zahraničia, prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča a predsedu vlády SR Mikuláša Dzurindu 4. februára 2006 v Katedrálnom chráme sv. Alexandra Nevského v Prešove. Vladika Nikolaj bol pochovaný v krypte chrámu.

Vičnaja Jomu pamjať!

Prot. Prof. ThDr. Milan Gerka, CSc.,

tajomník Posvätnej Synody


rusínsky jazyk V KonfesionálnEJ sférE NA SLOVENSKU 

 

Pochopiť súčasné postavenie rusínskeho jazyka v konfesionálnej sfére na Slovensku si vyžaduje aspoň minimálnu znalosť minulosti Rusínov. Ich vyše tisícročná existencia v podkarpatskom regióne bola sprevádzaná na náboženskom poli východným obradom a cirkevnoslovanským liturgickým jazykom, ktorý podľa potreby bol dopĺňaný prvkami hovorového jazyka a v takejto podobe v 19. a začiatkom 20. st. bol využívaný aj pre edukačné ciele. V medzivojnovom období sa na vyšších stupňoch škôl zase preferoval jazyk ruský, ktorý sa vzťahoval aj na výučbu odborných predmetov. Hoci takéto riešenie sa videlo sebestačné, pretože pestovalo tradičný duch „rus´kosti“ u miestneho obyvateľstva, predsa len nebolo uspokojivé, pretože otázka štandardného komunikatívneho prostriedku vybudovaného na báze živej reči miestneho obyvateľstva sa tým neriešila, iba sa oddialila, ako vieme, o niekoľko desaťročí neskôr.

 

Gréckokatolícky kostol sv. Vasilija Velykoho v Medzilaborciach

Tak ako nádejou pre národnostný život Rusínov v minulosti bol vznik novej ČSR s pripojenou Podkarpatskou Rusou, tak koniec týmto nádejam dal ďalší vývoj v rámci ČSR, ale hlavne neskoršie vojnové udalosti, nástup komunizmu, likvidácia Podkarpatskej Rusi, ukrajinizačný a pravoslavizačný proces. Zákaz činnosti Gréckokatolíckej cirkvi v rokoch 1950 – 68, ktorá prostredníctvom jednotlivých osobností podporovala národnostné snahy Rusínov v minulosti, sa negatívne premietol do úrovne národnostného povedomia obyvateľstva. Novou nádejou pre Rusínov sa stalo jej obnovenie v roku 1968, ale súčasne sklamaním bolo, že v tomto období sú už badateľné tendencie cirkevnej hierarchie k zmene liturgického jazyka z cirkevnoslovanského na slovenský, ktorý sa začal zavádzať spočiatku na slovenských dedinách a postupne aj na dedinách rusínskych, t. z. s prevahou obyvateľov hovoriacich niektorým z miestnych rusínskych nárečí. Hoci väčšina veriacich nesúhlasila s týmto procesom, avšak proti svojvôli kňazov podporovaných cirkevnou hierarchiou nezmohla nič, naopak čo sa týka pastoračných potrieb ako napr. čítanie evanjelií, výučba náboženstva, vysluhovanie sviatostí, sa podvoľovali slovakizačnému tlaku, pretože táto sféra viac vyžadovala a vyžaduje zrozumiteľný a praktizujúci jazyk. Keď k tomu pripočítame politicko-národnostné okolnosti – zakázaná rusínska národnosť, absencia kodifikovaného rusínskeho jazyka, násilná ukrajinizácia a následne aj slovakizácia školstva Rusínov, a týmito činiteľmi do značnej miery oslabené národnostné povedomie Rusínov, niet sa čo diviť, že slovakizačný proces postupoval pomerne rýchlo a odpor voči nemu slabol. Aj napriek tomu však rusínski veriaci vo väčšine farností si dokázali uchovať staroslovanskú liturgiu, čoho dôkazom je fakt, že do súčasnosti sa pôvodná liturgia – hoci niekde aj s menšími slovenskými vsuvkami – udržala približne v 150 gréckokatolíckych dedinách. Tento stav sa podarilo uchovať aj vďaka realizácii pastoračnej praxe v materinskom jazyku rusínskom, ktorá sa spája s menom duchovného o. Františka Krajňáka z Medzilaboriec. Z jeho iniciatívy ešte začiatkom 80. rokov 20. storočia sa sformoval prekladateľský tím, ktorý začal pracovať na preklade Katechizmu a Evanjelií a Apoštolov na nedele a sviatky celého roka. Keďže v tom čase rusínsky jazyk ešte nebol kodifikovaný, prekladateľský tím si pre vlastné účely vytvoril základné gramatické pravidlá a prijal zásadu využitia slov zo všetkých rusínskych nárečových oblastí severovýchodného Slovenska, pričom za základ prijal nárečia z okolia Medzilaboriec1.

 

Prvým plodom prekladateľského tímu bol samizdat Malého gréckokatolíckeho katechizmu pre rusínske deti (1982) a Apoštoly (1985) a Evanjeliá (1986) na nedele a sviatky celého roka, ktoré kňazi súhlasiaci s rozvojom pastoračnej praxe v rusínskom jazyku hneď začali aj praktizovať. Tento moment sa stretol s veľmi pozitívnou odozvou v radoch veriacich, čo bolo motiváciou k ďalším prekladom2.

 

Iný postoj k ním však zaujala cirkevná hierarchia, ktorá veľmi dlho otáľala s udelením písomného súhlasu k ich používaniu. Imprimatur na Apoštoly a Evanjeliá biskupstvo udelilo až v roku 1997, teda o 11 rokov neskôr po realizácii prekladov. Príčinou odďaľovania mohli byť obavy z toho, že ak sa spomínané dielo začne používať oficiálne v liturgii, rusínsky jazyk sa tým vyzdvihne na úroveň liturgického jazyka, a tento moment otvorí cestu novým požiadavkám uplatňovania rusínskeho jazyka v pastoračnej praxi - na poli katechetickom a liturgickom. Nakoniec sa tak aj stalo, a pod tlakom kňazov a veriacich cirkevná vrchnosť bola nútená predsa len urobiť nejaké ústupky5.

 

Ale až s riešením problémov Rusínov v občianskom živote po roku 1989, po kodifikácii rusínskeho jazyka v roku 1995 a jeho postupnom zavádzaní do jednotlivých sfér života tejto etnickej menšiny, dochádza k pozitívnejšiemu obratu aj v správaní sa gréckokatolíckej cirkevnej hierarchie vo vzťahu k pastoračnej praxi v rusínskom jazyku: už v roku 2002 vtedajší biskup Ján Hirka udelil imprimatur na preklad Evanjelia od sv. Jána, a nový biskup Prešovskej eparchie Ján Babjak, SJ, deklarujúc ochotu riešiť a vyriešiť aspoň niektoré z požiadaviek Rusínov – v roku 2003 ustanovil pre rusínskych gréckokatolíkov vikára4, pri Liturgickej komisii biskupstva zriadil liturgickú rusínsku sekciu a súhlasil s obnovením rusínskej cirkevno-kultúrnej organizácie Spolku sv. Jána Krstiteľa (Obščestvo sv. Joana Krestyteľa, 2004), ktorej činnosť má byť zameraná aj na oblasť rozvoja rusínskeho jazyka a pastoračnej praxe v ňom prostredníctvom vlastných vydaní5. Členovia Spolku sv. Jána Krstiteľa sú zároveň aj členmi prekladateľského tímu, ktorý ukončil práce nad ďalšími šiestimi prekladmi6, ktoré budú musieť prejsť schvaľovacím procesom Liturgickou komisiou, biskupom a Východnou kongregáciou cirkví v Ríme. Ide o veľmi zdĺhavý proces, ktorý podľa odborníkov, s ohľadom na počet predložených diel, môže potrvať najmenej 10 rokov. A pokiaľ nebude urobený a schválený kompletný preklad Svätého Písma, biskupstvo sa rozhodlo pre určité, podľa slov niektorých kňazov, reštrikčné kroky, napr. používanie evanjeliára v rusínskom jazyku povolilo iba vo vyhradených farnostiach na skúšobnú dobu, a až do schválenia oficiálnych liturgických textov zakázalo používať pracovnú formu prekladu Trebníka7. Týmto krokom zároveň vnieslo medzi kňazstvo pochybnosti ohľadom platnosti vysluhovania sviatostí v rusínskom jazyku. Aj napriek protestu rusínskych kňazov sa táto záležitosť verejne nedementovala a nenapravila. Tento moment Rusíni považujú za nespravodlivý, pretože fungovanie rusínskeho jazyka v pastoračnej praxi vnímajú aj ako otázku prežitia národnosti. Súčasne poukazujú za analogickú situáciu pri používaní slovenských prekladov od 1968 roku, schválených iba biskupom, a navrhujú taký istý postup aj vo vzťahu k prekladom rusínskym, pretože v 10-ročnom čakaní vidia ďalšiu slovakizáciu ich východného obradu a ďalšie odnárodňovanie. Podotýkame, že rusínske preklady v pastoračnej praxi v súčasnosti používajú iba 20 kňazi patriaci do tzv. Kruhu rusínskych kňazov, pričom za vhodných štrukturálnych podmienok by ich bolo okolo 40. Možno otázkou namieste je: prečo tak málo? Odpoveď znie: slabé národnostné povedomie absolventov teológie, formácia ktorých postráda prípravu na pastoráciu v prostredí národnostne zmiešaných regiónov alebo v regiónoch s dominanciou minoritného, v danom prípade rusínskeho materinského jazyka, ako aj zdržanlivosť cirkevnej hierarchie pri presadzovaní rusínskeho jazyka v pastoračnej praxi. Všeobecná skúsenosť však hovorí, že kde raz sa už zaviedla pastoračná prax v slovenskom jazyku, návrat k rusínskemu je skoro nemožný, tak ako ťažké je tam aj pestovanie národnostného povedomia. Naopak, je tam evidentnejší asimilačný proces.

 

No napriek všetkému pastoračná prax v rusínskom jazyku už má na Slovensku položené cirkevné i spoločenské základy. Jej perspektíva je však závislá od toho, do akej miery a s akou toleranciou ju bude akceptovať cirkevná hierarchia. Podľa rusínskych kňazov, závislosť na vôli iných by sa dala vyriešiť vlastnou cirkevnou štruktúrou a cieľavedomou jazykovou prípravou budúcich kňazov pre národnostne zmiešané regióny. Čo sa týka štruktúry, Kruh rusínskych kňazov vychádza z posledného sčítania obyvateľstva, v ktorom sa k rusínskemu materinskému jazyku na Slovensku prihlásilo 35 000 gréckokatolíkov, pričom v 103 obciach si materinský jazyk rusínsky uviedlo vyše 50% obyvateľstva. Práve z týchto dedín, podľa úvah Kruhu rusínskych kňazov, by sa dal za vhodných okolností vytvoriť základný typ cirkevnej štruktúry – vikariát, ktorý by už bol schopný rozvíjať vo svojich farnostiach pastoračnú prax v rusínskom jazyku a vychovávať si kňazov. Za predpokladu, že by sa v budúcnosti napríklad zrealizovala myšlienka financovania cirkvi podľa počtu veriacich a približne na 500 – 600 veriacich by pripadol jeden kňaz, 35 000 rusínskych gréckokatolíkov by malo nárok na financovanie 50 – 60 rusínskych kňazov, čo by bolo neoceniteľným prínosom k uchovaniu národnostnej kultúry, jazyka, školstva a národnostného povedomia Rusínov na Slovensku, ale súčasne aj k uchovaniu národnostného prvku v tejto cirkvi východného obradu.

 

Pri výchove budúcich gréckokatolíckych kňazov, schopných akceptovať a tolerovať národnostnú a jazykovú príslušnosť svojich veriacich-Rusínov, podľa nás, dôležitú úlohu by zohralo fungovanie rusínskeho jazyka v úlohe vyučovacieho predmetu na bohosloveckej fakulte, a v bohosloveckom seminári ustanovenie kňaza povereného formáciou budúcich kňazov pre rusínske farnosti, resp. s prevahou rusínsky hovoriaceho obyvateľstva. V súčasnej etape existuje písomný súhlas8 biskupa Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, Mons. ThDr. Jána Babjaka, SJ, ako odpoveď na ponuku Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov Prešovskej univerzity o možnosti študovať rusínsky jazyk v prehĺbenej forme, resp. medziodborového štúdia, ktorá sa vzťahuje aj na bohoslovcov. K jeho praktickej realizácii však zatiaľ nedošlo, hoci študenti tejto fakulty o výučbu rusínskeho jazyka prejavujú záujem od roku 1999, teda od začiatku jej realizácie na Prešovskej univerzite. Nová príležitosť sa po akreditácii študijného programu rusínsky jazyk a literatúra (2005) črtá pre študentov obidvoch bohosloveckých fakúlt hlavne učiteľských smerov, pretože od akademického roku 2006/2007 budú mať možnosť študovať náboženskú výchovu v kombinácii s rusínskym jazykom. Napriek tomu však otázka jazykovej prípravy budúcich duchovných pre farnosti s prevahou po rusínsky hovoriaceho obyvateľstva sa týmto krokom zatiaľ nerieši. No sme presvedčení, že pri dobrej vôli a ústretovosti cirkevnej hierarchie by sa rusínsky jazyk súčasťou teologickej prípravy bohoslovcov stať mohol.

 

Čo sa týka jazyka pastoračnej praxe ďalšej cirkvi východného obradu na Slovensku - pravoslávnej, vzhľadom na jej nevýraznú pozíciu v národno-obrodeneckom procese Rusínov iba stručne podotkneme, že tá, vychádzajúc z historického kontextu, sa ortodoxne pridržiava cirkevnoslovančiny (s výnimkou Michalovského biskupstva) a otázku oficiálneho zavedenia rusínskeho jazyka do cirkevného života, podľa vyjadrenia niektorých predstaviteľov, vníma skôr ako politický krok. Napriek tomu niektorí jej duchovní-Rusíni hlavne v kázňach sa snažia akceptovať jazykovú príslušnosť svojich veriacich-Rusínov. Historicky sa však Pravoslávna cirkev na Slovensku spája s politickou proukrajinskou líniou, za dedičstvo ktorej sa dá považovať aj súčasný obsah výučby predmetu „Jazyk Rusínov-Ukrajincov“ v rámci Pravoslávnej bohosloveckej fakulty, evidentne založený na antirusínskom základe, spochybňujúci právo Rusínov na vlastný spisovný jazyk a identitu. No aktuálnu nečitateľnosť pravoslávnej cirkvi vo vzťahu k národnostnej komunite zrejme spôsobuje aj fakt, že pri výučbe náboženstva a publikačnej činnosti používa prevažne slovenčinu. Na základe toho môžeme snáď iba prognózovať jej jazykovú budúcnosť: myslíme si, že ak v pastoračno-liturgickej oblasti neprijme rusínsky jazyk, čo by bolo logické, keďže pôsobí prevažne medzi rusínskym obyvateľstvom, môže sa stať, že mŕtvy cirkevnoslovanský jazyk vzhľadom na jeho slabú zrozumiteľnosť, hlavne medzi mladou generáciou, ťažko udrží - a stotožní sa s liturgickou praxou najskôr v zrozumiteľnom slovenskom jazyku. Hovoríme najskôr preto, lebo variant ukrajinského liturgického jazyka je medzi rusínskym obyvateľstvom bezpredmetný.

 

  V súvislosti s problematikou uplatňovania rusínskeho jazyka v konfesionálnej sfére na Slovensku si myslíme, že žiadna cirkev, pokiaľ je dotovaná štátom, ktorý oficiálne priznáva štatút národnostnej menšiny 12 etnickým minoritám na Slovensku a akceptuje ich materinský jazyk, vrátane rusínskeho, by nemala konať v rozpore s ním. Naopak, práve tak gréckokatolícka, ako aj pravoslávna cirkev spolu so svojimi bohosloveckými fakultami a kňazskými seminármi by sa mali začať vážne zaoberať nielen svojimi inštitucionálnymi perspektívami, ale tiež národnostnými perspektívami etnickej minority Rusínov, príslušníci ktorej sa k obidvom cirkvám v prevažnej väčšine hlásia, pretože denacionalizácia obyvateľstva vyvoláva rovnako národnostnú ako aj náboženskú ľahostajnosť. Nakoniec, k akceptácii identity a jazyka vo všeobecnosti konkrétne inštitúcie na Slovensku zaväzuje ako domáca (v prvom rade Ústava SR a celý rad konkrétnych zákonov týkajúcich uplatňovania jazykových práv etnických minorít, napr. vo verejnom styku, v školstve, cirkvi atď.), tak aj medzinárodná legislatíva (hlavne Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšínEurópska charta regionálnych alebo menšinových jazykov).

                           PhDr. Anna PLIŠKOVÁ,

                           Prešov

 

Poznámky:

 

1 Základom kodifikovaného rusínskeho jazyka sa neskôr stali nárečia pravobrežných dedín rieky Cirochy po rieku Udavu - po línii dedín Pichne, Pčoliné, Hostovice, Osadné, Nechvaľová Polianka, Parihuzovce, Vyšná a Nižná Jablonka, Čukalovce, Svetlice, Zbojné. Tieto nárečia vo svojich črtách najvýraznejšie reprezentujú tú hranicu, kde ukajúce nárečia prechádzajú do ikajúcich, kde sa ešte zachoval pohyblivý prízvuk, kde sa nachádzajú a fungujú v určitej rovnováhe javy východozemplinského a západozemplinského nárečia.

2 Knižne a s cirkevným schválením vyšli tieto diela: Malyj grekokatolyc´kyj katechizm pro rusyňsky d´iti (1992), Molytvenyk sv. ružancja (1992), Jevanhelija i Apostoly na ned´iľi i svjata ciloho roku (1999), Jevanhelije od sv. Joana (2003).

3 V 1992 roku imprimatur bol udelený na Molytvenyk sv. ružancja a už uvedený Katechizmus.

6 Post vikára pre rusínskych gréckokatolíkov bol zriadený miesto požadovaného biskupa pre Rusínov. Na túto funkciu bol menovaný bazilián Peter Pavol Haľko, ČSSV.

7 Od posledného štvrťroka 2004 Spolok sv. Jána Krstiteľa vydáva štvrťročník Artos a Kalendár v rusínskom jazyku.

8 Do tlače sú pripravené: Malyj trebnyk, Akafist ku svjaščenomučiteľovy Pavlovy Petrovy Gojdičovy, Molebeň ku svjaščenomučiteľovy Vasyľovy Hopkovy, Krestna doroha, Molytvenyk Radujte sja v Hospod´i, Vybrany liturgičny častky. Prekladá sa Evanjelium od sv. Matúša a Evanjelium od sv. Lukáša. .

8 Obežník 4, Gréckokatolícke biskupstvo, november 2003, Prešov.

9 Odpoveď Mons. ThDr. Jána Babjaka, SJ, prešovského eparchu, adresovaná doc. RNDr. Jarmile Bernasovskej, PhD., riaditeľke Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov Prešovskej univerzity v Prešove zo dňa 30. 1. 2004.


Cirkevnoslovanský jazyk

 

Cirkevnoslovanský jazyk – bohoslužobný a literárny jazyk karpatských Rusínov a iných prívržencov východného (byzantského)  kresťanstva (väčšinou východných a južných Slovanov). Cirkevnoslovanský jazyk má svoj základ v južnoslovanských dialektoch Makedónska, rodných pre byzantských misionárov Konštantína a Metóda, ktorí v 9. st. priniesli kresťanstvo Slovanom Veľkej Moravy. Najstaršia forma tohto jazyka známa ako staroslovanská je zafixovaná len v niekoľkých nápisoch a rukopisoch, ktoré pochádzajú z územia južno-východného Balkánu (Bulharský chanát) a datujú sa 10. – zač. 11. st. Sú písané cyrilikou a hlaholikou.

 

Od samého začiatku cirkevnoslovanský jazyk nebol prísne kodifikovaným a rozvíjal sa do jednotlivých variantov na veľkom území svojho používania. Odlišujú sa nasledujúce  varianty známe tiež ako redakcie: srbský variant, ruský, ukrajinský a iné. Odlišovali sa medzi sebou prijímaním gramatických a slovníkových znakov nárečí (hovorového jazyka) regiónu, odkiaľ pochádzal autor (prepisovateľ) daného textu. V 17. st. štandard cirkevnoslovanského jazyka zaviedla gramatika Melatia Smotrického (1619). Tento štandard mal vplyv na literárny jazyk nielen východných Slovanov (pre ktorých aj bola daná gramatika), ale aj Slovanov južných.

 

Prvé cirkevné a svetské literárne diela, ktorých karpatsko-rusínsky pôvod bol presvedčivo dokázaný, boli napísané cirkevnoslovanským jazykom cyrilickým písmom. Podkarpatský variant cirkevnoslovanského jazyka sa využíval taktiež v prvých šlabikároch a gramatikách, vydaných pre karpatských Rusínov. V 18. st. podkarpatský variant cirkevnoslovanského jazyka, všeobecne založený na princípoch gramatiky M. Smotrického, prevzal isté gramatické a lexikálne rysy hovorového jazyka karpatských Rusínov. Ako aj u iných východných Slovanov, daná etapa rozvoja cirkevnoslovanského jazyka je známa ako „slovansko-ruský jazyk“.

 

Na začiatku národného obrodenia v polovici 19. st. cirkevnoslovanský jazyk je postupne vytláčaný rusínskym hovorovým jazykom alebo ruským jazykom vo funkcii literárneho jazyka podkarpatských spisovateľov. Tieto zmeny prebiehali postupne. Cirkevnoslovanské elementy sa pokračovali používať v rusínskych textoch, umožňujúc rozvoj literárneho jazyka známeho ako „jazyčije“ – termín, ktorý označoval nekodifikovaný jazyk ako výsledok zmiešovania  rôznych jazykových elementov.

 

Cirkevnoslovanský jazyk sa aj teraz aktívne využíva v rusínskych cerkvách ako bohoslužobný jazyk, jazyk náboženskej literatúry a v niektorých prípadoch – aj v kázňach. Cez svoje tesné spojenie s východno-byzantským kresťanstvom, ktoré sa považovalo za jeden zo základných znakov rusínskeho národného samouvedomenia, cirkevnoslovanský jazyk a jej tradičná azbuka (cyrilika) zostávajú dôležitými symbolmi pre rusínske národnostné hnutie. V národnostnom hnutí po roku 1989 používanie cirkevnoslovanského jazyka ako jazyka liturgického v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa považuje ako svetskými, tak aj cirkevnými lídrami za dôležitý prvok podpory rusínskeho národného samouvedomovania.

 

Použitá literatúra:

 

  1. Riccardo Picchio, „Church Slavonic“, in A. M. Schenker a Stankiewicz, eds., The Slavic Literary Languages (New Haven, Conn. 1980), s. 1 – 33,

  2. Alexander M. Schenker, „The Dawn of Slavic“ (London a New Haven, Conn. 1995),

  3. Peter Žeňuch, „Cirkevnoslovanský jazyk vo východoslovenskom kultúrnom dedičstve“ in Matúš Kučera, ed., „Slováci v centrálnom dunajskom regióne od  6. do 11. storočia“ (Bratislava 2000), s. 217 – 225.

Paul Robert MAGOCSI

 

 


Jazyčije

 

Jazyčije – znevažujúci termín (približný význam – makaronický žargón) pre označenie literárneho jazyka, ktorý používali karpatskí Rusíni v rôznom čase 19. – 20. storočia. Rozvíjalo sa z literárneho alebo knižného jazyka začiatku 18. až 19. st., známeho ako slovansko-ruský jazyk, fakticky cirkevnoslovanský jazyk s elementmi rusínskeho hovorového jazyka. Počas národného obrodenia v 2. pol. 19. st. rusínski spisovatelia väčšinou vymenili cirkevnoslovanskú lexiku za ruskú, zmeňujúc ju v niektorých prípadoch lexikou miestneho hovorového jazyka. Tento jazyk nikdy nebol kodifikovaný a množstvo ruských, rusínskych a cirkevnoslovanských elementov v ňom záležalo od toho ktorého autora.

 

Jeho prívrženci ho charakterizovali ako tradičný karpatsko-ruský jazyk („tradycijnyj karpatorusskyj jazyk“); kritici ho nazývali makaronickým žargónom alebo „jazyčijem“. V 20. st. termín „jazyčije“ používali prívrženci každej jazykovej orientácie vo vzťahu k jazyku svojich oponentov. Miestni rusofili považovali ukrajinský jazyk za zmes („jazyčije“) „haličsko-ruského“ hovorového jazyka s poľským; ukrajinofili považovali snaženie Rusínov písať a rozprávať  ruským jazykom „nekultúrnou zmiešaninou“ („jazyčijem“) ruského jazyka s miestnym hovorovým jazykom, ktorý oni považovali za ukrajinský; a obidve skupiny: rusofili a ukrajinofili sa vysmievali so snáh stvoriť kodifikovaný literárny jazyk na základe miestneho rusínskeho hovorového jazyka, nazývajúc výsledok zmiešaninou miestneho jazyka s ruskými, cirkevnoslovanskými, slovenskými, poľskými alebo maďarskými slovami, amalgamom („jazyčijem“), ktorým nehovoria obyvatelia žiadnej obce na Podkarpatskej Rusi.

Paul Robert MAGOCSI